Mediár Eleny Akácsovej

„Ďakujem,“ povedal na Oscaroch v roku 1967 Alfred Hitchcock a odkráčal z pódia. Majster sa nezaprie. 

Ďakovné reči víťazov na slávnostnom odovzdávaní cien Americkej filmovej akadémie sú pre organizátorov najnenávidenejšou časťou programu. Nie preto, ako by sa súdnemu pozorovateľovi mohlo zdať, že niektoré hviezdy zneužijú priamy prenos na naivnú a zväčša pomýlenú politickú či ekologickú agitku, ale pre trápne táranie a obzvlášť pre siahodlhé zoznamy ľudí, ktorým chcú poďakovať za pomoc, podporu, osvietenie atď. Raz darmo, ocenení si chcú naplno vychutnať v priamom prenose do celého sveta svojich zaslúžených päť minút slávy, a nie nejakých vymedzených 45 sekúnd. Tento rok sú však organizátori neúprosní. Na tradičnom obede s nominovanými si vážne pohovorili o tom, ako si majú pripraviť svoju ďakovnú reč. Najmä nech sa vyhnú ďakovným zoznamom počnúc matkou, agentom a Bohom a končiac psom, psychoanalytikom a učiteľom jogy. 

Neostalo pri dohovoroch. Oceneným ponúkli možnosť rozdeliť svoj prejav na dve časti. Prvú, krátku, môžu povedať na javisku a druhú, kde sa môžu navymenúvať do sýtosti, nakrútia v zákulisí. Nahrávka bude umiestnená na oscarovskej internetovej stránke a umelci ju môžu umiestniť na svoje stránky či obšťastňovať okolie spamom. 

Ale to ešte stále nie je všetko. Istota je istota a na stručnosť márnivých a v tej chvíli aj mimoriadne rozrušených hviezd sa nedá príliš spoľahnúť. Po uplynutí 45-sekundového limitu preto začne diskrétne hrať hudba a ak ďakujúci nepochopia a nezmĺknu, hudba zosilnie tak, že ich úplne prehluší. V štábe vraj vtipkujú o tom, že najistejšie by bolo použiť pod mikrofónom prepadlisko. 

Ja byť nominovanou hviezdou, objednám si u naslovovzatého odborníka nielen účes, make-up a večernú róbu, ale aj ďakovnú reč. A ja byť režisérom priameho prenosu, a to nielen toho oscarovského, vážne pouvažujem o tom prepadlisku.