Vo Vancouveri som bol prvýkrát v roku 1991. Pozval ma priateľ Peter Piskáček, emigrant, ktorý sa tu usadil a chcel mi ukázať slobodný svet. Bolo krátko po páde komunizmu, a bola to moja úplne prvá návšteva Západu. Ani Viedeň som nevidel skôr.
Na pocit po vystúpení z lietadla si pamätám dodnes. Bol to očarujúci zážitok krásy, voľnosti a slobody. Po ceste k Petrovmu bytu som vytriešťal oči na autá, cesty a celú infraštruktúru. Ešte aj semafory sa mi zdali krásne. Bol to pocit človeka, zvyknutého na hranatosť škodoviek a šedivosť socialistických ulíc. Farebnosť dlho nepoznaného sveta mi vyrazila dych.
Potom som prvýkrát zažil slobodný trh. V obchode, do ktorého sme s Petrom išli čosi nakúpiť, znela odkiaľsi príjemná hudba. Pri vchode bola pripravená káva, ako pozornosť zákazníkom. Personál sa usmieval a pozdravil ma. Nevedel som, čo chcú, Petra som sa radšej opýtal, či sú to jeho známi. Keď som dostal úlohu kúpiť chlieb, zistil som, že neexistuje len okrúhly a vyrážkový, ale že musím vybrať jeden z päťdesiatich druhov. A našiel som tam, pri Tichom oceáne, české pivo.
A potom môj prvý McDonald s chutnými hranolčekmi, prvá videopožičovňa, prvé kino s pukancami, hlukom a nohami na sedadle predo mnou, prvá kreditná karta, prvá jazda autom bez radenia, prvý usmiaty policajt, prvá čínska reštaurácia, prvé talkshow šialených televíznych kazateľov. A návšteva areálu University of British Columbia a podvedomé porovnanie s našimi Mlynmi a celým školstvom.
Nedalo sa mi vtedy do Vancouveru nezamilovať. Stal sa mojou bránou do slobodného sveta, vzťažnou hodnotou, dôkazom, kam vedie sloboda. Odvtedy snívam o Vancouveroch u nás.
Dnes, po 18 rokoch, som tu znovu. Už ma neprekvapujú vkusné autá, ani príjemné obchody, ani blbé televízne programy. Platím už vlastnou kreditkou, v ázijských reštauráciách poznám názvy jedál, obchod Levi´s už nevnímam ako zázrak. Už to všetko nie je cudzí svet. Navyše, už poznám aj odvrátenú stranu raja. Odtiaľto, zo Severnej Ameriky, prišla nová kríza, stará politická korektnosť, Al Gore a vládne bailouty ako z Marxa. A z rozprávania Petra Breinera už viem, že práve Kanada socík nezdravo miluje, takže pre regulácie stráca nielen časť slobody, ale aj fungujúce zdravotníctvo a celkový ťah na bránku.
Ale jedno tu aj teraz vnímam rovnako hlboko ako vtedy v roku 1991, keď som s naširoko otvorenými očami vystupoval z môjho prvého Jumba. A je to niečo, čo doma napriek všetkým dobrým zmenám, reformám a modernizácii stále celkom nenachádzam. Ak by som to mal pomenovať, tak by som asi povedal, že je to dobrodružstvo a radosť zo života. A je v tom aj istá dávka až detskej dôvery v budúcnosť. Prejavuje sa to nielen v tvárach, ale aj v parkoch, architektúre, dokonca aj v nálade ulíc. Keď sme o tom pred chvíľou hovorili s Martinom Mojžišom, bol skeptickejší než ja, ale zhodli sme sa, že za tým môže byť odvaha prvých osadníkov Ameriky zariadiť si život podľa svojho presvedčenia o slobode. To pionierstvo zrejme zanechalo trvalú stopu.
Neviem to presne. Ale viem, že to určite nesúvisí s olympiádou. To, čo je na tomto meste podmanivé, nie je divoká príroda, mocné more, ani päť kruhov. Je to omnoho vnútornejšie.
Reportáž Martina Mojžiša a Štefana Hríba z olympijského Vancouveru prinášame v tomto čísle
Na pocit po vystúpení z lietadla si pamätám dodnes. Bol to očarujúci zážitok krásy, voľnosti a slobody. Po ceste k Petrovmu bytu som vytriešťal oči na autá, cesty a celú infraštruktúru. Ešte aj semafory sa mi zdali krásne. Bol to pocit človeka, zvyknutého na hranatosť škodoviek a šedivosť socialistických ulíc. Farebnosť dlho nepoznaného sveta mi vyrazila dych.
Potom som prvýkrát zažil slobodný trh. V obchode, do ktorého sme s Petrom išli čosi nakúpiť, znela odkiaľsi príjemná hudba. Pri vchode bola pripravená káva, ako pozornosť zákazníkom. Personál sa usmieval a pozdravil ma. Nevedel som, čo chcú, Petra som sa radšej opýtal, či sú to jeho známi. Keď som dostal úlohu kúpiť chlieb, zistil som, že neexistuje len okrúhly a vyrážkový, ale že musím vybrať jeden z päťdesiatich druhov. A našiel som tam, pri Tichom oceáne, české pivo.
A potom môj prvý McDonald s chutnými hranolčekmi, prvá videopožičovňa, prvé kino s pukancami, hlukom a nohami na sedadle predo mnou, prvá kreditná karta, prvá jazda autom bez radenia, prvý usmiaty policajt, prvá čínska reštaurácia, prvé talkshow šialených televíznych kazateľov. A návšteva areálu University of British Columbia a podvedomé porovnanie s našimi Mlynmi a celým školstvom.
Nedalo sa mi vtedy do Vancouveru nezamilovať. Stal sa mojou bránou do slobodného sveta, vzťažnou hodnotou, dôkazom, kam vedie sloboda. Odvtedy snívam o Vancouveroch u nás.
Dnes, po 18 rokoch, som tu znovu. Už ma neprekvapujú vkusné autá, ani príjemné obchody, ani blbé televízne programy. Platím už vlastnou kreditkou, v ázijských reštauráciách poznám názvy jedál, obchod Levi´s už nevnímam ako zázrak. Už to všetko nie je cudzí svet. Navyše, už poznám aj odvrátenú stranu raja. Odtiaľto, zo Severnej Ameriky, prišla nová kríza, stará politická korektnosť, Al Gore a vládne bailouty ako z Marxa. A z rozprávania Petra Breinera už viem, že práve Kanada socík nezdravo miluje, takže pre regulácie stráca nielen časť slobody, ale aj fungujúce zdravotníctvo a celkový ťah na bránku.
Ale jedno tu aj teraz vnímam rovnako hlboko ako vtedy v roku 1991, keď som s naširoko otvorenými očami vystupoval z môjho prvého Jumba. A je to niečo, čo doma napriek všetkým dobrým zmenám, reformám a modernizácii stále celkom nenachádzam. Ak by som to mal pomenovať, tak by som asi povedal, že je to dobrodružstvo a radosť zo života. A je v tom aj istá dávka až detskej dôvery v budúcnosť. Prejavuje sa to nielen v tvárach, ale aj v parkoch, architektúre, dokonca aj v nálade ulíc. Keď sme o tom pred chvíľou hovorili s Martinom Mojžišom, bol skeptickejší než ja, ale zhodli sme sa, že za tým môže byť odvaha prvých osadníkov Ameriky zariadiť si život podľa svojho presvedčenia o slobode. To pionierstvo zrejme zanechalo trvalú stopu.
Neviem to presne. Ale viem, že to určite nesúvisí s olympiádou. To, čo je na tomto meste podmanivé, nie je divoká príroda, mocné more, ani päť kruhov. Je to omnoho vnútornejšie.
Reportáž Martina Mojžiša a Štefana Hríba z olympijského Vancouveru prinášame v tomto čísle
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.