.váš nový album Maska za maskou sprevádzajú výborné recenzie. Musíte mať z tohto radosť, keďže v minulých rokoch sa objavovali negatívne hlasy, že po smrti vášho skladateľa a basgitaristu Milana "Mejlu" Hlavsu, to už nie je ono. Ako ste znášali túto kritiku?
"Dosť ťažko. Vychádzalo to z ľudí, ktorí tomu veľmi nepriali. My sme im na to odpovedali, že keby sa k tomu mohol vyjadriť zo záhrobia Mejla, tak by povedal, aby sme pokračovali. Dokonca aj kapely, s ktorými sme sa roky kamarátili, nám tvrdili, aby sme sa na to vykašľali.
.keď v roku 2001 zomrel, musel to byť dosť veľký šok. Ako ste v sebe našli energiu pokračovať ďalej?
Hneď po jeho smrti sme sa stretli a ja som tam dosť nedemokraticky presadil basgitaristku Evu Turnovú, ktorá s Mejlom hrávala v jeho kapele Šílenství a aj v DG 307, čiže našu hudbu veľmi dobre poznala. V začiatkoch nám veľmi pomohla a dnes tvorí aj ako skladateľka, čo je na novej platni počuť. Mali sme ponuky rôznych basákov, ale báli sme sa, že sa v našej kapele budú rozťahovať. Vtedy sme dorobili do konca album Líně s tebou spím a všetky ostatné projekty, ktoré Mejla už nestihol dokončiť, a potom sme robili tri veci s komorným orchestrom Agon - poctu Ladislavovi Klímovi - Obešel já polí pět, Pašijové hry a nakoniec sme dotiahli môj projekt Vlaková opera. Napriek tomu všetci novinári svorne tvrdili, že za tých deväť rokov medzi dvoma albumami sme nerobili nič! Ten Klíma by mal vyjsť asi za dva mesiace."
.ide o album Jak bude po smrti, ktorý ste nahrali ako Plastici koncom sedemdesiatych rokov?
"Klímu sme hrali s Plastikmi iba raz na Nové Vísce u Chomutova. Druhý koncert už nebol, pretože dom bol boľševikmi vyvlastnený v záujme zvýšenej obranyschopnosti vlasti alebo čo to bola za blbosť. Potom sme to skúšali nahrať v štúdiu, ale tá nahrávka bola taká nemastná-neslaná, a tak sme nakoniec použili živý záznam z jediného koncertu, pretože aj keď je nedokonalá, tak má v sebe šialenú energiu."
.za režimu ste platne Plastikov nahrávali za hrozných podmienok, vraj v dome Sváťu Karáska boli aj mínusové teploty.
"No mínus tam nebolo, ale plus tri stupne áno. V miestnosti na zámku Houska bol malý kozub, a keď mal človek pauzu, tak sa šiel k nemu na chvíľu zohriať. Niektoré nahrávania boli ale lepšie, napríklad u Václava Havla na chalupe. Cez víkend sme to museli urobiť do nedeľného večera, pretože v pondelok ráno sme museli do práce."
.vy ste vlastne boli prvou kapelou na svete, ktorá nahrávala metódou DIY, čiže urob si sám, s ktorou prišli americké punkové a hardcorové kapely o desaťročie neskôr.
"Hlavne sme nahrávali úplne naživo, bez strihu. Za to nás chválil pán Polanský. Nebol on náhodou Slovák?
.áno.
"Veľmi príjemný chlapík. púšťal mi nejaké raritné veci, v ktorých orchester sa nahrával na jediný mikrofón. Podľa neho to bol zvuk, ktorý mal k životu čo najbližšie. Vtedy pracoval v O3. Doniesol som mu náš album Co znamená vésti koně, ktorý chválil, aj keď to nebola jeho hudba, on mal rád skôr džez. Pamätám si, ako povedal, že je to nahrané dobre a zrozumiteľne. Rozprával som mu, ako to sme to robili na Hrádečku u Václava Havla. Na prízemí bola kapela, na poschodí zas technici. Keď sa pracovalo, nikto nemohol ísť na záchod, pretože každé spláchnutie by bolo počuť na páske.
.je absurdné, že Plastici boli v profesionálnom štúdiu vlastne prvýkrát až po tridsiatich rokoch existencie. Nový album Maska za maskou znie čisto.
"Jasne, znie to pekne, digitál robí zázraky, ale ja som skôr za to, aby kapela znela tak, ako v skutočnosti hrá. Aj Polanský hovoril, že dokonalé a vylepšené veci stratia ducha. Chcelo by to trochu zablatený blatník."
.práve vaše amatérske nahrávky boli zdrojom rôznych ohováračiek, že Plastici vlastne nevedia hrať, že je to len nafúknutá bublina. Ale keď som videl váš comebackový koncert v roku 1998, tak to bolo veľmi silné. Možno až tak, že ste skoro zborili kulturák v Petržalke.
"Zlé jazyky existujú vo všetkých odvetviach. Aj keby ste robili záhradníka, tak sa stretnete s ľuďmi, ktorí vám budú priať to najhoršie. To by človek musel spáchať samovraždu už na základnej škole, aby sa im vyhol.
.dokonca vám aj niektorí hudobníci vyčítali, že vy ste boli dôvodom, že komunisti zakazovali ostatným koncerty.
"Tak to sú blbosti. Vôbec sme neboli zameraní na to, aby sme robili nepríjemnosti a volali na seba policajtov. Niečo sme nacvičili a chceli to naživo zahrať, nie že si tam privezieme policajtov a že tam niekto dostane "na držku" a budeme slávni. Boli to krásne a pohodlné časy, pretože sme hrali maximálne dva koncerty za rok, teraz ich hráme až deväťdesiat. Jediná vec, čo nás vtedy štvala, že sme museli ráno do práce. Mali sme aj trochu strach, že nás zavrú, čo vlastne aj splnili. Oni nám vlastne splnili úplne všetko. Keď dávam na Západe nejaké rozhovory, tak rád hovorím, že Plastici mali jednu z najlepších a najdrahších reklám na svete. Nejaká kapela musela utratiť milióny, aby sa o jej maléroch niekto dozvedel. Nám to robila Štátna bezpečnosť úplne zadarmo."
.ale nebola to vždy zábava, keď vám boľševici držali nôž na krku...
"Rád by som spomínal na tie veci, keď to zábava bola. Keď je človek zahnaný do kúta, tak je lepšie si z toho robiť žarty ako plakať. Byť schopný robiť si žarty nie zo situácie, v ktorej sa ocitol, ale hlavne sám zo seba. Nebrať sa príliš vážne, čo neznamená zľahčovať veci, ale žiť s istou dávkou humoru."
.mne vždy imponovalo na Plastikoch, že vlastne nikdy otvorene nebojovali proti režimu, ale jednoducho ho zo svojho okolia vytesnili, akoby nikdy nebol.
Najväčšia urážka je vlastne pasivita. Pokiaľ s niekým vediete dialóg, hádate sa a argumentujete, tak ho istým spôsobom uznávate. My sme sa väčšinou správali tak, akoby komunisti vlastne ani neboli. Tá kritika režimu tam bola, ale to bolo asi tak všetko. Dnes sa to začína podobať. Zoberme si situáciu na Slovensku alebo u nás. Zaoberať sa niečím takým ako Paroubek, tak to nemá cenu. Dokonca to nestojí ani za debatu medzi dvoma pivami.
.politikov na oboch stranách si naozaj nemusíme závidieť.
To mi pripomína starý vtip z päťdesiatych rokov. Slovák sa stretne s Čechom a hovorí mu: ,Zavraždili ste nám prezidenta Tisa!' A Čech na to: ,Tak nám to vráťte!' Pred dvoma rokmi som bol na sympóziu diela Egona Bondyho v Žiline. Myslel som si, že tam idem počúvať, ale nakoniec som sa ocitol ako prednášajúci. Potom sme sedeli so slovenskými kolegami v krčme, debatovali o politike, hudbe a literatúre a ani sa bojazlivo obzerali okolo seba. Hovorili, že je dnes zlý dátum, nejaké oslavy narodenín Jozefa Tisa. Hovoril som: ,Chalani, predsa sa nebojíte!' U vás, u nás, v Poľsku, sa prebúdza hnutie červeno-hnedých fašistov. To je dosť strašidelné."
.haló?
(Polminútová pauza) Prerušilo sa nám spojenie. Vám tam niečo pípalo?
Niekto mi volal, ako sme spolu hovorili.
Á, tak to mi pripomína staré časy. Keď som volal sa kamarátom, zrazu to píplo, a už sme vedeli, že nás "hoši" nahrávajú. O čom sme sa to bavili?
.spomínali ste ten červeno-hnedý hnus vo východnej Európe.
"Hrali sme v Žitave v rámci štyridsiateho výročia okupácie Československa na akcii, ktorú organizovali Nemci, aby sa nám ospravedlnili za to, že vtedy Liberec obsadila východonemecká armáda. Potom sme sedeli na víne a mňa to dojalo až k slzám, že spravili takéto krásne gesto, keďže sa stále nájdu takí, ktorí sú na popravy dodnes hrdí. Myslím, že tých krásnych ľudí však viac nebude, stále ten rovnaký počet. Môžeme len dúfať, že ich o trochu pribudne. Ľudstvo sa na baránky božie nepremení, skôr na konzumné prasatá (smiech)!
.vy ste emigrovali v roku 1982 a usadili ste sa v Kanade, neďaleko Vancouveru. Prečo ste išli práve tam?
"Najprv som žil na východnom pobreží, ale chcel som žiť v poriadnej Kanade. Tá oblasť je skutočný prírodný zázrak, hory, lesy, more, ľadovce. Ale nakoniec ma to vždy tiahlo do Prahy, nechcel som chodiť len po horách.
.aspoň ste si tam trochu oddýchli?
"Vôbec. Mňa to stále mrzelo, že nie som doma a že nerobím to, čo chcem. Vysťahovali nás za pomoci všetkých možných pák, ktoré sa dajú dnes označiť za násilie. Bolo to v rámci akcie Asanace, keď si boľševici vybrali niektorých z nás a vykopli ich za hranice. Asanácia, to je pekné slovo, taký eufemizmus...
.vy ste sa vrátili v roku 1997. Prečo až tak neskoro?
"Kvôli rodine. Moja žena a dcéra chceli zostať pri Pacifiku, najprv som len dochádzal, a potom natrvalo zostal. Myslím, že tu som potrebný viac, že tu mám stále čo povedať. Možno to znie pyšne, ale určite sa občas podarí niečo, čo je stokrát lepšie ako robiť záhrady nejakým zbohatlíkom."
.vy ste sa živili ako záhradník?
"Na východe som mal firmu na zakladanie a udržiavanie záhrad a vo Vancouveri som v tom pokračoval, ale potom som to obmedzoval a obmedzoval, až som sa vrátil domov."
.napadlo vám vtedy, že si ešte zahráte s Plastikmi?
"V roku 1997 ma pozvali, aby som zahral spolu s kapelou na Hrade v Španielskej sále. Nemal som peniaze na cestu, ale niekto sa postaral, aby som prišiel. Na to, že sme mali jednu skúšku, koncert bol celkom dobrý, a tak sme potom urobili turné.
.neskôr ste hrali po celej Európe, v Amerike alebo dokonca aj v Rusku. Prečo ste išli aj tam, do krajiny, odkiaľ ide červené zlo?
"Boli sme tam prvýkrát v živote. Vlastne nie, Eva tam bola na svadobnej ceste. Viete, čo je zaujímavé? Väčšina vzdelaných Rusov sa diví, že ich nemáme radi. Keď padne zopár vodiek, tak hovoria, že nám vlastne pomáhali. A my sme im odpovedali, že sme ich pomoc nepotrebovali. To oni nemohli pochopiť. Vysvetľovali sme im, že k nám chodili kradnúť, nie pomáhať. Stále veria, že sú akousi slovanskou veľmocou, ktorá sa stará o svojich bratov. Keď je zle, donesie im chleba s maslom, ale medzitým im odreže hlavu."
.ešte sa chcem spýtať na nový album. Mejlov duch tam stále je, no Plastici 2009 znejú inak ako v roku 1997 - relaxovanejšie, uvoľnenejšie, znie to ako hudba v čase, ktorý plynule odsýpa. Ako vy pociťujete tú zmenu?
"Vy sám ste si odpovedali."
Vratislav Brabenec / (nar. 28. 4. 1943 v Prahe). Hrá s Plastikmi od roku 1972 na saxofón a klarinet, občas aj spieva. Jeden z pôvodných členov legendárnej undergroundovej partie pôvodne študoval evanjelickú teológiu, no nakoniec sa rozhodol venovať hudbe a poézii - jeho texty zhudobnila skupina na albume Co znamená vésti koně. V roku 1976 ho zatkla ŠtB a odsúdila na nepodmienený trest sedem mesiacov väzenia. Po prepustení podpísal Chartu 77, ktorá vznikla na základe vykonštruovanému procestu proti skupine a jej okoliu. V roku 1982 emigroval, do Česka sa natrvalo vrátil v roku 1997 a s Plastikmi hrá dodnes.
"Dosť ťažko. Vychádzalo to z ľudí, ktorí tomu veľmi nepriali. My sme im na to odpovedali, že keby sa k tomu mohol vyjadriť zo záhrobia Mejla, tak by povedal, aby sme pokračovali. Dokonca aj kapely, s ktorými sme sa roky kamarátili, nám tvrdili, aby sme sa na to vykašľali.
.keď v roku 2001 zomrel, musel to byť dosť veľký šok. Ako ste v sebe našli energiu pokračovať ďalej?
Hneď po jeho smrti sme sa stretli a ja som tam dosť nedemokraticky presadil basgitaristku Evu Turnovú, ktorá s Mejlom hrávala v jeho kapele Šílenství a aj v DG 307, čiže našu hudbu veľmi dobre poznala. V začiatkoch nám veľmi pomohla a dnes tvorí aj ako skladateľka, čo je na novej platni počuť. Mali sme ponuky rôznych basákov, ale báli sme sa, že sa v našej kapele budú rozťahovať. Vtedy sme dorobili do konca album Líně s tebou spím a všetky ostatné projekty, ktoré Mejla už nestihol dokončiť, a potom sme robili tri veci s komorným orchestrom Agon - poctu Ladislavovi Klímovi - Obešel já polí pět, Pašijové hry a nakoniec sme dotiahli môj projekt Vlaková opera. Napriek tomu všetci novinári svorne tvrdili, že za tých deväť rokov medzi dvoma albumami sme nerobili nič! Ten Klíma by mal vyjsť asi za dva mesiace."
.ide o album Jak bude po smrti, ktorý ste nahrali ako Plastici koncom sedemdesiatych rokov?
"Klímu sme hrali s Plastikmi iba raz na Nové Vísce u Chomutova. Druhý koncert už nebol, pretože dom bol boľševikmi vyvlastnený v záujme zvýšenej obranyschopnosti vlasti alebo čo to bola za blbosť. Potom sme to skúšali nahrať v štúdiu, ale tá nahrávka bola taká nemastná-neslaná, a tak sme nakoniec použili živý záznam z jediného koncertu, pretože aj keď je nedokonalá, tak má v sebe šialenú energiu."
.za režimu ste platne Plastikov nahrávali za hrozných podmienok, vraj v dome Sváťu Karáska boli aj mínusové teploty.
"No mínus tam nebolo, ale plus tri stupne áno. V miestnosti na zámku Houska bol malý kozub, a keď mal človek pauzu, tak sa šiel k nemu na chvíľu zohriať. Niektoré nahrávania boli ale lepšie, napríklad u Václava Havla na chalupe. Cez víkend sme to museli urobiť do nedeľného večera, pretože v pondelok ráno sme museli do práce."
.vy ste vlastne boli prvou kapelou na svete, ktorá nahrávala metódou DIY, čiže urob si sám, s ktorou prišli americké punkové a hardcorové kapely o desaťročie neskôr.
"Hlavne sme nahrávali úplne naživo, bez strihu. Za to nás chválil pán Polanský. Nebol on náhodou Slovák?
.áno.
"Veľmi príjemný chlapík. púšťal mi nejaké raritné veci, v ktorých orchester sa nahrával na jediný mikrofón. Podľa neho to bol zvuk, ktorý mal k životu čo najbližšie. Vtedy pracoval v O3. Doniesol som mu náš album Co znamená vésti koně, ktorý chválil, aj keď to nebola jeho hudba, on mal rád skôr džez. Pamätám si, ako povedal, že je to nahrané dobre a zrozumiteľne. Rozprával som mu, ako to sme to robili na Hrádečku u Václava Havla. Na prízemí bola kapela, na poschodí zas technici. Keď sa pracovalo, nikto nemohol ísť na záchod, pretože každé spláchnutie by bolo počuť na páske.
.je absurdné, že Plastici boli v profesionálnom štúdiu vlastne prvýkrát až po tridsiatich rokoch existencie. Nový album Maska za maskou znie čisto.
"Jasne, znie to pekne, digitál robí zázraky, ale ja som skôr za to, aby kapela znela tak, ako v skutočnosti hrá. Aj Polanský hovoril, že dokonalé a vylepšené veci stratia ducha. Chcelo by to trochu zablatený blatník."
.práve vaše amatérske nahrávky boli zdrojom rôznych ohováračiek, že Plastici vlastne nevedia hrať, že je to len nafúknutá bublina. Ale keď som videl váš comebackový koncert v roku 1998, tak to bolo veľmi silné. Možno až tak, že ste skoro zborili kulturák v Petržalke.
"Zlé jazyky existujú vo všetkých odvetviach. Aj keby ste robili záhradníka, tak sa stretnete s ľuďmi, ktorí vám budú priať to najhoršie. To by človek musel spáchať samovraždu už na základnej škole, aby sa im vyhol.
.dokonca vám aj niektorí hudobníci vyčítali, že vy ste boli dôvodom, že komunisti zakazovali ostatným koncerty.
"Tak to sú blbosti. Vôbec sme neboli zameraní na to, aby sme robili nepríjemnosti a volali na seba policajtov. Niečo sme nacvičili a chceli to naživo zahrať, nie že si tam privezieme policajtov a že tam niekto dostane "na držku" a budeme slávni. Boli to krásne a pohodlné časy, pretože sme hrali maximálne dva koncerty za rok, teraz ich hráme až deväťdesiat. Jediná vec, čo nás vtedy štvala, že sme museli ráno do práce. Mali sme aj trochu strach, že nás zavrú, čo vlastne aj splnili. Oni nám vlastne splnili úplne všetko. Keď dávam na Západe nejaké rozhovory, tak rád hovorím, že Plastici mali jednu z najlepších a najdrahších reklám na svete. Nejaká kapela musela utratiť milióny, aby sa o jej maléroch niekto dozvedel. Nám to robila Štátna bezpečnosť úplne zadarmo."
.ale nebola to vždy zábava, keď vám boľševici držali nôž na krku...
"Rád by som spomínal na tie veci, keď to zábava bola. Keď je človek zahnaný do kúta, tak je lepšie si z toho robiť žarty ako plakať. Byť schopný robiť si žarty nie zo situácie, v ktorej sa ocitol, ale hlavne sám zo seba. Nebrať sa príliš vážne, čo neznamená zľahčovať veci, ale žiť s istou dávkou humoru."
.mne vždy imponovalo na Plastikoch, že vlastne nikdy otvorene nebojovali proti režimu, ale jednoducho ho zo svojho okolia vytesnili, akoby nikdy nebol.
Najväčšia urážka je vlastne pasivita. Pokiaľ s niekým vediete dialóg, hádate sa a argumentujete, tak ho istým spôsobom uznávate. My sme sa väčšinou správali tak, akoby komunisti vlastne ani neboli. Tá kritika režimu tam bola, ale to bolo asi tak všetko. Dnes sa to začína podobať. Zoberme si situáciu na Slovensku alebo u nás. Zaoberať sa niečím takým ako Paroubek, tak to nemá cenu. Dokonca to nestojí ani za debatu medzi dvoma pivami.
.politikov na oboch stranách si naozaj nemusíme závidieť.
To mi pripomína starý vtip z päťdesiatych rokov. Slovák sa stretne s Čechom a hovorí mu: ,Zavraždili ste nám prezidenta Tisa!' A Čech na to: ,Tak nám to vráťte!' Pred dvoma rokmi som bol na sympóziu diela Egona Bondyho v Žiline. Myslel som si, že tam idem počúvať, ale nakoniec som sa ocitol ako prednášajúci. Potom sme sedeli so slovenskými kolegami v krčme, debatovali o politike, hudbe a literatúre a ani sa bojazlivo obzerali okolo seba. Hovorili, že je dnes zlý dátum, nejaké oslavy narodenín Jozefa Tisa. Hovoril som: ,Chalani, predsa sa nebojíte!' U vás, u nás, v Poľsku, sa prebúdza hnutie červeno-hnedých fašistov. To je dosť strašidelné."
.haló?
(Polminútová pauza) Prerušilo sa nám spojenie. Vám tam niečo pípalo?
Niekto mi volal, ako sme spolu hovorili.
Á, tak to mi pripomína staré časy. Keď som volal sa kamarátom, zrazu to píplo, a už sme vedeli, že nás "hoši" nahrávajú. O čom sme sa to bavili?
.spomínali ste ten červeno-hnedý hnus vo východnej Európe.
"Hrali sme v Žitave v rámci štyridsiateho výročia okupácie Československa na akcii, ktorú organizovali Nemci, aby sa nám ospravedlnili za to, že vtedy Liberec obsadila východonemecká armáda. Potom sme sedeli na víne a mňa to dojalo až k slzám, že spravili takéto krásne gesto, keďže sa stále nájdu takí, ktorí sú na popravy dodnes hrdí. Myslím, že tých krásnych ľudí však viac nebude, stále ten rovnaký počet. Môžeme len dúfať, že ich o trochu pribudne. Ľudstvo sa na baránky božie nepremení, skôr na konzumné prasatá (smiech)!
.vy ste emigrovali v roku 1982 a usadili ste sa v Kanade, neďaleko Vancouveru. Prečo ste išli práve tam?
"Najprv som žil na východnom pobreží, ale chcel som žiť v poriadnej Kanade. Tá oblasť je skutočný prírodný zázrak, hory, lesy, more, ľadovce. Ale nakoniec ma to vždy tiahlo do Prahy, nechcel som chodiť len po horách.
.aspoň ste si tam trochu oddýchli?
"Vôbec. Mňa to stále mrzelo, že nie som doma a že nerobím to, čo chcem. Vysťahovali nás za pomoci všetkých možných pák, ktoré sa dajú dnes označiť za násilie. Bolo to v rámci akcie Asanace, keď si boľševici vybrali niektorých z nás a vykopli ich za hranice. Asanácia, to je pekné slovo, taký eufemizmus...
.vy ste sa vrátili v roku 1997. Prečo až tak neskoro?
"Kvôli rodine. Moja žena a dcéra chceli zostať pri Pacifiku, najprv som len dochádzal, a potom natrvalo zostal. Myslím, že tu som potrebný viac, že tu mám stále čo povedať. Možno to znie pyšne, ale určite sa občas podarí niečo, čo je stokrát lepšie ako robiť záhrady nejakým zbohatlíkom."
.vy ste sa živili ako záhradník?
"Na východe som mal firmu na zakladanie a udržiavanie záhrad a vo Vancouveri som v tom pokračoval, ale potom som to obmedzoval a obmedzoval, až som sa vrátil domov."
.napadlo vám vtedy, že si ešte zahráte s Plastikmi?
"V roku 1997 ma pozvali, aby som zahral spolu s kapelou na Hrade v Španielskej sále. Nemal som peniaze na cestu, ale niekto sa postaral, aby som prišiel. Na to, že sme mali jednu skúšku, koncert bol celkom dobrý, a tak sme potom urobili turné.
.neskôr ste hrali po celej Európe, v Amerike alebo dokonca aj v Rusku. Prečo ste išli aj tam, do krajiny, odkiaľ ide červené zlo?
"Boli sme tam prvýkrát v živote. Vlastne nie, Eva tam bola na svadobnej ceste. Viete, čo je zaujímavé? Väčšina vzdelaných Rusov sa diví, že ich nemáme radi. Keď padne zopár vodiek, tak hovoria, že nám vlastne pomáhali. A my sme im odpovedali, že sme ich pomoc nepotrebovali. To oni nemohli pochopiť. Vysvetľovali sme im, že k nám chodili kradnúť, nie pomáhať. Stále veria, že sú akousi slovanskou veľmocou, ktorá sa stará o svojich bratov. Keď je zle, donesie im chleba s maslom, ale medzitým im odreže hlavu."
.ešte sa chcem spýtať na nový album. Mejlov duch tam stále je, no Plastici 2009 znejú inak ako v roku 1997 - relaxovanejšie, uvoľnenejšie, znie to ako hudba v čase, ktorý plynule odsýpa. Ako vy pociťujete tú zmenu?
"Vy sám ste si odpovedali."
Vratislav Brabenec / (nar. 28. 4. 1943 v Prahe). Hrá s Plastikmi od roku 1972 na saxofón a klarinet, občas aj spieva. Jeden z pôvodných členov legendárnej undergroundovej partie pôvodne študoval evanjelickú teológiu, no nakoniec sa rozhodol venovať hudbe a poézii - jeho texty zhudobnila skupina na albume Co znamená vésti koně. V roku 1976 ho zatkla ŠtB a odsúdila na nepodmienený trest sedem mesiacov väzenia. Po prepustení podpísal Chartu 77, ktorá vznikla na základe vykonštruovanému procestu proti skupine a jej okoliu. V roku 1982 emigroval, do Česka sa natrvalo vrátil v roku 1997 a s Plastikmi hrá dodnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.