Na porozumenie súčasnému sporu medzi tureckou vládou a justíciou na jednej strane a armádou na druhej strane však nevystačíme s bežnými paradigmami. Posledné udalosti tohto sporu sa týkajú obvinení desiatok vysokých armádnych šarží z chystaného prevratu a sprisahania s cieľom prevziať moc v krajine.
Informácie o pripravovanom prevrate sa v tureckej tlači objavovali už posledné dva roky. Súčasťou údajného chystaného sprisahania malo byť vyprovokovanie série útokov v mešitách a zostrelenie tureckého lietadla, ktoré by viedlo k vyhroteniu vzťahov s Gréckom; toto všetko by potom malo slúžiť ako zámienka, aby armáda v krajine prevzala moc. Nie všetky informácie pôsobili vierohodne, a medzi stovkami vyšetrovaných boli podľa kritikov aj očividne nevinní. Najnovšia vlna zatýkaní a vznesených obvinení však ide do úplne najvyšších kruhov bývalých a súčasných vojenských veliteľov. Takéto obvinenie na adresu armády nemá v tureckej histórii obdobu.
Vojenské prevraty v Turecku, naopak, svoju históriu majú. Armáda za posledné polstoročie tri razy naozaj zvrhla zvolenú vládu (a pred trinástimi rokmi donútila odstúpiť islamistického premiéra). Generáli však vládu zakaždým pomerne rýchlo vrátili do rúk civilistov, a zostali tak aj v očiach verejnosti verní svojej povesti strážcov sekularizmu a modernizácie krajiny, ktorú si držia od začiatku 20. storočia. V očiach verejnosti je armáda najdôveryhodnejšia inštitúcia, a občasným prevzatím moci a „umravnením“ politikov si túto svoju pozíciu v minulosti skôr uplatňovala.
Dnes je situácia iná v tom, že protivníkom armády nie sú rozhádaní politici, ale populárny premiér a jeho Strana spravodlivosti a rozvoja, ktorá je pri moci už ôsmy rok a ktorá v posledných voľbách pred necelými troma rokmi získala väčšinu. Kosa armádneho sekularizmu padla na kameň islamu, na ktorom je strana premiéra Erdogana postavená. Ide tak o spor medzi dvoma silami, z ktorých ani jedna sa neprikláňa k demokracii viac ako tá druhá. Armáda zasahuje do politického života, potláča svojich odporcov a ideových protivníkov (okrem iného vynucovaním zákazov nosenia šatky) a sama stojí nad zákonom, hoci to všetko robí v menej ochrany sekularizmu, liberálneho štátu a rôznych občianskych slobôd. Erdoganova Strana spravodlivosti a rozvoja zasa má jasné predstavy o väčšej role svojho náboženstva v krajine. Voči kontroverznej a pre Európu neprijateľnej zásade armády ako rozhodcu medzi stranami a ochrancu sekularizmu tu je koncept vládnucej strany, ktorá začína ovládať jednotlivé zložky štátu, a teraz si trúfa aj na armádu. Armáda je svojimi dôrazmi (nacionalizmus, ktorý sa občas obracia proti Kurdom a Grékom) zároveň brzdou tureckého rozvoja a zlepšenia. Tí, ktorí súhlasia s cieľmi armády, no poburujú ich jej metódy, generálom odkazujú: sekularizmus by mali strážiť občania a inštitúcie, nie vojaci.
Nevedno, aké bude mať turecký spor riešenie, keďže Erdoganova strana nemá porovnateľného politického súpera, a armáda má ešte stále všetky nitky v rukách. To, čo sa stane v Turecku, sa však s veľkým záujmom sleduje v rôznych koncoch sveta. V Európe sa pýtajú, či najnovší vývoj posunie Ankaru bližšie k Bruselu. Podobné zaujatie pre ten prípad majú aj Američania. Turecko, na rozhraní medzi islamským svetom a západným svetom, je presne tam, kde prebieha najdôležitejší zápas dneška. Erdoganova vláda niektorými domácimi reformami vyšla v ústrety EÚ, v zahraničnej politike však vyvoláva u spojencov v NATO skôr obavy, najmä zlepšením vzťahov s Iránom a Sýriou. A potom sú tu niektoré islamské krajiny, ktoré tiež skúšajú kombinovať demokraciu s rešpektovaním islamu. Od Indonézie cez Malajziu až po Pakistan bude pre nich zaujímavé sledovať, či Turci dokážu skĺbiť to, čo vo väčšine islamských krajín ide dokopy veľmi ťažko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.