"Nezávislosť vybojovaná od španielskej nadvlády nás nezachránila pred šialenstvom. Generál Antonio López de Santana, trojnásobný diktátor Mexika, dal s veľkou pompou pochovať svoju pravú nohu, o ktorú prišiel v takzvanej koláčovej vojne. Generál Gabriel García Moreno vládol šestnásť rokov Ekvádoru ako absolútny monarcha - pri jeho pohrebe sedela mŕtvola na prezidentskom stolci, vyobliekaná v slávnostnej uniforme a pokrytá medailami ako brnením," zaznelo vtedy do uší švédskej akadémie. Márquez však Latinskú Ameriku v podstate ani nekritizoval. Hovoril najmä o tom, že Latinská Amerika je jedinečná a jej realita ťažko uchopiteľná - veď preto, argumentoval, dlho čakala na toho, kto by ju dokázal dôveryhodne zachytiť perom. Latinská Amerika je podľa neho osamelá, lebo ju Západ len ťažko pochopí, zbytočne ju hodnotí normami, ktoré sa na ňu nedajú uplatniť, a tak ju vie len odsudzovať a popri tom voľky-nevoľky obdivovať jej exotiku.
Márquez nie je prvým autorom klesajúcim na kolená pred kontinentom, ktorý vníma ako nekonečne nebezpečný, nevyspytateľný a prekrásny. Veľmi veľká časť latinskoamerickej literárnej tradície už pred ním vypovedá o pocitoch človeka, ktorý sa ocitne v prostredí, kde ho zúrivá prasila nepremožiteľnej prírody pretvorí na svoj obraz a urobí z neho všetko iné, len nie tvora, ktorého je možné podriadiť normám civilizácie. Márquez iba našiel autorský hlas, ktorým o tomto kontinente s úspechom rozpovedal celému svetu. Jeho námety sú načisto regionálne a pre veľkú časť čitateľov exotické, no jeho hlas je univerzálny. Univerzálne sú však aj jeho omyly.
Vedú sa debaty o tom, či Márquez dlhé roky bol alebo nebol kubánskym agentom, ako sa domnievala mexická tajná služba, ktorá ho sledovala. V roku 2005 však sám Fidel Castro o ňom verejne vyhlásil, že po ňom posielal "odkazy" Billovi Clintonovi, v ktorých dal Američanom k dispozícii utajené informácie o terorizme. Zapliesť sa ako agent diktátora, ako poskok brutálnej moci - aké smutné a univerzálne.
Alebo to, ako Márquez podľahol ilúzii o tej obdivovanej "svojeti", ktorá je taká "špecifická", až je nerozumom, ba hriechom vzťahovať na ňu "cudzie", "západniarske", "civilizované" požiadavky. Tiež univerzálny omyl mnohých - a nevyhol sa ani Slovensku. Hoci sa zdá krátkozraké porovnávať svetovo presláveného Márqueza s drobnými slovenskými nacionalistami, v tomto jednom bode porovnanie sedí a dokazuje, že niektoré bludy sa opakujú zrejme všade na svete.
Veď toto sú Márquezove slová z roku 1982: "V literatúre nám tak ochotne priznávajú originalitu, tak prečo nám ju upierajú v našich ťažkých pokusoch o spoločenskú zmenu? Prečo si myslia, že sociálna spravodlivosť, ktorú chcú pokrokoví Európania pre svoje krajiny, nemôže byť cieľom aj pre Latinskú Ameriku, len inými metódami, lebo podmienky sú tu iné?" V tom je podľa Márqueza podstata samoty jeho kontinentu - nikto Latinskej Amerike nerozumie.
Aj Márquezov obdiv k Fidelovi Castrovi vyplýval spočiatku z naivnej túžby po akomsi "pankaribskom" usporiadaní, v ktorom by sa harmonicky prepájalo dedičstvo kolonizátorov s indiánskou populáciou, ale aj s africkými koreňmi privezených otrokov. Diktátor, ktorý by to usporiadanie mohol uskutočniť, sa tak stáva v Márquezovom lyrizujúcom podaní legendárnou postavou caudilla, náčelníka, spasiteľa.
Márquez ako autor vidí krásu a neodvracia zrak pred ošklivosťou. Rovnako zaujato zaznamená dojímavé dobro i odpudivé skutky. Nanešťastie, rovnako sa díva v realite, nie v literatúre, na diktátorov ako Castro alebo Chávez: vníma ich šarm a nemôže tvrdiť, že nevie, čo páchajú. Akoby boli podľa neho aj Castrovci a Chávez súčasťou latinskoamerického "práva na originalitu" a ani ich nebolo možné hodnotiť "cudzími normami". Takýto presah literatúry do politického myslenia je už načisto nešťastný, ba tragický - no vôbec nie je dôkazom výnimočnosti, neuchopiteľnosti a "samoty" prostredia, v ktorom vznikol. Je totiž celkom univerzálny.
Márquez nie je prvým autorom klesajúcim na kolená pred kontinentom, ktorý vníma ako nekonečne nebezpečný, nevyspytateľný a prekrásny. Veľmi veľká časť latinskoamerickej literárnej tradície už pred ním vypovedá o pocitoch človeka, ktorý sa ocitne v prostredí, kde ho zúrivá prasila nepremožiteľnej prírody pretvorí na svoj obraz a urobí z neho všetko iné, len nie tvora, ktorého je možné podriadiť normám civilizácie. Márquez iba našiel autorský hlas, ktorým o tomto kontinente s úspechom rozpovedal celému svetu. Jeho námety sú načisto regionálne a pre veľkú časť čitateľov exotické, no jeho hlas je univerzálny. Univerzálne sú však aj jeho omyly.
Vedú sa debaty o tom, či Márquez dlhé roky bol alebo nebol kubánskym agentom, ako sa domnievala mexická tajná služba, ktorá ho sledovala. V roku 2005 však sám Fidel Castro o ňom verejne vyhlásil, že po ňom posielal "odkazy" Billovi Clintonovi, v ktorých dal Američanom k dispozícii utajené informácie o terorizme. Zapliesť sa ako agent diktátora, ako poskok brutálnej moci - aké smutné a univerzálne.
Alebo to, ako Márquez podľahol ilúzii o tej obdivovanej "svojeti", ktorá je taká "špecifická", až je nerozumom, ba hriechom vzťahovať na ňu "cudzie", "západniarske", "civilizované" požiadavky. Tiež univerzálny omyl mnohých - a nevyhol sa ani Slovensku. Hoci sa zdá krátkozraké porovnávať svetovo presláveného Márqueza s drobnými slovenskými nacionalistami, v tomto jednom bode porovnanie sedí a dokazuje, že niektoré bludy sa opakujú zrejme všade na svete.
Veď toto sú Márquezove slová z roku 1982: "V literatúre nám tak ochotne priznávajú originalitu, tak prečo nám ju upierajú v našich ťažkých pokusoch o spoločenskú zmenu? Prečo si myslia, že sociálna spravodlivosť, ktorú chcú pokrokoví Európania pre svoje krajiny, nemôže byť cieľom aj pre Latinskú Ameriku, len inými metódami, lebo podmienky sú tu iné?" V tom je podľa Márqueza podstata samoty jeho kontinentu - nikto Latinskej Amerike nerozumie.
Aj Márquezov obdiv k Fidelovi Castrovi vyplýval spočiatku z naivnej túžby po akomsi "pankaribskom" usporiadaní, v ktorom by sa harmonicky prepájalo dedičstvo kolonizátorov s indiánskou populáciou, ale aj s africkými koreňmi privezených otrokov. Diktátor, ktorý by to usporiadanie mohol uskutočniť, sa tak stáva v Márquezovom lyrizujúcom podaní legendárnou postavou caudilla, náčelníka, spasiteľa.
Márquez ako autor vidí krásu a neodvracia zrak pred ošklivosťou. Rovnako zaujato zaznamená dojímavé dobro i odpudivé skutky. Nanešťastie, rovnako sa díva v realite, nie v literatúre, na diktátorov ako Castro alebo Chávez: vníma ich šarm a nemôže tvrdiť, že nevie, čo páchajú. Akoby boli podľa neho aj Castrovci a Chávez súčasťou latinskoamerického "práva na originalitu" a ani ich nebolo možné hodnotiť "cudzími normami". Takýto presah literatúry do politického myslenia je už načisto nešťastný, ba tragický - no vôbec nie je dôkazom výnimočnosti, neuchopiteľnosti a "samoty" prostredia, v ktorom vznikol. Je totiž celkom univerzálny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.