Darwinov kód

V roku 2008 mu vyšla kniha o evolúcii človeka, ktorej slovenské vydanie sa pripravuje vo Vydavateľstve F (2010). Sabine Paul je molekulárna a evolučná biologička, ktorá pracuje a publikuje najmä v oblasti výskumu. Na prebale majú autori spoločnú fotku, hlavami sa takmer dotýkajú a vyzerajú veľmi šťastne. Kniha ja rozčlenená do troch častí: Prirodzenosť človeka verzus cudzí svet, Tajná zbraň umenia a Evolučné stratégie. Každá z nich obsahuje mimoriadne zaujímavé kapitol týkajúce sa napríklad výživy, preferencie potravín, sexuálneho správania, samovražedných atentátov, tajomstva úspechov moderných ľudí, vzťahu medzi poznaním a mocou, biológie umenia, náboženstva, zmyslu života. Všetky kapitoly sú vzrušujúcim čítaním, ale zvlášť ma zaujala kapitola nazvaná Hrdinovia a teroristi, ktorá je venovaná najmä fenoménu samovražedných atentátov. Evolučné aspekty tohto fenoménu sa dali tušiť a tu sa nimi autori cielene zaoberajú. Na úvod kapitoly uvádzajú mikrokazuistiku pilota prvého uneseného lietadla, ktoré narazilo do Svetového obchodného centra v New Yorku 11. septembra 2001. Bol najmladším synom v blahobytne žijúcej rodine v zámožnejšej štvrti v Káhire. Otec je advokát. Dve staršie sestry študujú botaniku a medicínu. Aj on sa snažil o akademickú kariéru. Po úspešnom štúdiu architektúry pracoval najprv niekoľko rokov v oblasti mestského plánovania. Chcel si zlepšiť svoje postavenie v profesii a v rokoch 1993 – 1999 študoval na Technickej univerzite v Hamburgu mestské plánovanie. Nemeckí docenti a známi ho neskôr opisujú ako zdržanlivého, zodpovedného a ctižiadostivého študenta. Nevšimli si u neho nijaké indície užívania drog, kriminality či duševných porúch. V oficiálnom dokumente vlády Spojených štátov je charakterizovaný ako „veľmi inteligentný, charizmatický, presvedčivý, ale málo tolerantný voči odlišným presvedčeniam“. Pochvalné sú aj zmienky o kvalitnom ovládaní nemčiny. V diplomovej práci sa zaoberal problémami, ktoré v dôsledku modernizácie vznikli v starom sýrskom meste Aleppo. Za tú prácu dostal známku 1,7 a pri ústnych skúškach dostal čistú jednotku! O niečo neskôr sa s rovnakým zápalom a zmyslom pre povinnosť zameral na nový projekt: zavraždenie pokiaľ možno čo najväčšieho počtu nepripravených a nič netušiacich civilov.

Možno by sme očakávali pôvod z chudobných pomerov, rozvrátené rodinné pomery, týranie alebo psychickú poruchu so suicidálnymi a vražednými tendenciami. Nič z toho!

Od polovice 80. rokov, ako narastal počet samovražedných atentátov vo svete, sa podarilo zozbierať biografické dáta o stovkách týchto atentátnikov. Výsledok štatistických analýz: normalita atentátnikov nie je výnimkou, ale naopak – je to typický nález. Nanajvýš sa u niektorých vyskytol problém nájsť si sociálny rešpekt a adekvátne zaplatené miesto primerane k svojmu lepšiemu vzdelaniu. Len sčasti sa dá hovoriť o náboženskom fanatizme. Autori vymenúvajú niekoľko ďalších charakteristík samovražedných atentátnikov a životných kontextov, o ktoré sa možno oprieť pri pokuse o evolučný výklad ich zarážajúceho správania.

Samovražedný atentát je obvykle časťou série atentátov strategicky naplánovaných určitou organizáciou, ktorá sleduje určitý politický cieľ.

Aj keď samovražedné atentáty medzi rokmi 1980– 2003 tvorili len 3 % zo všetkých teroristických útokov, mali za následok smrť až 73 %, prípadne 48 % obetí, podľa toho, či započítavame aj 11.september 2001. Vykonáva ich vždy slabšia strana konfliktu a extrémne osobné nasadenie (samovražda) má zrejme kompenzovať nedostatočnú dostupnosť moderných zbraní.

Spravidla ide o národnooslobodzovací boj proti vojenskej okupácii alebo proti vlastnej vláde, ak je v obyvateľstve dojem, že slúži cudzím záujmom.

Väčšinou ide o dobrovoľníkov, ktorí chápu seba ako bojovníkov za spravodlivú vec a ako martýrov. Sú hrdí na svoj čin a starajú sa o to, aby sa ich posolstvo šírilo internetom, prípadne pomocou videozáznamu. Organizácie, pre ktoré „pracujú“, ich berú ako hrdinov, ktorí sa obetujú za svoju krajinu (niekedy sa po nich pomenúvajú ulice a zostanú po nich špeciálne sviatočné dni). Samovražední atentátnici sú väčšinou slobodní muži medzi 20 – 30 rokmi. Na rozdiel od „klasickej“ samovraždy samovražední atentátnici nepovažujú svoj čin za útek, ale za povinnosť, za potrebný prostriedok v boji za nadradený cieľ. Nejde teda o „egoistickú“ samovraždu, ale o „altruistickú“ v službách spoločnej veci v daných kultúrach a náboženstvách. Z hľadiska indivídua ide o „extrémnu formu obetovania sa za vlastnú skupinu, spojenú s maximálnou agresiou voči cudzím“.

Asi najstarší tradovaný samovražedný atentát je spred 3 000 rokov z oblasti Gaza. Izraeliti dlhodobo bojovali s Filištíncami. Oslepený Samson, keď mu dorástli vlasy, a tým aj sila, zvalil dva stredné stĺpy paláca na seba a Filištíncov: „Chcem zomrieť s Filištíncami!“ Junker a Paulová v súvislosti so sebaobetovaním spomínajú aj Ježišovo rozhodnutie sa pre smrť. Citujú aj Tertuliana: „Krv martýrov je semeno cirkvi,“ a Jána Pavla II., ktorý povedal, že vlastným a najhlbším zmyslom života ľudí je napodobniť zakladateľa náboženstva a odovzdať život bratom.

.aká je evolučná logika samovražedných atentátov?

Ide o rozšírenie svojich génov. Reprodukčný úspech závisí nielen od početnosti priameho potomstva, ale aj od reprodukcie príbuzných! (Priame a nepriame rozmnožovanie!) Junker a Paulová citujú objav E. a M. Maschwitzovcov zo 70. rokov, ako istý druh mravcov v dažďovom pralese v Malajzii pácha samovraždu pri bránení kolónie. Tieto mravce majú dve obrovské žľazy naplnené jedovatým sekrétom. Keď sú napadnuté cudzími mravcami alebo inými útočníkmi, kontrahujú svoje brušné svalstvo tak prudko, že sa roztrhne – exploduje ich telo a uvoľní sa toxický sekrét. Sú „svojou anatómiou a správaním programované ako živé bomby na obranu pred nepriateľmi.“ Ich obetovanie života sa dá chápať ako extrémny prípad altruizmu, ktorý slúži na zachovanie geneticky príbuzného spoločenstva. Mohlo by ísť u ľudí pri samovražedných atentátoch tiež o núdzovú stratégiu, ktorá by sa uplatňovala, keď nie sú šance mať vlastné potomstvo? Pre tú tézu svedčia podľa Junkera a Paulovej dve pozorovania: U samovražedných atentátničiek-žien je väčší podiel viac ako 24-ročných (zatiaľ, čo u mužov až 60 % je vo veku 19-24 rokov). Jedno z možných vysvetlení je, že ich šance na vydaj sú v tradičných spoločenstvách už nižšie a znižujú sa ešte, ak boli obeťami znásilnenia. 

V arabských krajinách s kultúrnou tradíciou polygamie môže byť pre mladých mužov nedostatok voľných žien. Existujú však ešte jednoznačnejšie indície pre to, že nepriame rozmnožovanie je biologickou voľbou aj u ľudí. Uvádzajú pritom homosexualitu a menopauzu. Homosexuálny jedinec prispieva k lepšiemu životu detí svojich príbuzných, takže sa ďalej šíria aj jeho gény a tým aj dispozícia k homosexualite. Fenomén menopauzy má zrejme selekčnú výhodu, žena sa „zrieka“ možnosti mať ďalšie vlastné deti a sústreďuje svoje snahy na vnúčatá a iných príbuzných. Tehotenstvo vo vyššom veku by bolo pre ňu zdravotným rizikom. Pre mužov plodenie nie je zdravotným rizikom. To by vysvetľovalo, prečo sa u mužov nevyvinula menopauza.

.falošná rodina

Stratégia nepriameho rozmnožovania spočíva teda v tom, že indivíduum podporuje v rozmnožovaní svojich príbuzných. Samovražední atentátnici sa však, podľa vlastného poňatia, obetujú za väčšie spoločenstvá, za národ, náboženské alebo politické organizácie alebo za celé ľudstvo. Zdá sa, že evolučné vysvetlenie je tu v koncoch. Podľa Junkera a Paulovej je potrebné ujasniť si ešte dve otázky: 1) Do akej miery profitujú rodiny atentátnikov z ich smrti? Ukazuje sa, že zo strany organizácií sa im dostáva podpora a robia sa pre nich zbierky. Zvyšuje sa ich sociálny status. 2) Druhá otázka sa týka rozpoznávania príbuzných. Zdá sa, že indivíduum inštinktívne považuje druhých za genetické príbuzenstvo, keď sú tu nasledovné znaky: priestorová blízkosť a osobná dôverná známosť, zvlášť počas detstva a mladosti; podobnosť; rodinu pripomínajúc  skupinové štruktúry; rôzne znaky, ktoré symbolizujú príbuznosť. Také podmienky vznikajú pri spoločnom bývaní, uniformách, hierarchickej štruktúre. Potom v príslušných organizáciách či spoločenstvách bežne dochádza k oslovovaniu „brat“, „sestra“, „otec“, „matka“, „veľký brat“.

Kombinuje sa tu manipulácia a sebaklam. Manipulovateľnosť vzniku pocitu rodinnej príslušnosti, príbuzenstva pravdepodobne súvisí s tým, že až do obdobia asi pred 10 000 rokmi žili všetci ľudia s príbuznými v prehľadných skupinách lovcov a zberačov. Až pri „neolitickej revolúcii“ začínajú vznikať väčšie jednotky, ako mestá a štáty, v ktorých žijú ľudia spolu aj s druhými, nie príbuznými.

.raj – okamžite, ako odmena

Martýri idú podľa Koránu do raja, a to hneď, bezprostredne po smrti. Sľubujú sa im nádherné záhrady, vankúše zdobené zlatom a drahokamami, večná mladosť, všade tečie víno, hlava po ňom nebolí, je tam dostatok ovocia, mäsa z hydiny, „dievčatá s veľkými čiernymi očami ako perlami, ktoré sú ešte skryté v mušliach.“ To všetko martýr dostane ako odmenu za svoj čin. V hre je teda princíp odmeny, i keď fiktívnej, ale fantazijne skutočne lákavej. Autori upozorňujú na psychologické výskumy, ktoré svedčia o tom, že tak muži, ako aj ženy uprednostňujú za sexuálnych partnerov alebo priateľov osoby, ktoré sú pripravené podstúpiť väčšie riziko. Zvlášť odvaha a ochota riskovať pre dobro druhých, to jest v spojení so sociálnym cieľom, sú v tomto smere pôsobivé. Ale status v skupine rovesníkov sa zvyšuje aj bez sociálneho zamerania činov. Týka sa to rôznych závodov, napríklad na motorkách. Pre potenciálne partnerky je to signál kvality a vedie zrejme k väčšiemu reprodukčnému úspechu. V etológii sú známe rôzne formy sexuálneho prezentovania sa, signalizovania. Patrí sem aj „hendikepový princíp“, ktorý opísal Amotz Zahavi na základe Darwinovej teórie sexuálnej selekcie. Spomeňme len páví chvost. Niektoré sexuálne signály ohrozujú tých, ktorí sa nimi prezentujú; evolučne vznikli, aby dokazovali kvalitu. Ukazujú, aké riziko dokáže podstúpiť napríklad vták, a napriek tomu prežije. U samovražedných atentátnikov je prežitie imaginované, uskutočnené v predstavách – v nebi plnom šťastia, vo forme slávy a vďačnosti v spoločenstve.

.medzi egoizmom a altruizmom

V človeku teda môžeme predpokladať dve biologické dispozície na správanie, ktoré pôsobia aj dnes, aj keď pôvodne boli evolučne zmysluplné pri spôsobe života lovcov a zberačov. Prvú tendenciu opisuje teória príbuzenskej selekcie, ktorá robí zrozumiteľným altruizmus voči príbuzným. Druhá tendencia sa týka podstupovania vysokého individuálneho rizika, ktoré sa môže vyplatiť. V podmienkach civilizácie sa tieto tendencie môžu dostať na scestie. Rozpoznávanie príbuzných má totiž svoje slabiny a pocit rodiny, príbuzenstva, môžu organizácie manipulovať. Rovnako aj tendencia na odvážne a riskantné správanie sa môže zosilniť presunutím odmeny do sveta fantázie (raj!), čo je uľahčené tým, že človek má problém predstaviť si vlastnú smrť. Autorom neunikol ani historický aspekt problematiky samovražedných atentátov. To, že sa v západnej kultúre už takmer nevyskytujú, vysvetľujú dôkladným procesom sebareflexie, ktorým prešla židovskokresťanská kultúra Západu. Islam ten proces ešte len čaká. (Nádejné je, že je tam už mnoho vplyvných umiernených náboženských učencov, ktorí také násilie, ospravedlňované islamskou vierou, rezolútne odmietajú.)

Výklad samovražedných atentátov z hľadiska evolučnej teórie sa mi zdá veľmi originálny a veľmi podnetný. Dobre vysvetľuje zarážajúci fenomén, že samotní atentátnici sú pravdepodobne normálne osoby bez hrubšej psychiatrickej patológie. Veď nakoniec aj vykonávatelia holokaustu alebo prevádzkovatelia gulagov boli väčšinou normálni ľudia lojálni voči vodcom. Schopnosť páchať krutosti z poslušnosti voči autorite experimentálne potvrdili aj Milgram a Zimbardo svojimi slávnymi experimentmi, ktoré veľa vysvetľujú. V tieni, mimo reflektora pozornosti, však autori ponechali pravdepodobnú patológiu vodcov, ktorí riadia a režírujú také ohavnosti. Podľa viacerých psychodynamicky orientovaných autorov môžeme u nich očakávať problematiku „malígneho narcizmu“, zjednodušene povedané, agresia im zvyšuje ich v hĺbke podlomené sebavedomie. Ide pritom o extrapoláciu z patobiografických štúdií niektorých masových politických vrahov. Významný humánny etológ a žiak Konrada Lorenza Eibl-Eibesfeldt odporúča ako riešenie v našom svete, ktorý sa stáva akousi globálnou dedinou, pestovať externú autoritu Listiny základných ľudských práv a slobôd. V sporných situáciách by sa o ňu mohol každý človek oprieť, zvlášť keď by bol vystavený tlaku do poslušnosti voči deštruktívnej autorite. Autor je psychiater