O chvíľu sa výťah pohol. Keď som vystúpil, správca stál pred výťahom a povedal mi, aby som povedal Matulajovej, nech mi toto už nerobí. "Buď ju spacifikujte," povedal správca "alebo si ju zoberte". Tak vyšlo najavo, že Matulajová ma chce zbaliť. Bolo mi to podozrivé už dávnejšie, lebo v jedálni sedela čoraz bližšie pri mojom stole. Dokonca, keď raz išla okolo s obedom, padla jej tesne pri mne na zem vreckovka. Všimol som si to, ale nezareagoval som, lebo vreckovka bola použitá, a ja som to teda nepovažoval za znamenie. Ale, ako sa ukázalo, bolo to znamenie, lebo o dva dni idúc v jedálni okolo mňa, spadla Matulajová aj s podnosom, na ktorom mala polievku, hlavné jedlo a múčnik. Polievka bola zeleninová, hlavné jedlo bol vyprážaný karfiol a múčnik si nepamätám. To len pre úplnosť. Pomohol som jej vstať a keď vstala, pošepla mi "to sa nemuselo stať, keby ste si boli všimli tú vreckovku predvčerom". Nevedel som čo na to povedať a okrem toho som mal plné ústa. Tak som bol radšej ticho. Mimochodom, vieš že nie som nijaký filozof, ale predsa len mám aké-také životné skúsenosti. A keď som sa minule zamyslel, že čo ma život naučil, prišiel som na takúto vetu: "Keď nemáš čo povedať, nehovor nič". Viem, znie to dosť jednoducho, ale ver mi, že nie je také ľahké riadiť sa v živote touto pravdou. Keby to ľudia dokázali, bolo by na svete nielen veselšie, ale najmä tichšie. Takže, ako som naznačil, s Matulajovou to mám rozrobené a stačilo by kývnuť prstom. Ale nechcem ísť do rizika. Musím si ju najprv oťuknúť A vôbec, načo mi je vážnejší vzťah, povedz?! Keď som to vydržal doteraz, vydržím to ešte tých pár rôčkov. Radšej ako Matulajovej budem sa venovať našej rozrastajúcej sa kultúrnej úderke, v ktorej je aj Matulajová, takže kontakt nestrácam. Nacvičujeme teraz voiceband, neviem či ti to niečo hovorí, to je recitovanie spojené s brumendom. Čo je brumendo, určite vieš. Skupina mužov, basov a barytónov začne brumedovať v danom tempe a do toho vstupujú soprány a alty, teda ženské hlasy a zrazu zaznie výkrik "Mor ho!". Brumendo zosilnie a mužský hlas pokračuje naliehavo "Mor ho, detvo môjho rodu!" A opäť zborovo: "Mor ho, mor ho, mor!" Zatiaľ to máme nacvičené len potiaľto, ale je to efektné a bude sa to hodiť na nejaké výročia. Emil, končím, ak budeš mať cestu okolo, zastav sa. Ozaj, tú Martu, čo som ju chcel pretiahnuť pod prvomájovou tribúnou v päťdesiatom prvom, sme včera pochovali. Mala pekný pohreb. Tvoj Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.