Väčšina mojich kolegov a priateľov mi radila nereagovať na tento „brutálny útok", ako to jeden z nich nazval. A ani by som nereagoval, určite nie pre útoky na moju osobu, ale som povinný komentovať spochybnenia, nepresnosti, polopravdy a klamstvá o aktivitách a projektoch v spomínaných inštitúciách. Neozvať sa by znamenalo nehájiť serióznu a obetavú prácu veľkého množstva ľudí. Zverejnený rozhovor M. Mojžiša so mnou vznikol skôr ako som čítal článok L. Kováča.
V prvej časti sa chcem vyjadriť k obvineniam L. Kováča na adresu CVTI SR a Laboratória genomiky a bioinformatiky pri Katedre molekulárnej biológie Prírodovedeckej fakulty UK. V druhej časti uvediem niekoľko mojich osobných skúsenosti s L. Kováčom a priblížim, čo zastavilo moje „smerovanie" k Nobelovej cene.
Dňa 11. januára 2010 ma L. Kováč navštívil na katedre. Úvodom zrekapituloval, že sme spolu dlhšie nekomunikovali a že je vôbec málo priestoru na diskusiu, v čom sme sa jednoznačne zhodli. Potom komentoval svoje videnie stavu na Univerzite Komenského a že som ho sklamal, lebo som nepodporil aktivitu jeho študenta vyvolať všeobecnú diskusiu o stave na univerzite. Namietal som, že zvolená forma na iniciáciu diskusie nebola šťastná a že z článku bolo príliš cítiť jeho myšlienky. Na to mi odpovedal, že je hrdý, keď si jeho študent osvojí myšlienky učiteľa. Znova som ho ubezpečil, že nikdy som nerobil nič proti mojim kolegom, (ktorých on považuje za svojich žiakov), ba práve naopak. Ako v prípade každého, kto je oddaný vede, som ich podporoval. Celé stretnutie – diskusia, aspoň to bol môj pocit, sa nieslo v nekonfrontačnej pracovno–argumentačnej atmosfére. Problém som mal reagovať len na tvrdenie, že ma počul v nejakom médiu hovoriť podobnú hlúposť ako rektora UK o potrebe antiplagiátorského softvéru. Citlivo som ho „informoval", že antiplagiátorský softvér sa používa prakticky v celom vyspelom svete a raritou je skôr jeho absencia u nás. Rozišli sme sa s uistením, že v diskusii budeme niekedy pokračovať. Počas rozhovoru síce viackrát zopakoval vetu „tak ja ten článok napíšem". Nechápal som a ani príliš neregistroval súvislosť. Presne o týždeň vyšiel článok Prečo Slováci nedostávajú Nobelove ceny?. „Výborné východisko“ na pokračovanie diskusie.
V čom ma L. Kováč najviac sklamal, je fakt, že vo svojom článku v sebe úplne poprel prírodovedca. Ten by mal závery robiť z overených vstupných dát a nie postaviť na úroveň pravdy sprostredkované informácie, najčastejšie vytrhnuté z kontextu, klebety a vlastnú fantáziu. Potom sa nečudujem, že ako mi sám povedal, už len jeden časopis je ochotný uverejňovať jeho články. Nebudem s autorom diskutovať, lebo diskutovať sa dá len s niekým, kto sa aspoň približne drží reality. V nasledujúcom texte len pridám komentár k niektorým tvrdeniam, ktoré sú bytostne nepravdivé:
L.K.: „Niežeby Centrum bolo načisto zbytočné, ale v našich pomeroch je luxusom. Zanedlho budú v podstate všetky vedecké publikácie k dispozícii voľne na internete; ak niektoré dnes ešte nie sú, získať ich nie je problém. Tvrdenie, ktorým táto organizácia zdôvodňuje svoju existenciu, že totiž ,úspešnosť a efektívnosť vývoja a výskumu kriticky závisí od kvality informačných služieb a zdrojov̒, v takomto znení neplatilo nikdy a dnes je čírou demagógiou".
J.T.: CVTI SR je inštitúcia, ktorá má za sebou vyše 71-ročnú históriu, väčšinu času existovala pod menom Slovenská technická knižnica. Vysoko si vážim prácu ľudí, ktorí v nej pracujú. Viac ako polovica zamestnancov je vysokoškolsky vzdelaných, sú to jazykovo výborne vybavení ľudia.
Kto je činný vo vede, určite si nevie predstaviť ,ako byť produktívny bez toho, aby človek čítal výsledky práce iných. Voľne dostupných na internete a súčasne kvalitných časopisov je veľmi málo, špeciálne v oblasti vied o živej prírode (istú výnimku tvoria publikácie hlavne v oblasti fyziky a matematiky, a niektoré časopisy, ktoré vydavatelia sprístupnia v rámci marketingovej politiky na obmedzenú lehotu alebo po istom čase). Ak si niekto myslí, že na „internete" sa dostáva k cenným časopisom, tak len preto, že je súčasťou IP adries (univerzity a SAV), kde je takýto prístup predplatený (najčastejšie cez CVTI alebo vlastnou inštitúciou). Aj „Web of Science" a ďalšie bibliografické informačné zdroje sú prístupné len za drahé peniaze. Všetky kolekcie, ktoré sú v súčasnosti prostredníctvom projektu zabezpečované, predstavujú viac ako 10 000 titulov. Ak niekto získava publikácie tak, že mu ich kolegovia preposielajú, najčastejšie porušuje autorský zákon a je len otázka času a rozsahu, kedy mu vznikne problém. Dám na to krk, že zanedlho nebudú všetky vedecké publikácie voľne na internete, aj keď by som si to osobne želal. Za vedeckými informáciami je veľký biznis a vplyvní hráči, ktorí sa ho len tak nevzdajú. Mne, na rozdiel od Kováča, predpovede vychádzajú.
L. K.: „Centrum buduje veľkú zbierku databáz v Žiline, kam potečie veľa peňazí (hádajte, prečo tam!), hoci väčšina svetových vedeckých databáz je voľne prístupných na internete a zanedlho budú prístupné všetky".
J.T.: Kováč nemá predstavu, o čom hovorí. CVTI SR nebuduje databázy, ale buduje datacentrum. V dátovom centre nakoniec budú, samozrejme, aj databázy, nie nakúpené, ale postupne vybudované, napr. register záverečných prác, ale hlavne uskladnené dáta generované pri samotnej výskumnej aktivite (nie CVTI, ale pracovníkov výskumu v SR). Datacentrum je infraštruktúra. K nej budú mať prístup práve pre svoj výskum pracovníci výskumu a vývoja. Kto má základnú predstavu o štrukturálnych fondoch, vie, že väčšina zdrojov je určená na vybudovanie infraštruktúry v operačnom programe Výskum a vývoj menovite aj na posilnenie IKT. Tie prostriedky nie je možné len tak doručiť bádateľom. Väčšina zdrojov je určená mimo Bratislavy. Žilina (Žilinská univerzita) v tomto prípade ponúkla najlepšie podmienky (z pohľadu rýchlosti pripojenia, dostupnosti energetického zdroja a priestorov). Celkovo je projekt "Dátové centrum" pre CVTI SR náročný a stratový, z projektu je možné hradiť len investičné aktivity (nákup samotnej výpočtovej techniky) a maximálne 3 pracovníkov zodpovedných za administráciu projektu.
Mimochodom, ciele jednotlivých národných projektov (to je terminologické označenie) aj s rozpočtom sú prístupné na príslušných internetových stránkach, preto používam strohé formulácie.
L.K.: „Najnovší nápad Centra, ako vyhodiť do luftu 200-tisíc eur, mi pripadá úplne absurdný. Za tú sumu chce Centrum získať počítačový program, ktorým bude preverovať všetky bakalárske, magisterské, doktorské dizertácie a aj iné kvalifikačné spisy, či nie sú „plagiátmi“".
J.T.: Kováč znovu nemá predstavu, o čom hovorí. Z textu jasne vyplýva, že nevie, čo je plagiátorstvo. CVTI SR si nič nevymyslelo, je to priamo riadená organizácia MŠ SR a v tomto smere dostala jasné zadanie. Celý vyspelý svet používa antiplagiátorský systém. To, že táto informácia zatiaľ nedorazila k L. Kováčovi, naozaj nie je vina CVTI. V Taliansku som navštívil skupinu, ktorá pred viac ako desiatimi rokmi spoločne s Bolonskou univerzitou vyvinula antiplagiátorský systém, ktorý používa väčšina talianskych univerzít. Naši západní a severní susedia patria ku krajinám, kde vytvorili vlastný softvér na vyhľadávanie plagiátov. Logicky sme hneď na začiatku začali rokovať s Masarykovou univerzitou, ktorá tú službu zabezpečuje pre univerzíty v ČR.
L. K. ku katedre uvádza: „Na stránke nájdete ponuku služieb, ktoré vám za úhradu poskytne: pracovisko má hŕbu unikátnych a drahých vedeckých prístrojov. Boli síce kúpené za peniaze štátu, ale kto zo zamestnancov či študentov školy ich chce využiť, nech si zaplatí. No služby sú predražené. Preto dvaja bádatelia na telomérach, o ktorých bola reč na začiatku, si kupujú podobné služby lacnejšie na univerzitách v Brne a vo Viedni, ba aj na jednom pracovisku v Južnej Kórei".
J. T.: Klamstvo. Očakával by som poďakovanie, že sa podarilo vybudovať niečo, čo môže slúžiť ostatným, kde sa doktoranti môžu naučiť nielen zachádzať s prístrojmi, ale riešiť aj metodické problémy, improvizovať. Veď či nepíšu J. Nosek a Ľ. Tomáška o tom, že E. Blackburnová, nositeľka Nobelovej ceny za rok 2009, využila: „zručnosti, ktoré získala v Sangerovom laboratóriu” práve pri sekvenovaní. Všetky zariadenia boli získané z projektov PHARE, GEF, VaV, ale hlavne BITCET. BITCET bol jeden z najväčších infraštrukturálnych programov pre vedu financovaných v SR (jeho zodpovedným riešiteľom bol prof. J. Pastorek). Príprava projektov vyžadovala množstvo času a energie. Z projektov sa získali len prostriedky na nákup zariadení a ani jedna mzdová koruna/EUR. Práve katedra, aby podporila rozvoj metód, si „zarezala“ do svojho vnútra a prevádzkuje zariadenia len internými silami. Prístroje spotrebúvajú množstvo chemikálií, plastu a potrebujú servis. Podľa mechanizmu, prijatého v BITCET-e, na cene spotrebovaného materiálu a chemikálií sa podieľajú všetci, ktorí využívajú službu. Väčšina využívaných zariadení má už viac ako 5 rokov a na trhu existujú novšie, výkonnejšie, efektívnejšie. Tie dokážu pracovať lacnejšie (rozdiel je však minimálny a záleží predovšetkým na počte analýz). Keď sa „naši bádatelia" rozhodli podporovať za peniaze slovenských daňových poplatníkov tvorbu pracovných miest v zahraničí (vybavených výkonnejšími prístrojmi), prosím. V prípade malého počtu vzoriek ich donesú aj tak k nám (napr. minulý týždeň), lebo spolu s poštovným sa jednotková cena značne predraží. Je viacero inštitúcií, ktoré po skúsenostiach so zahraničnými servismi prišlo naspäť k nám, práve z dôvodu vysokej kvality a operatívnosti služby. V každom prípade, v krátkom čase práve z prostriedkov OP Výskum a vývoj by sme mali získať nové, o generáciu vyššie sekvenátory. To bude znamenať aj zníženie prevádzkových nákladov. Aj keď hovorím "my", všetku činnosť zabezpečujú doktoranti a mladší kolegovia.
L. K.: „Na čelo pracoviska bol postavený Veľký Normalizátor: politický karierista, idologický demagóg, vedecká nula. Za tohto človeka, pod jeho ochrannými krídlami, vyštudoval neobyčajne usilovný a inteligentný študent a stal sa vysokoškolským učiteľom.”
J. T.: Až sadistické vyjadrenie. „Ochranné krídla“ J. Zelinku, pre ktorého Kováč použil krycí názov „Veľky Normalizátor“, som pocítil pri ašpirantúre (dnešné doktorandské štúdium), keď som rok čakal na povolenie spisovať prácu a ďalší na tzv. čítanie. Bol by som čakal dlhšie, keby za nás (boli sme štyria na katedre) neboli orodovali starší kolegovia/ne, ktorí mali aký-taký vplyv. On ma prvýkrát označil termínom „nobelista“. Tohto „Veľkého Normalizátora“ však na katedru „ako dar“ pre nás pritiahol L. Kováč (ešte žijú pamätníci).
L. K. „Do priestorov zničeného pracoviska vrátil sa starý duch pracovitosti a nadšenia. Obnovil sa výskum mitochondrií...”
J. T.: Duch sa vrátil, výskum mitochondrií sme opúšťali. Je pravda, že sme s mitochondriami museli pracovať, lebo J. Zelinka chcel dokázať, že mitochondriálny výskum môže robiť každý. Pri probléme, ktorý sme dostali zadaný, som sa len presvedčil, že cesta aj vo výskume mitochondrií vedie cez metódy rekombinantných DNA.
L. K.: „O to viac ma potešilo, keď tento schopný mladý muž prejavil záujem stretnúť sa so mnou a poradiť sa o svojom odbornom raste. Veď veľa riskoval, ak sa chcel on, člen strany a jej nádejný káder, tajne zísť s človekom, ktorého komunistický režim zavrhol. Dohodol som s kolegami na zahraničnom pracovisku, aby k nim mohol pricestovať, učiť sa u nich a ďalej rozvíjať svoje schopnosti. Aj sa tak nakoniec stalo“.
J. T. Ani totnie je pravda. Kováč mi navrhol stretnutie a je pravda, že som ho prijal. Nič som ale neriskoval, neviem prečo sa Kováč snaží dostáť do pozície disidenta pracujúceho v ilegalite. Ladislav Kováč bol členom vedeckého kolégia SAV, nositeľom Štátnej ceny Klementa Gottwalda, obhájil veľký doktorát, v osemdesiatych rokoch štyrikrát cestoval na dlhodobé pobyty na Západ. Kto si to nepamätá alebo je mladý, to všetko boli aktivity , ktoré schvaľoval Ústredný výbor Komunistickej strany Československa v Prahe.
Neviem, o akom odbornom raste som sa mohol radiť s Kováčom. Kováč už v sedemdesiatych rokoch bol proti molekulárnej biológii, publikoval o tom niekoľko článkov. Po jeho druhom zahraničnom pobyte(v osemdesiatych rokoch ), napísal vtedajšiemu predsedovi ČSAV Řimanovi „správu” zo služobnej cesty, kde opisuje, čo všetko vonku robia s DNA. „Objavil Ameriku”. Řiman bol aj riaditeľom ÚMG, kde tieto techniky boli desať rokov využívané v laboratóriu V. Pačesa a 6 rokov u nás v Bratislave. Pri mojej návšteve na Ústave molekulárnej genetiky v Prahe sa ma kolegovia začali pýtať, čo robí L. Kováč, či má prístup k literatúre. Keď mi po zdráhaniach objasnili, prečo tie otázky, musím priznať, že som sa hanbil. Prvý pobyt v zahraničí mi nezorganizoval Kováč, ani o ňom nevedel. Po dlhých rokoch postupného schvaľovania som sa na jeseň roku 1989 dostal na 14-mesačný pobyt do USA (Kováč – „disident” za ten čas absolvoval štyri pobyty na Západe). Pred mojím návratom z tohto pobytu mi L. Kováč poslal list, v ktorom mi oznámil, že mám najprv letieť za ním do Paríža a až potom domov na Slovensko (vrátil som sa 22. decembra 1991). Neskôr mi jasne vyčítal, že som tak neurobil. Stretli sme sa až počas jeho návštevy pri príležitosti inauguračnej prednášky. Strávil so mnou viac ako 4 hodiny z jeho nabitého dňa. Tu mi metódou krotiteľa zvierat dal na výber cukor alebo bič (buď práca s kvasinkami na problémoch, ktoré mi zadá, alebo ...). Taký arogantný ̶ totalitný prístup som nezažil ani za totality. Vybral som si alebo ... Začali sa represie ̶ zrušenie ústavu, výpovede desiatok ľudí .... Ani po 19 rokoch Kováč nezabúda ̶ jeho článok je toho dôkazom.
Som si však istý, že len pre „nelásku“ ku mne nevznikla séria článkov v časopise .týždeň. Cieľom zvýšených aktivít sú blížiace sa voľby rektora (dekana). Vo svojom nedávnom rozhovore vytvára zdanie, akoby určoval, kto bude sedieť na najvyššej stoličke na UK a SAV. Akadémia zvládla voľby aj bez pomoci L. Kováča. Podľa mňa aj na UK zvládneme voľby bez jeho „usmernení“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.