Zatiaľ, čo Pat Metheny prišiel so svojím dlho očakávaným Orchestriónom, kde jeden muzikant (Metheny) obsluhuje celý orchester v štýle mechanického piana, V Garbarekovom prípade štyria muzikanti vytvorili jednu silnú a čistú, žánrové hranice presahujúcu muziku.
Jan Garbarek. Myslím, že som nebol sám, kto sa s jeho melodickým saxofónom prvýkrát stretol na platni Keitha Jaretta My Song (v Československu mala názov Moje píseň), ktorá vyšla v roku 1977. Sofistikovaný džezmen Jarrett na nej hrá jednoduché, miestami takmer detské piesne, ktoré sa rozvíjajú v bravúrnych improvizáciách, aby sa nakoniec vracali k prostej melódii a čistej harmónii. Nad klavírom majstra Jaretta, dánskou rytmikou Palle Danielssona a Jona Christensena vyrovnaným, pokojným letom lieta Nór Garbarek. Nevyťahuje z klobúka coltranovských hadov, ani príliš neswinguje. Zvuk jeho saxofónu má však v sebe neobyčajnú, sugestívnu krásu a silu.
Potom sme Jana Garbareka stopovali v katalógu mníchovského vydavateľstva ECM. Nadšení sme boli zo staršieho albumu Witchi-Tai-Tu (1974) a novšieho Wayfarera (1983), sklamal nás Aftenland s organistom Kjellom Johnsenom (1979). Obdivovali sme Ragas and Sagas s pakistanskými muzikantami a Officium s Hilliard Ensemble. Obdivovali sme to, ale zdalo sa nám, že už to celkom nie je ten starý, dobrý Garbarek z Mojej piesne. Zrejme sa vydal na svoju vlastnú hudobnú cestu, ktorá sa nám vzďaľovala.
Potom sa stali dve veci: koncom minulého roka vyšiel Garbarekov prvý koncertný (dvoj-)album Dresden: In Concert, kde to bolo znovu to, čo sme mali radi. A následne zatelefonoval Martin Valihora a povedal, že Garbarek bude mať koncert v Bratislave.
Ľudia ešte stále prichádzali do Spoločenskej sály PKO, keď na pódium vyšli štyria páni a začali hrať. Kľúčovou postavou kvarteta bol, pochopiteľne, Jan Garbarek – ako autor hudby, aj ako saxofonista. Na jeho skladbách a na jeho hre mi pripadá zvláštne to, že dokáže skomponovať zapamätateľné melódie a zahrať ich takmer „sladko”, miestami s mohutným vibrátom, a predsa to nie je ľúbivý gýč. Za dlhými tónmi a niekedy až detskými popevkami je zrejme skrytá osobnostná a umelecká hĺbka. Druhou zvláštnosťou je pre mňa nadhľad, s ktorým hrá, možno až chlad (veď je, nakoniec, Nór), spojený s obrovskou emociálnou silou jeho hudby. Nechce vás dojímať a predsa jeho „chladná” hudba vytvára „hrejivú”, melancholickú stmosféru.
S Garbarekom prišli do Bratislavy dvaja dlhodobí spoluhráči a jeden mimoriadny hosť. Nemecký klavirista Rainer Brüninghaus a brazílsky basgitarista Yuri Daniel patria do Jan Garbarek Group už niekoľko rokov a počuť ich aj na albume Dresden: In Concert, kde na bicích hrá skvelý Manu Katché. Namiesto neho však v Bratislave hral perkusionista Trilok Gurtu, fenomenálny indický hudobník z prvej svetovej ligy, ktorý má za sebou spoluprácu s Donom Cherrym, Patom Methenym Davidom Gilmourom či Josefom Zawinulom. Tento pán sa s ľahkosťou pohyboval v hustom lese bubnov, činel a perkusií, keď bolo treba hral jednoducho a tvrdo, vzápätí dostali jeho nástroje melódiu a ľahkosť, a keď pískajúc ako vták ponáral do vedra s vodou malý gong (a tým zvláštne moduloval jeho zvuk), aj vtip. Trilokove trilky boli veľkým bonusom výborného večera.
Počas koncertu, ktorý trval viac než dve hodiny, dal kapelník priestor na dlhé sóla všetkým trom spoluhráčom, ktorý Yuri Daniel a Trilok Gurtu využili bravúrne (Rainer Brüninghaus bol ako sólista menej invenčný). Koncert Jan Garbarek Group bol výletom do čistého a pokojného sveta veľkého nórskeho džezmena a jeho spoluhráčov. Bol to starý dobrý Garbarek z Mojej piesne.
Jan Garbarek Group, 2. marec 2010, PKO, Bratislava.
Jan Garbarek. Myslím, že som nebol sám, kto sa s jeho melodickým saxofónom prvýkrát stretol na platni Keitha Jaretta My Song (v Československu mala názov Moje píseň), ktorá vyšla v roku 1977. Sofistikovaný džezmen Jarrett na nej hrá jednoduché, miestami takmer detské piesne, ktoré sa rozvíjajú v bravúrnych improvizáciách, aby sa nakoniec vracali k prostej melódii a čistej harmónii. Nad klavírom majstra Jaretta, dánskou rytmikou Palle Danielssona a Jona Christensena vyrovnaným, pokojným letom lieta Nór Garbarek. Nevyťahuje z klobúka coltranovských hadov, ani príliš neswinguje. Zvuk jeho saxofónu má však v sebe neobyčajnú, sugestívnu krásu a silu.
Potom sme Jana Garbareka stopovali v katalógu mníchovského vydavateľstva ECM. Nadšení sme boli zo staršieho albumu Witchi-Tai-Tu (1974) a novšieho Wayfarera (1983), sklamal nás Aftenland s organistom Kjellom Johnsenom (1979). Obdivovali sme Ragas and Sagas s pakistanskými muzikantami a Officium s Hilliard Ensemble. Obdivovali sme to, ale zdalo sa nám, že už to celkom nie je ten starý, dobrý Garbarek z Mojej piesne. Zrejme sa vydal na svoju vlastnú hudobnú cestu, ktorá sa nám vzďaľovala.
Potom sa stali dve veci: koncom minulého roka vyšiel Garbarekov prvý koncertný (dvoj-)album Dresden: In Concert, kde to bolo znovu to, čo sme mali radi. A následne zatelefonoval Martin Valihora a povedal, že Garbarek bude mať koncert v Bratislave.
Ľudia ešte stále prichádzali do Spoločenskej sály PKO, keď na pódium vyšli štyria páni a začali hrať. Kľúčovou postavou kvarteta bol, pochopiteľne, Jan Garbarek – ako autor hudby, aj ako saxofonista. Na jeho skladbách a na jeho hre mi pripadá zvláštne to, že dokáže skomponovať zapamätateľné melódie a zahrať ich takmer „sladko”, miestami s mohutným vibrátom, a predsa to nie je ľúbivý gýč. Za dlhými tónmi a niekedy až detskými popevkami je zrejme skrytá osobnostná a umelecká hĺbka. Druhou zvláštnosťou je pre mňa nadhľad, s ktorým hrá, možno až chlad (veď je, nakoniec, Nór), spojený s obrovskou emociálnou silou jeho hudby. Nechce vás dojímať a predsa jeho „chladná” hudba vytvára „hrejivú”, melancholickú stmosféru.
S Garbarekom prišli do Bratislavy dvaja dlhodobí spoluhráči a jeden mimoriadny hosť. Nemecký klavirista Rainer Brüninghaus a brazílsky basgitarista Yuri Daniel patria do Jan Garbarek Group už niekoľko rokov a počuť ich aj na albume Dresden: In Concert, kde na bicích hrá skvelý Manu Katché. Namiesto neho však v Bratislave hral perkusionista Trilok Gurtu, fenomenálny indický hudobník z prvej svetovej ligy, ktorý má za sebou spoluprácu s Donom Cherrym, Patom Methenym Davidom Gilmourom či Josefom Zawinulom. Tento pán sa s ľahkosťou pohyboval v hustom lese bubnov, činel a perkusií, keď bolo treba hral jednoducho a tvrdo, vzápätí dostali jeho nástroje melódiu a ľahkosť, a keď pískajúc ako vták ponáral do vedra s vodou malý gong (a tým zvláštne moduloval jeho zvuk), aj vtip. Trilokove trilky boli veľkým bonusom výborného večera.
Počas koncertu, ktorý trval viac než dve hodiny, dal kapelník priestor na dlhé sóla všetkým trom spoluhráčom, ktorý Yuri Daniel a Trilok Gurtu využili bravúrne (Rainer Brüninghaus bol ako sólista menej invenčný). Koncert Jan Garbarek Group bol výletom do čistého a pokojného sveta veľkého nórskeho džezmena a jeho spoluhráčov. Bol to starý dobrý Garbarek z Mojej piesne.
Jan Garbarek Group, 2. marec 2010, PKO, Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.