Prelet nad oceánom

Jedinou chabou odpovědí, která mě v této souvislosti napadla, je věta, kterou kdysi kdosi řekl a která zní: ‚Co tě nezabije, to tě posílí.´ Možná tady je ten důvod. Možná proto zrovna já.“

Aj z tejto režisérovej spomienky sa mohol odvinúť názov nového celovečerného dokumentu Miloslava Šmídmajera, českého producenta, scenáristu a režiséra, ktorý sa rád vyjadruje prostredníctvom filmových portrétov populárnych osobností. (Nakrútil napríklad dokumenty o Lucii Bílej, Adriane Sklenaříkovej, Miroslavovi Horníčkovi, Theodorovi Pištěkovi, Vladimírovi Pucholtovi, Miroslavovi Ondříčkovi, Jiřím Menzlovi či o Pavarottim.) O Milošovi Formanovi  –  a s ním – nenakrúcal prvý raz: v roku 1990 vznikol  prvý Šmídmajerov dokument o slávnom českom emigrantovi Drž se toho snu (Forman na bicykli ide z Paríža na festival do Karlových Varov) a minulý rok Forman herecky debutoval v Šmídmajerovej filmovej rozprávke Peklo s princeznou v malej úlohe čerta Erlebuba.

Snímka Miloš Forman: Co tě nezabije... mapuje (profesijné, ale prednostne osobné – v zmysle rodinných a priateľských vzťahov či názorov) životné osudy jednej z výrazných postáv svetovej kinematografie najmä minulého, no i tohto storočia. Boli to osudy pohnuté, lebo aj to minulé storočie bolo pohnuté, napríklad svojou druhou veľkou vojnou či nájazdom okupačných vojsk v šesťdesiatom ôsmom, ktoré výrazne zasiahli do Formanovej existencie. A navyše – človek, aj ten šikovný, je omylný, kľukato sa prediera dňami a rokmi.

Šmídmajerov dokument je topografický, globálne uchopuje protagonistu prostredníctvom lokálnych teritórií, miestopisu priestorov, kde Forman žije, žil, zažil niečo významné. Nijaké filmové formálne novátorstvo, pokojne (a pokojne oslavne) vyrozprávaný príbeh úspechov, neistôt, istôt aj pochybení hlavného hrdinu, na ktorého myšlienky a rozprávačskú bravúru sa možno celkom spoľahnúť. Čo nepovie Forman, dopovedia za neho iné hviezdy prvej veľkosti: scenárista Jean-Claude Carrière či herci Michael Douglas, Javier Bardem, Woody Harrelson či Murray Abraham... Pôsobivé historky a úvahy pretkávané úryvkami z Formanových filmov.  Krátke a posledné stretnutie s mamou, keď dostala opušťák z Terezína; študentské a umelecké ľavicové nepokoje na festivale v Cannes v 1968, ktorým nerozumel Forman (človek zo socializmu), a potom už len jeden režisér: Španiel Carlos Saura (človek z fašizmu); smutná návšteva chorého Françoisa Truffauta a predtým ešte veselé rozprávanie o jeho ocikanom aute... 

Forman svoje opusy rozdeľuje na filmy československé, filmy americké a jeden americký nakrútený v Československu – Amadeus. Pamätám si, že som začiatkom sedemdesiatych rokov nakupovala v pražských potravinách. Predo mnou v rade stál okostýmovaný chlapík s bielou parochňou. Správal sa čudne. Chichotal sa prihlúplo. Dorozumieval sa posunkami. Čo ušiel z blázinca? O nejaký čas som videla Formanovho Amadea. Hral v ňom aj ten môj chlapík zo samošky. Podľa titulkov som zistila, že sa volá Tom Hulce.

Forman asi nikoho na čudnom konte šťastia, ktoré spomínal na začiatku tohto textu, neokráda. Má na tom konte celkom osobitný účet, z ktorého dokáže vyberať len on. Oprávňujú ho na to jeho osobné dejiny, filmársky rukopis, životaschopnosť, sympatická uvzatosť, rokmi cibrený prístup k medziľudským vzťahom,  jeho pohľad na svet a nadanie neobyčajne  vzápätí ten pohľad sprostredkovať iným...