Červená, biela, modrá

Do semifinále sme sa dostali po dvoch zápasoch s rovnakým výsledkom, ale s celkom inými súpermi. Po podobných, ale zároveň veľmi odlišných priebehoch. Po drámach, z ktorých jedna bola  frustrujúca a druhá povznášajúca.

Kvalifikačný zápas s Nórmi sme začali vo veľkom štýle. V päťminútovej presilovke po hrozne vyzerajúcom faule na Ľuba Bartečka sme strelili dva góly a zápas sme mali pevne v rukách. Na náhodný nórsky gól sme odpovedali veľmi rýchlo tretím gólom a stále to vyzeralo na podobnú prechádzku ako s Lotyšskom. A tak sme prestali hrať. Nie celkom, len tak trochu, aby sme príliš neplytvali silami pred ťažkým štvrťfinálovým zápasom, ktorý nás čakal na druhý deň.

Lenže, keď Nóri desatinu sekundy pred koncom druhej tretiny vyrovnali, zmenila sa prechádzka na strastiplný pochod. Tŕpli a trpeli sme od začiatku tretej tretiny až po náš štvrtý gól (kto iný, Miro Šatan) a potom až do konca zápasu. Dvadsať minút čistého času balansovania nad hrozivou priepasťou.

So Švédmi to bol, naopak, šesťdesiatminútový výstup na vrchol. Znovu sme viedli 2:0, znovu sme vedenie stratili, hoci tentoraz sme neprestali hrať ani na sekundu. A keď sme nakoniec znovu vyhrali 4:3, bolo to niečo ako zázrak. Ale nebol to zázrak. Bol to výsledok krásnych gólov, nasadenia a väčšej vôle.

Tento výsledok znamenal semifinále s Kanadou, ktorá predtým rozsekala silných Rusov na čele s Ovečkinom a Malkinom (iste, aj my sme Rusov na tomto turnaji porazili, ale niečo iné je zápas v skupine, a niečo iné kľúčový zápas turnaja).  Semifinále s Kanadou, ktorá hrá v plnej sile, v domácom prostredí a s všadeprítomnou podporou celej krajiny. Nevieme, ako dopadlo, len čosi tušíme. K hokeju sa ešte vrátime.

Byť v Kanade a vidieť veľa javorových listov nie je nejaký zvláštny výkon. A teraz nemusel človek ani len chodiť do lesa. Stačilo stáť v centre Vancouveru a javorové listy boli všade. Na vetrovkách, šáloch, čiapkach, rukaviciach, zástavách.

Na tabuliach mestských autobusov sa v niekoľkosekundových intervaloch strieda označenie linky s nápisom „Go, Canada, go“. Keď sa vezieme jedným takým autobusom a míňame dvojicu polonahých pankáčov, pomaľovaných červenými a bielymi javorovými listami, šoférka na nich súhlasne zatrúbi a potom oznámi do mikrofónu „Prepáčte, ale nemohla som odolať.“ Keď sa strieda s kolegom, oznámi nám „To je na dnes odo mňa všetko“. Nasadí si slnečné okuliare a mizne v uliciach.

V televízii bežala neustále reklama, v ktorej ide kamera po ľadovej ploche a postupne prechádza cez štyri nápisy: Let's make sure (postarajme sa) that everybody knows (aby všetci vedeli) whose game (čiu hru) they are playing (to hrajú). Hokej je tu národné bohatstvo.

O sile kanadského patriotizmu získavame celkom plastickú predstavu pri odchode z nášho zápasu s Lotyšskom. Zo štadióna sa odchádza pomerne úzkym koridorom, nad ktorým sú tri vysoké domy. Na balkón jedného z týchto domov vyjdú traja mladí muži a pustia z reproduktorov kanadskú hymnu. A zrazu tú hymnu začnú spievať ľudia v pomaly sa pohybujúcom dave okolo nás. Spievajú potichu a je v tom obrovská sila. Je to presne tá tichá a pritom mohutná sila, ktorá odlišuje úctyhodný patriotizmus od priblblého nacionalizmu.

S takou podporou je mužstvo, ktoré ako jediné v inak veľmi vyrovnanej vyraďovacej fáze svojich súperov prevalcovalo, mimoriadne vysokým favoritom. Ale toto je kontinent, ktorý praje aj zdanlivým outsiderom.

Pani Adela sa narodila v Podbieli na Orave. Do Kanady sa jej rodina presťahovala v roku 1931. Dodnes chodieva na Slovensko a veľmi dobrou slovenčinou nám o tom rozpráva. Napríklad, ako sa jej vo veži Oravského hradu zachytil do svetra holub, ktorého sa veľmi zľakla, pretože ho považovala za netopiera. A ako sa neskôr dozvedela, že na Oravskom hrade sa točil Upír Nosferatu. Vraj keby to vedela už predtým, tak jej ten holub spôsobí smrť.

V roku 1948 prišiel do Kanady bratranec pani Adely, ktorého sem poslali krátko pred spustením železnej opony. Bol to ešte len chlapec a rodina pani Adely ho mala adoptovať. Nakoniec však z toho zišlo, chlapec odišiel do Hamiltonu, kde si ho adoptovali iní príbuzní. Pani Adela to dodnes považuje za šťastné rozhodnutie. Keby sa Stan Mikita, lebo o ňom nám rozpráva, nedostal ako dieťa do Hamiltonu, možno by sa z neho nikdy nestal jeden z najslávnejších hráčov v histórii NHL.

Príbeh, ktorý nám pani Adela Mikita rozpráva, nie je jediným príbehom slovenského chlapca, ktorý sa stal hviezdou NHL. Hviezdami sa stali aj Peter Šťastný, Peter Bondra, Žigo Pálfy, Miro Šatan, Zdeno Chára, Marián Hossa, Marián Gáborík. Väčšina z nich, a s nimi ďalší vynikajúci hráči, tvoria kostru nášho mužstva. A pre takých hráčov nie je nezdolateľný žiadny súper.

Hokej nehrajú jednotlivci. Poskladať zo silných osobností funkčné obranné dvojice a útočné trojice je sofistikované umenie. A navyše, koľko ľudí, toľko názorov.

My sme napríklad už dávno pred turnajom očakávali prvý útok v zložení Marián Hossa, Pavol Demitra a Marián Gáborík, takže sme trochu prekvapení, že v skupine nehral v prvom útoku Gáborík, ale Marcel Hossa. Vďaka stretnutiam v Slovenskom reprezentačnom dome máme možnosť konfrontovať náš názor s názormi iných ľudí. Pán Šatan, Mirov otec, s ktorým sme sa skamarátili, zdieľa náš názor. Pán Gáborík, Mariánov otec, s ktorým sme si porozumeli, si naopak myslí, že taký útok by nebol ideálny a rozhodnutie Jána Filca postaviť útok Gáborík – Stümpel – Pálffy považuje za rozumné. Pani Hossová, s ktorou sme sa prerozprávali hlboko do noci, je tiež s Filcovým rozhodnutím spokojná, pretože rada vidí synov Hossovcov hrať spolu. Keď sa však štyri zápasy po sebe Marcelovi v prvom útoku zjavne nedarí, rešpektujú všetci, aj rodičia, jeho preradenie do „checking line“.

Druhý útok v zložení Bartečko – Handzuš – Zedník sa zdá na začiatku turnaja zložený optimálne, ale keď sa Mirovi Šatanovi vylieči zranenie ruky natoľko, že už môže hrať, vzniká otázka, kde je jeho miesto v útoku. Mišo Handzuš nám hovorí, že sa mu s Bartym a Zeďom hrá dobre, takže nás Filcovo rozhodnutie nerozbíjať tento útok neprekvapuje. Aj keď máme silný pocit, že Miro Šatan by mal hrať inde než v štvrtom útoku.

Všetko nakoniec vyrieši škaredo vyzerajúce, ale našťastie nie príliš vážne zranenie Ľuba Bartečka. Miro Šatan sa automaticky presúva do Handzušovho útoku. Chémia pozmenených prvých dvoch útokov a spolu s nimi celého mužstva začína celkom dobre fungovať a v zápase so Švédmi už mužstvo pôsobí kompaktným dojmom. 

Zimná olympiáda, to nie je, samozrejme, len ľad, ale aj sneh. Na snehu získala zlato aj striebro Anastasia Kuzminová, na snehu získal bronz Pavol Hurajt. Sneh je však na tejto olympiáde vzdialený od ľadu asi dve hodiny cesty autom – toľko to trvá z Vancouveru do Whistleru. Preto sa na sneh ideme pozrieť len raz, v deň, keď sa nehrá nijaký hokejový zápas.

A nejdeme sa pozrieť na nijaké súťaže, ideme si vyskúšať priamo ten sneh. Máme obrovské šťastie, že nás do Whistleru berie náš kamarát Marcel Franz, ktorý je profesorom fyziky tuhých látok na University of British Columbia a zároveň členom miestneho lyžiarskeho oddielu. Dole pod svahmi si požičiame výstroj, a potom celý deň spoznávame najväčšie lyžiarske stredisko kontinentu. Povedzme to takto: lyžiarske súťaže tejto olympiády prebiehali v nádhernom prostredí. A my sme sa lyžovali ešte vysoko nad ním.

Okrem ľadu a snehu nám zimné hry priniesli aj silné zážitky s vodou. Nemáme na mysli dážď, toho bolo pomerne málo. Väčšina dní bola, naopak, natoľko slnečných, že sme sa mohli ísť bicyklovať  po morskom brehu. Najsilnejšie zážitky však boli spojené s vodou, ktorú nám nalievali v rôznych reštauráciách.

Podobne ako u nás, aj v kanadských reštauráciách si môže človek objednať nie práve najlacnejšie nápoje. Okrem toho mu však nalejú hneď pri príchode vodu s ľadom, ktorú mu potom ustavične dolievajú.  Ten zvyk je súčasťou celkovej kultúry, ktorá nás znovu a znovu prekvapovala. V jednej reštaurácii nám odporučili dať si najprv jednu spoločnú porciu, a až potom si prípadne objednať druhú, pretože porcie sú veľké. V inej reštaurácii nám čašník odporučil objednať si hlavné jedlo, až keď dojeme polievku, pretože  tá je pomerne sýta a podávajú jej dosť veľa. V ďalšej nám čašník priniesol na požiadanie jedálny lístok, ale predtým nás upozornil, že bufet je lacnejší a pritom rovnako kvalitný, ako jedlá z jedálneho lístka. A tak ďalej. Znovu a znovu sme sa stretávali s čašníkmi, ktorí nám radili, ako sa u nich najesť čo najlepšie a neminúť pritom príliš veľa peňazí.

Príjemní však neboli len čašníci. Šofér v trolejbuse upozorňoval cestujúcich na zaujímavé veci pozdĺž cesty. Keď sa dvaja šoféri striedali, ten odchádzajúci poprial cestujúcim príjemný zvyšok dňa. A cestujúci často pri vystupovaní šoférovi poďakovali. Je to trochu iný svet, tento Vancouver.

Olympiáda sa skončila finálovým zápasom mužského hokejového turnaja. Nevieme, či v ňom dominovala kanadská červená a biela, fínska modrá a biela, alebo modrá, biela a červená v  americkom alebo slovenskom  podaní. Celkom určite to však bol vynikajúci turnaj na príjemnej olympiáde v skvelom meste.

O pár hodín odchádzame na zápas s Kanadou. Málokedy sa nám stalo to, čo teraz – sme vopred úplne spokojní.