Nie je mecenáš ako mecenáš

Lebo keď zrušili ŠUR-ku a založili na technike Oddelenie pre kreslenie a maľovanie, Fullu, na konci jej riaditeľa a najskúsenejšieho pedagóga, tam  nechceli. Akiste im prekážala maliarova spriaznenosť  s českými kolegami a ich avantgardnými myšlienkami, ktoré novému slovenskému štátu neboli  po chuti. Tými dobrodincami - ich mená tu zverejňujeme po prvý raz - bola pätica lekárov, Ján Červeňanský, Ernest Dlhoš, Karol Matulay, Jozef Pajtáš a Rudolf Polák. Keď si predstavíme, že na tombole karnevalov ŠUR takto predstavovali študenti hosťom Fullove obrazy: "Vážené dámy a páni, čo tu vidíte, je suprematizmus. Nebojte sa, nie je to choroba, suprematizmus je celkom bezpečný," musíme uznať, že tí doktori pomohli správnej veci...  
Bývali však odnepamäti aj takí mecéni, ktorí chceli zvečniť najmä sami seba ako budovateľov a záchrancov kultúrnych hodnôt. No nie vždy sa im to darilo.
Keď bol Fulla svojho času pozvaný do Národného divadla v Prahe podpísať "antichartu", ako jeden z mála, možno zo Slovenska jediný, rezolútne odmietol. Viem to s istotou, boli sme, aj s jeho osobným lekárom Benjaminom Tinákom, pri tom. Tri dni prichádzali na šesťstotrojkách činitelia z Martina a maliar vytrvalo žiadal, nech mu tú chartu prinesú, že ju musí najprv poznať, a potom sa uvidí. Nepriniesli a on nepodpísal. Až neskôr ma pozval do malej, celkom vyľudnenej a vraj neodpočúvanej cukrárne, keď mu zrazu oči chlapčensky zažiarili a povedal: "Myslíte si, že som tú chartu nečítal? Priatelia mi ju priniesli, nahranú na páske." Mecenášske komando tentoraz dopadlo neslávne. Napokon, ani tú galériu neplatili z vlastného vrecka...