10-tisíc hodín

Konkrétne hovorí o výskumoch neurológov a ďalších, ktoré hovoria až o 10-tisíc hodinách cvičenia či práce, po ktorých prichádza majstrovstvo. Povedzme, že niečo trénujete tri hodiny denne vrátane sobôt, nedieľ, a štátnych sviatkov. Vtedy nazbierate tých 10-tisíc hodín asi za desať rokov. Až vtedy sa realizuje aj talent, ktorý ste dostali do vienka. 

Trénujem mladých a deti karate a s istými prestávkami to robím už 40 rokov. Niečo teda viem o tých hodinách, ktoré treba k majstrovstvu. Možno ich nemusí byť vždy až 10-tisíc a možno nejde ani vždy o majstrovstvo. O čo ide vždy, je práca trénera. V karate ani nevoláme toho, kto učí, tréner, ale sensei, čo znamená učiteľ. To je v japončine (žiaľ, na rozdiel od slovenčiny) slovo diktujúce veľký rešpekt. Karate je zvláštna a štruktúrou pohybu zložitá vec. Futbal si chlapci na dvore zahrajú pokojne aj bez trénera a niektorí sa ho sami naučia hrať celkom dobre. To v karate nejde, tam musí byť tréner pritom od prvých krokov. Preto mám rád tie stovky oddaných amatérov (to, ak hovoríme o nejakom príjme, sú v slovenskom karate takmer všetci), ktorí detičkám počítajú „iči, ni, san...“ a učia ich trpezlivo tie hrozne komplikované pohyby, aj keď vedia naisto, že z väčšiny majstri nikdy nebudú. Vo väčšine súťažných športov robia tréneri výber a prijímajú na tréningy iba talenty. Basketbalisti si napríklad zisťujú, akí vysokí sú rodičia. My sme však selekciu v karate podľa talentu medzi deťmi dávno prestali robiť. Videli sme priveľa úžasných talentov, z ktorých nakoniec nič nebolo, lebo nemali srdce ani ochotu drieť, a priveľa tých menej obdarených, z ktorých sa stali dobrí karatisti, lebo to nevzdali.

Ale selekciu nerobíme aj pre inú vec. Už niekedy na počiatku histórie karate na Slovensku nám svitlo, že najdôležitejšie nie sú výsledky v súťažiach, ale to, čo v deťoch a neskôr v mladých mužoch a dievčatách tréningy karate zanechajú fyzicky aj psychologicky. Ak majú šťastie na oddaného trénera, odnesú si veľa, aj keď nebudú mať doma nijaké medaily. Viem to, lebo sa mi občas prihovorí nejaký šedivejúci pán v strednom veku, a povie mi, že chodil ako dieťa či mladý muž na karate a že som ho kedysi skúšal na stupne Kyu v Bratislave, v Bystrici či v Košiciach. A že mu je ľúto, že to nechal kvôli času, škole či zamestnaniu a aké to bolo pre neho dôležité.

Myslím, že to – tá sociálna stopa, ktorú zanechajú tréningy s dobrým trénerom v duši človeka, aj tá fyzická stopa zabudovaná navždy v jeho tele, sú tou najdôležitejšou vecou. Platí to pre všetky športy. To, aká populácia bude Slovensko obývať, ako na tom bude osobnostne aj fyzicky, súvisí aj s tým, ako je to so športovaním detí a mládeže, koľko peňazí a koľko úsilia tomu krajina venuje. Verte mi, je to zlé a podvyživené. Taká bude aj táto krajina. Slovensko si trénerov mládeže príliš neváži, ak mám interpretovať správanie doposiaľ všetkých politických garnitúr. Je to veľmi krátkozraké. Ale to je debata nadlho.