Proti kríze s plnou vážnosťou

Čítanosť spravodajských, kultúrno-spoločenských a ekonomických časopisov rástla aj vtedy, keď väčšina denníkov a lifestylových magazínov len bezmocne hľadela na klesajúce čísla. Tento trend pokračoval aj v druhom polroku 2009, keď ekonomické časopisy zaznamenali najvyšší rast zo všetkých kľúčových segmentov a kultúrno-spoločenské boli tretie, hneď za lifestylovými časopismi pre ženy. Vývoj v Británii je v kontraste s vývojom v USA, kde Newsweek a Time trpia katastrofálnym prepadom stánkového predaja, ale aj so Slovenskom, kde .týždeň aj Trend zakončili rok 2009 s horšími číslami ako ten predchádzajúci, a Žurnál sa ho ani nedožil.

Nie je ľahké nájsť pravý dôvod relatívneho úspechu serióznych týždenníkov a mesačníkov v Británii. Nepochybne utrpeli menší odliv čitateľov na internet ako denníky. V niektorých prípadoch, ako sú Spectator, Economist alebo Prospect, je to tým, že značnú časť internetového obsahu zamkli. Keďže ich obsah je špecifický a pravdepodobnosť, že sa rovnakej téme bude v tom istom čase venovať aj konkurencia, takmer nulová, môžu si to dovoliť. Bežné spravodajstvo a fotky paparazzov nájdete na internete za pár sekúnd, ale eseje popredných filozofov, politológov alebo ekonómov sotva.

Spoločenské týždenníky a mesačníky pritom nie sú lacné. Ich stánková cena sa pohybuje od štyroch libier vyššie, a tak do hry prichádzajú atraktívne ponuky na predplatné. Zľavy až okolo 50 percent a k tomu kniha alebo DVD ako darček nie sú ničím nezvyčajným, ale túto fintu používajú aj vydavatelia športových, ženských časopisov, takže v tom tajomstvo úspechu nebude. Na druhej strane ich čitateľská základňa v priemere zarába lepšie a kupovanie časopisov nepovažuje za luxus, ktorého sa treba vzdať, keď prídu horšie časy. Zákazníkov nemusí byť veľa, hlavne, že sú verní. 

Šéfredaktori štyroch britských časopisov sa svojho času v denníku Guardian zamýšľali nad tým, prečo sa im darí aj v čase krízy, a to aj napriek tomu, že vo verejnosti prevláda názor, že obsah médií sa trivializuje a čitatelia sa zaujímajú len o škandály preudocelebrít a futbalové výsledky.  Podľa nich medzi „vysokou“ a „ľudovou“ kultúrou nie je neprekonateľná priepasť a čitateľ politicky ladeného Prospectu alebo prémiového lifestylového štvrťročníka Intelligent Life si môže kupovať aj bulvárne či lifestylové tituly. 

V tradičnom obraze má každá spoločenská trieda, ktorými sú Briti posadnutí, svoje presne určené miesto a ich životy sa navzájom takmer neprelínajú. V tomto imaginárnom svete absolvent Oxfordu v sobotu ráno sedí na záhrade a číta si Spectator, ako je to v jeho rodine zvykom už päť generácií, kým robotník z miestnej fabriky sa popoludní vyberie na futbal, odtiaľ do krčmy a keď sa vráti domov, tak si pozrie nejakú reality šou. Realita je však iná, a tak ako stretnete na futbale bankárov, aj v divadle som už sedel vedľa chlapíka v tričku, s tetovaním na ramene a plechovkou piva v ruke.  

Na britskom trhu je však najzaujímavejšie to, že nie je strnulý a ponúka stále nové tituly. V roku 2007 začal vychádzať Monocle, ktorý rýchlo dosiahol celosvetovú predajnosť 150-tisíc kusov napriek cene päť libier za kus a nulovým zľavám na predplatnom. Krátko nato zmenil Economist svoju ročenku Intelligent Life na štvrťročník a v roku 2008 pribudol aj Standpoint, ktorý je zameraný na oslavu západnej civilizácie. 

Keď hovoríme o raste záujmu o serióznu časopiseckú žurnalistiku, treba spomenúť, že náklady britských týždenníkov a mesačníkov nie sú nijako ohromujúce. Konzervatívny Spectator predával v druhej polovici minulého roku okolo 70-tisíc výtlačkov a ako jeden z mála zaznamenal pokles, aj keď predtým dosiahol rekordné čísla. Jeho ľavicový konkurent New Statesman, ktorého náklad nie je auditovaný, sa pohybuje niekde okolo 20-tisíc. Britský trh je zhruba dvanásťkrát väčší ako slovenský, takže 17-tisícová predajnosť .týždňa alebo deklarovaný náklad Slova päť až desaťtisíc nepôsobia vôbec beznádejne.