Umenie nepotrebujeme na to, aby sme zaplnili prázdnu stenu. Nie je to luxus a prepych. A už vôbec nie ten, po ktorom prahnú developeri búrajúci a kadiaci na krásu okolo seba bez toho, aby ju vôbec boli schopní vnímať. Umenie nie je nadstavba, ale esencia človečenstva. Celá civilizácia nie je ničím iným ako vždy sa znovu vracajúcim príbehom o víťazstve krásy nad neslobodou, tuposťou, malosťou, rigidnosťou, predsudkami a inštitúciami. O jednom z takých príbehov rozpráva aj výstava Galandovci v Galérii mesta Bratislava.
Skupina galandovcov vznikla v druhej polovici 50. rokov a už v úvodnom manifeste si dala za cieľ nadviazať a rozvíjať tradície zakladateľov slovenskej moderny: Mikuláša Galandu, Ľudovíta Fullu, Miloša Bazovského a Cypriána Majerníka. Galanda a Fulla priniesli na konzervatívne Slovensko moderné európske maliarstvo. Kubizmus, expresionizmus a konštruktivizmus nepreberali mechanicky, rozvinuli ho bez pátosu a inšpirovali sa ľudovým umením. Galandovci boli programovo vyhranení voči socialistickému realizmu, a tak neprekvapí, že sa od svojich prvopočiatkov stretávali s odporom komunistických aparátnikov. Šesťdesiate roky a závan slobody však, našťastie, vytvorilj trochu priestoru na rozvoj ich tvorby, ktorý následne usekla normalizácia. Pre väčšinu členov skupiny znamenala vylúčenie zo Zväzu umelcov, ktorý bol v tom čase kľúčom k predaju diel galériám a možnosti vystavovať, teda žiť a živiť sa ako výtvarník.
Výstavu začína dedinskými motívmi preplnená miestnosť s obrazmi Milana Laluhu a sochami Vladimíra Kompánka. Laluhove obrazy sú konštruované z jasne ohraničených oblých plôch základných farieb, od jasne čitateľných Chlapov za dedinou z roku 1959 až po takmer abstraktné Za dedinou z roku 1964. O limitoch slobody tých čias svedčí Laluhov obraz SNP – Kompozícia z roku 1964, ktorú ako by maľoval Laluhov imitátor – všimnite si, ako kŕčovito tam pôsobí trikolóra v strednej časti obrazu.
Sú chvíle, keď človek začne ľutovať, že slovo národné zanecháva dnes v ústach akurát tak pachuť rozkladajúceho sa alkoholu. Jedným z takých okamihov môže byť chvíľa, keď vám zoči-voči sedí Kompánkova Nevesta z roku 1959, na prvý pohľad detsky naivná, a pritom rafinovane prepracovaná a oproti nej ikonicky jednoduchá a čistá Zima II z roku 1958.
Spojenie maliara a sochára pokračuje i v druhej miestnosti. Hravosť a narastajúca farebnosť obrazov Milana Paštéku s veľkým oblúkom ako hlavným kompozičným prvkom skvele korešponduje s mäkkosťou sôch Pavola Tótha. Paštékov Kohút z roku 1957 je jedným krajom úsečky, na druhom konci ktorej je Zviera z roku 1964. Tóthova krásne posunutá Sediaca z roku 1961 je plná detailov a jemnokresby, ktoré sú zmazané v Noci z roku 1964 a v Ráne z roku 1967, sochách pretavených do symbolov.
Práca Rudolfa Krivoša ako by bola v opozícii k dedinským témam jeho spolupútnikov. Pôsobí mestsky a kozmopolitne a exploduje v závere 60. rokov rezonujúc s duchom tých čias. Jeho Obmedzenia z roku 1966 sú príkladom angažovanosti a výpovede, ktorá prekonáva aktuálny kontext a zostáva platná aj po takej dramatickej zmene reálií, akú sme zaznamenali u nás v posledných dvadsiatich rokoch. Čierno-biele koláže Andreja Barčíka z rokov 1962 – 1963 doplnené jemnou kresbou a farebný Šašo od Antola Čutela z rokov 1967 – 1968 dominujú poslednej miestnosti v tomto krídle výstavy. Barčíkovo Modré zátišie z roku 1957 je umiestnené hneď pri vchode a je jedným z vrcholov výstavy.
Druhé krídlo výstavy je tvorené jednou samostatnou miestnosťou,v ktorej sa spájajú práce všetkých vystavujúcich. Možnosť vnímať ich diela spoločne je veľkým prínosom. Túto časť otvára Anton Barčík kolážami terčov a kariet. Marián Laluha je zastúpený čierno-bielymi kresbami, ľahko identifikovateľnými podľa jednoznačne zaraditeľných ťahov. Maľby Vladimíra Kompánka svietia svojou Miroovskou jednoduchosťou, ako Sánkar s červeným koňom, v ktorom sú figúry podané až do kaligraficky zjednodušenej skratky.
Andrej Rudkovský je zastúpený pomerne veľkým počtom sôch, bola by však veľká škoda nevšimnúť si tých niekoľko jeho obrazov z roku 1961. Je to fascinujúce, ale jeho Hlava muža, Hlava ženy a Hlava dedinčanky vôbec nezostarli. Záver výstavy tvoria linografy a drevority Ivana Štubňu, pri ktorých sa nevyhneme spomienke na kubizmus a bravúrne kresby – akvarely od Milana Paštéku.
Galandovci boli autori, ktorí stáli v opozícii voči tomu, čo bolo trendové v časoch, keď ešte len osychala krv na popravných klátoch. Zlaté šesťdesiate otvorili priestor na to, aby redefinovali pojem výtvarnej moderny u nás v miere, akú nedokázalo premazať ani nasledujúcich dvadsať rokov zrád, šedivosti a tuposti normalizácie.
Výstava Galandovci potrvá v GMB do 11. apríla 2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.