História remixov siaha do druhej polovice šesťdesiatych rokov, ich geografia sa začína na Jamajke. Hrávalo sa tam ska a reggae na elektrických nástrojoch, no majitelia „sound systémov” boli príliš tvoriví na to, aby len púšťali hudbu iných muzikantov. Ľudia ako King Tubby a Lee „Schratch” Perry začínali s tým, že zo spievaných nahrávok vyrábali inštrumentálky, ktorých tvrdý, „oholený” zvuk sa lepšie hodil na karibské tancovačky. Postupne sa naučili z nahrávok destilovať „hooky” (teda ľahko zapamätateľné melódie), umne ich ukladať za seba a neskôr aj cez seba a výsledný zvuk tvorivo modulovať. Niektorí jamajskí majstri mixov sa presťahovali do Anglicka a do Ameriky, presnejšie do Londýna a do New Yorku a v tamojšom multikultúrnom prostredí vytvárali dubstep, dídžejské tanečné mixy a (hlavne v NY) naživo mixované slučky, hooky a bíty znejúce pod hiphopovým rapovaním.
No a v posledných rokoch sa z remixovania aj vďaka dokonalejšej a dostupnejšej technológii stal samostatný žáner. Popri štúdiových a koncertných nahrávkach, hlavne elektronické kapely, dídžeji a raperi vydávajú aj albumy remixov, ktorých autormi sú väčšinou kamaráti autorov pôvodných nahrávok. Toľko história.
Vecove Funkčné remixy (EMI) obsahujú premiešané tracky z jeho Funkčného veterána, Neuveriteľne smutný album (Starcastic) Peťa Tázoka a Karaoke Tundru je remixom ich Albumu. Keďže Funkčný veterán aj Album boli kvalitné platne, za počúvanie stoja aj ich remixy. Ani najzručnejší remixér totiž nedokáže vytvoriť počúvateľnú hudbu z nudného podkladu (hoci opak – dobrý originál, zlý remix – je možný a častý).
O Peťovi Tázokovi sa zvykne s istou dávkou dobromyseľnej irónie hovoriť ako o „kaviarenskom raperovi.” Myslí sa tým, že je, prepytujem, intelektuál a jeho rapované texty majú veľmi blízko k poézii. Karaoke Tundra je producent s vtipom, ktorý má rád bíty a temné zvuky, čo majú ďaleko od diskotékovej vyblýskanosti. Výsledok spolupráce týchto dvoch mladých mužov je originálny a silný. Taký je aj remixový Neuveriteľne smutný album. Je zvukovo bohatý, Karaokov tvrdý zvuk je obohatený syntetickými farbami a hlukovými plochami, Peťov rap je podložený polámanými bítmi. Zvlášť ma zaujal minimalisticko skackavý remix tracku Patriarchát (Sporto), industriálne chladný remix V hlave čisto (Ear Drum Kru) so spomaleným rapovaním, Ortuť (Emah) so zvláštnou jaskynnou atmosférou, takmer bluesová Ingrid Točákyová (Perly pokleslého výberu) a zvukovo bohatý Pohreb (Noisecut). Neuveriteľne smutný album okrem remixov obsahuje aj štyri zbrusu nové tracky a pekný obal a nálepku od Erika Šilleho.
Ani Vec nie je „nejaký gangsta rapper”, no predsa je k hiphopovému mainstreamu oveľa bližšie než Tázok s Tundrom. Jeho tracky majú plynulejší, tanečnejší flow, jeho texty sú viac zahľadené do vlastného sveta. Skvelo rýmuje a aj vulgaritky znejú z jeho úst celkom „normálne”. Aj s jeho hudbou naložili remixéri slušne. Napríklad Karaoke Tundra a DJ Spinhandz pridali k tracku Toto je to, čo sme chceli srandovné retro hooky, úryvky z českých filmov a pohrali sa aj s Vecovým hlasom. Do pokojnejšej polohy posunul výborný track Nikdy nevieš The Autumnist. Z dvoch remixov Pamätáte? znie lepšie Miretzov, hitového Turistu šikovne zaostril a od nepotrebných ornamentov oslobodil Foolk, Funkčného veterána na nepoznanie (a v podstate samoúčelne) rozložil a poskrečoval Emonoizboiz, podobne naložili Cartonnage s Polárnou nocou. Úplne najlepší je podľa mňa track Mám sa (bohémsky) dobre v remixe Pudingu pani Elvisovej.
Ľahké, tanečné Funkčné remixy aj zvukovo a hudobne zaujímavejší Neuveriteľne smutný album sú ideálnymi albumami do auta: nevyrušujú a ak sa započúvate do slov a zvukov, vždy niečo zaujímavé objavíte.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.