Najvyšším straníckym záujmom je totiž „zachrániť“ voľby a nová líderka, preverená vcelku úspešnou prezidentskou kandidatúrou, je v tom smere zrejme naozaj väčším prísľubom než jej konkurent.
Iná otázka je, čo prinesie zvonka vynútená zmena na čele najsilnejšej (?) opozičnej strany pre slovenskú politiku. Tu je akékoľvek hádanie predčasné, keďže odpoveď je práveže úplne závislá od výsledku volieb. Medzi krajnými scenármi, kde líder SDKÚ zostavuje novú vládu (trebárs aj z piatich osempercentných subjektov), alebo odchádza do opozície s najhorším výsledkom v histórii strany, je dramatický rozdiel. Pointa je v tom, že zlý výsledok podstatne zníži Radičovej vyhliadky na predsednícky post, ktorý by jej inak takmer nepochybne padol do lona po tom, čo k ďalším štyrom rokom v opozícii – čo je čoraz pravdepodobnejšie – by doviedol SDKÚ v júni Mikloš.
Nie je isté, či si Radičová vôbec uvedomila, že relatívne vysokú šancu na zaujímavú politickú budúcnosť postavila na veľmi neistú kartu. Ak nezdvihne volebné skóre SDKÚ aspoň na úroveň z roku 2006 (18 percent), tak potvrdí teóriu tých, ktorí tvrdia, že problém nebol (nie je) v Dzurindovi. Na to, aby reštartovala kampaň strany, ktorá je morálne rozložená, v agónii a kríze, má pritom hrozne krátky čas. Na druhej strane, s dávkou šťastia, ktorá nesmie byť menšia, než mala terajšia opozícia v roku 2002, môže byť z Radičovej i premiérka.
Vzhľadom na osobnostné odlišnosti by sa zdalo, že SDKÚ musí meniť štýl politiky i ladenie kampane. Je však takmer zrejmé, že z dvoch možných stratégií, teda jasný líder a všetko ostatné v jeho tieni (Klaus, Fico, Paroubek, Orbán, Merkelová), alebo „prvý medzi rovnými“ (tím), bude Radičová tým druhým príbehom. Nielen preto, že má pri sebe stále výrazného Mikloša, ale aj z núdze, keďže ona nie je „plnoformátový“ politik, čo by sa vedel vynájsť aj v situáciách a rezortoch, ktoré sú mu vzdialené. V istej prázdnote, menšom prehľade mimo sociálneho rezortu, absencii „silného“ odkazu, čo kompenzuje banálnymi apeláciami na „slušnosť“ či „úprimnosť“, sa môže skrývať vo vyhrotenej kampani to najslabšie miesto Radičovej. Pre doterajšiu politiku SDKÚ bol totiž určujúci a nosný konflikt so Smerom, ktorý „niesli“ Dzurinda s Miklošom. Radičová ho skôr utlmuje.
Sociálna otázka či „sociálny štát“ by sa celkom iste v kampani nestratili aj bez líderstva Radičovej (je to tak všade). S ňou sa však posunú do prvej línie, na roveň kradnutiu, korupcii a volaniu po morálnejšej politike. Ak Smer, ktorý sa cítil doteraz v tomto revíri neporaziteľný, pochopí doľava naklonenú Radičovú ako výzvu (hrozbu), môžeme sa dožiť v koncovke aj licitácií na maďarský spôsob. Aj keď Dzurinda s Miklošom opustili svoj reformný étos a tlačia SDKÚ k stredu (Otázka na Mikloša: Čo urobíte ako prvé vo vláde? Odpoveď: „Celkom iste by sme predĺžili materskú a rodičovské príspevky“), predbiehania zľava sa Fico doteraz obávať nemusel. Stačilo živiť marketingovú poveru o „sociálnych netvoroch“ (a pod.). Nástup Radičovej s jej odbornosťou je nový element a môže znamenať v tejto prekliatej oblasti veľmi nežiaducu súťaž. S nedozernými dôsledkami pre verejné financie (najmä ak zvíťazí Smer), ktoré by mali byť jednou z kľúčových tém kampane, ale zrejme vôbec nebudú.
Iná otázka je, čo prinesie zvonka vynútená zmena na čele najsilnejšej (?) opozičnej strany pre slovenskú politiku. Tu je akékoľvek hádanie predčasné, keďže odpoveď je práveže úplne závislá od výsledku volieb. Medzi krajnými scenármi, kde líder SDKÚ zostavuje novú vládu (trebárs aj z piatich osempercentných subjektov), alebo odchádza do opozície s najhorším výsledkom v histórii strany, je dramatický rozdiel. Pointa je v tom, že zlý výsledok podstatne zníži Radičovej vyhliadky na predsednícky post, ktorý by jej inak takmer nepochybne padol do lona po tom, čo k ďalším štyrom rokom v opozícii – čo je čoraz pravdepodobnejšie – by doviedol SDKÚ v júni Mikloš.
Nie je isté, či si Radičová vôbec uvedomila, že relatívne vysokú šancu na zaujímavú politickú budúcnosť postavila na veľmi neistú kartu. Ak nezdvihne volebné skóre SDKÚ aspoň na úroveň z roku 2006 (18 percent), tak potvrdí teóriu tých, ktorí tvrdia, že problém nebol (nie je) v Dzurindovi. Na to, aby reštartovala kampaň strany, ktorá je morálne rozložená, v agónii a kríze, má pritom hrozne krátky čas. Na druhej strane, s dávkou šťastia, ktorá nesmie byť menšia, než mala terajšia opozícia v roku 2002, môže byť z Radičovej i premiérka.
Vzhľadom na osobnostné odlišnosti by sa zdalo, že SDKÚ musí meniť štýl politiky i ladenie kampane. Je však takmer zrejmé, že z dvoch možných stratégií, teda jasný líder a všetko ostatné v jeho tieni (Klaus, Fico, Paroubek, Orbán, Merkelová), alebo „prvý medzi rovnými“ (tím), bude Radičová tým druhým príbehom. Nielen preto, že má pri sebe stále výrazného Mikloša, ale aj z núdze, keďže ona nie je „plnoformátový“ politik, čo by sa vedel vynájsť aj v situáciách a rezortoch, ktoré sú mu vzdialené. V istej prázdnote, menšom prehľade mimo sociálneho rezortu, absencii „silného“ odkazu, čo kompenzuje banálnymi apeláciami na „slušnosť“ či „úprimnosť“, sa môže skrývať vo vyhrotenej kampani to najslabšie miesto Radičovej. Pre doterajšiu politiku SDKÚ bol totiž určujúci a nosný konflikt so Smerom, ktorý „niesli“ Dzurinda s Miklošom. Radičová ho skôr utlmuje.
Sociálna otázka či „sociálny štát“ by sa celkom iste v kampani nestratili aj bez líderstva Radičovej (je to tak všade). S ňou sa však posunú do prvej línie, na roveň kradnutiu, korupcii a volaniu po morálnejšej politike. Ak Smer, ktorý sa cítil doteraz v tomto revíri neporaziteľný, pochopí doľava naklonenú Radičovú ako výzvu (hrozbu), môžeme sa dožiť v koncovke aj licitácií na maďarský spôsob. Aj keď Dzurinda s Miklošom opustili svoj reformný étos a tlačia SDKÚ k stredu (Otázka na Mikloša: Čo urobíte ako prvé vo vláde? Odpoveď: „Celkom iste by sme predĺžili materskú a rodičovské príspevky“), predbiehania zľava sa Fico doteraz obávať nemusel. Stačilo živiť marketingovú poveru o „sociálnych netvoroch“ (a pod.). Nástup Radičovej s jej odbornosťou je nový element a môže znamenať v tejto prekliatej oblasti veľmi nežiaducu súťaž. S nedozernými dôsledkami pre verejné financie (najmä ak zvíťazí Smer), ktoré by mali byť jednou z kľúčových tém kampane, ale zrejme vôbec nebudú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.