Už je to 39 rokov, čo sme sa zobudili do okupovanej krajiny. Všade boli kolóny tankov a obrnených transportérov, označených širokým bielym pruhom a z nich vykúkali dezorientovaní ruskí sopliaci. Prišli zachrániť socializmus. Niektorí zo strachu strieľali a zomierali pri tom nevinní ľudia.
Napríklad mladučká Danka Košanová pred Komenského univerzitou. A z krajiny začali odchádzať ľudia, lebo už neverili v jej budúcnosť. Postupne mizli z nášho života spolužiaci, priatelia, lásky, bratia, sestry, príbuzní. Väčšinou schopní a vzdelaní ľudia, po ktorých zostávalo neznesiteľné prázdno. Keď odchádzali, počítali s tým, že možno už svojich blízkych, ktorých tu nechali, neuvidia. Prišla odporná doba ostnatých drôtov na hranici a udavačov, ktorú si súdruhovia nazvali obdobím normalizácie. Doba vazalskej krajiny, obratej o slobodu a česť. Ponižujúca doba, v ktorej sa museli prihrbiť takmer všetci. Tých, ktorí to odmietli, bola hŕstka a platili za to vysokú cenu.
Tá doba trvala 21 rokov, ruskí vojaci odišli až v roku 1991. A veľmi sa im nechcelo. Dnes je v Rusku pri moci muž, ktorý považuje ich odchod a stratu sovietskeho impéria za tragickú chybu. Nikdy by odchod ruských okupačných vojsk neschválil.
Na Slovensku je zase pri moci muž, ktorý prejavuje pre agendu ruského vládcu veľké porozumenie. November 1989 si podľa vlastných slov nevšimol, takže po normalizácii sa mu zrejme cnie.
Tých 39 rokov nie je nijaké okrúhle výročie, ale to je jedno. Dátum 21. august 1968 si treba pripomenúť každoročne. Možno by bolo dobré pripomínať ho každý týždeň, lebo väčšina krajiny rozmýšľa a správa sa, ako by žiadny 21. august 1968 nebol. A nejde iba o mladých, ktorí si nemôžu pamätať ani dobu pred novembrom 1989. Aj mnohým z tých starších, ktorí tie tanky videli, by sa zišlo kalendárom po zábudlivej hlave, ktorá je natoľko zaprataná populistickými táraninami, že v nej už nezostáva miesto na dôležité veci. Aj preto je pri moci muž, ktorý by chcel vrátiť späť to, čo november 1989 zmietol. Muž, pre ktorého sú globalizácia, liberalizácia a privatizácia rovnaké ako fašizmus. To, že ho voľby vyniesli k moci, je dôkazom, že zachrániť socializmus už nemusia prísť tanky, robia to voliči, pre ktorých akoby 21. august nebol.
Toho 21. augusta 1968 nás obrali rinčiace pásy tankov o slobodu. Teraz ju opäť máme, ale väčšina z nás trpí zhubnou amnéziou. Tá krátka pamäť nás môže o slobodu znovu obrať.
.františek Šebej
Napríklad mladučká Danka Košanová pred Komenského univerzitou. A z krajiny začali odchádzať ľudia, lebo už neverili v jej budúcnosť. Postupne mizli z nášho života spolužiaci, priatelia, lásky, bratia, sestry, príbuzní. Väčšinou schopní a vzdelaní ľudia, po ktorých zostávalo neznesiteľné prázdno. Keď odchádzali, počítali s tým, že možno už svojich blízkych, ktorých tu nechali, neuvidia. Prišla odporná doba ostnatých drôtov na hranici a udavačov, ktorú si súdruhovia nazvali obdobím normalizácie. Doba vazalskej krajiny, obratej o slobodu a česť. Ponižujúca doba, v ktorej sa museli prihrbiť takmer všetci. Tých, ktorí to odmietli, bola hŕstka a platili za to vysokú cenu.
Tá doba trvala 21 rokov, ruskí vojaci odišli až v roku 1991. A veľmi sa im nechcelo. Dnes je v Rusku pri moci muž, ktorý považuje ich odchod a stratu sovietskeho impéria za tragickú chybu. Nikdy by odchod ruských okupačných vojsk neschválil.
Na Slovensku je zase pri moci muž, ktorý prejavuje pre agendu ruského vládcu veľké porozumenie. November 1989 si podľa vlastných slov nevšimol, takže po normalizácii sa mu zrejme cnie.
Tých 39 rokov nie je nijaké okrúhle výročie, ale to je jedno. Dátum 21. august 1968 si treba pripomenúť každoročne. Možno by bolo dobré pripomínať ho každý týždeň, lebo väčšina krajiny rozmýšľa a správa sa, ako by žiadny 21. august 1968 nebol. A nejde iba o mladých, ktorí si nemôžu pamätať ani dobu pred novembrom 1989. Aj mnohým z tých starších, ktorí tie tanky videli, by sa zišlo kalendárom po zábudlivej hlave, ktorá je natoľko zaprataná populistickými táraninami, že v nej už nezostáva miesto na dôležité veci. Aj preto je pri moci muž, ktorý by chcel vrátiť späť to, čo november 1989 zmietol. Muž, pre ktorého sú globalizácia, liberalizácia a privatizácia rovnaké ako fašizmus. To, že ho voľby vyniesli k moci, je dôkazom, že zachrániť socializmus už nemusia prísť tanky, robia to voliči, pre ktorých akoby 21. august nebol.
Toho 21. augusta 1968 nás obrali rinčiace pásy tankov o slobodu. Teraz ju opäť máme, ale väčšina z nás trpí zhubnou amnéziou. Tá krátka pamäť nás môže o slobodu znovu obrať.
.františek Šebej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.