Na čo Keynes nemyslel

Bublina v nehnuteľnostiach praskla a posledné dva roky sme svedkami boja o to, kto tie straty zaplatí. Ako horúci zemiak si ich prehadzovali hypotekárni dlžníci, banky a iné finančné inštitúcie. Rozprávky o finančnom Armagedone ako jedinej alternatíve k záchrane krachujúcich bánk, ktoré dostatočne vystrašili voličov a umožnili politikom straty socializovať a účet za nepodarenú party skončil v ruke daňových poplatníkov. Z čoho ho zaplatia?

Zachraňovať banky, ktorých súvahy často presahujú hrubý domáci produkt krajín, v ktorých sídlia, je drahý špás. Do celkového účtu treba ešte prirátať náklady pokusu o keynesiánsky obed zadarmo v podobe fiškálnej „stimulácie“, keď si politici požičali na to, aby sa mohli chváliť dočasne rastúcimi číslami hrubého domáceho produktu. Deficity a dlh, ktorý už dnes dosahuje v rozvinutých krajinách podiel na HDP, aký sme naposledy videli, keď sa Európa zmietala v druhej svetovej vojne, zvyšujú aj rastúce výdavky sociálnych a zdravotných systémov z dôvodu starnúcich populácií západného sveta. Keynesiánsky všeliek: „Ak máš ekonomické problémy, prostredníctvom deficitov si požičaj z budúcnosti,“ tak naráža na realitu: čo robiť, ak si z budúcnosti chcú požičať všetci naraz? 

Predzvesť toho, čo svet čaká, priniesla začiatkom roku grécka predkapela. Zatiaľ nie je isté, kto bude v oblasti štátnych bankrotov a menových kríz headlinerom, pretože kandidátov je hneď niekoľko. Vysoké deficity verejných financií majú Španielsko, Írsko či Veľká Británia, horúcim favoritom je Japonsko s verejným dlhom takmer 200 percent HDP. 

Gorilou v miestnosti je však najväčšia ekonomika sveta – Spojené štáty americké. Nie, USA zatiaľ nebankrotujú, no ich bezodný apetít po kapitále ohrozuje menšie a slabšie krajiny. V roku 2009 narástol verejný dlh USA o 1,9 bilióna na 12,4 bilióna dolárov. Aj tento rok bude deficit pravdepodobne v okolí 10 percent HDP a predpovede hovoria, že verejný dlh USA o 10 rokov dosiahne až 25 biliónov dolárov. 

Napriek týmto neuveriteľným číslam si USA požičiavajú stále pomerne ľahko. Nadprodukciu amerických dlhopisov doteraz z trhu pomáhala vysávať priamymi nákupmi americká centrálna banka a pomohol im aj (zlo)zvyk celého sveta utiekať sa k týmto dlhopisom ako k  poslednej bezpečnej investícii. No nákupy centrálnej banky sa údajne v marci skončia a doteraz neoblomná viera celého sveta v schopnosť a vôľu amerického spotrebiteľa jedného dňa všetky svoje dlhy splatiť sa môže rozplynúť veľmi rýchlo. Tak rýchlo ako sa v roku 1971 rozplynula viera držiteľov amerických dolárov, že si ich môžu kedykoľvek zameniť za zlato. Stačil na to jeden televízny prejav Richarda Nixona. Takmer po 40 rokoch môžeme z úst amerického predstaviteľa opäť počuť lakonickú poznámku „Dolár je síce naša mena, ale váš problém.“ 

Zdá sa vám radikálne znehodnotenie dolára a tým aj reálnej hodnoty amerického dlhu nepravdepodobné? Potom veríte v to, že sa krajina, ktorá má priamu kontrolu nad počtom dolárov v obehu, bude nečinne prizerať, ako rastie reálna hodnota jej dlhu a v záujme spokojnosti veriteľov, akými je napríklad Čína (50 percent amerických dlhopisov držia investori mimo USA), ochudobňovať svojich občanov, ich deti a vnúčatá. Navyše terajší guvernér americkej centrálnej banky Ben Bernanke nemá povesť monetárneho jastraba.

Práve inflácia, ktorá tvrdo postihne najmä nízkopríjmové vrstvy obyvateľstva, sa črtá ako pravdepodobné východisko z problému záplavy štátnych dlhov. Ťažko predstaviteľné alternatívy sú – radikálne okresanie verejných výdavkov alebo dramatický hospodársky rast. No s obrovským, peniaze odsávajúcim štátom na chrbte sa ekonomike bude rásť naozaj ťažko.