Arménov dnes trápia viaceré problémy. Bojujú o uznanie genocídy, ktorú na nich spáchali Turci začiatkom prvej svetovej vojny, a s Azerbajdžanom majú napäté vzťahy pre sporné územie Náhorného Karabachu. Navyše na obyvateľoch severnej časti krajiny stále badať následky ničivého zemetrasenia z decembra 1988, pri ktorom zomrelo niekoľko tisíc ľudí. Práve v jeho epicentre, v okolí mesta Spitak, vystavali Taliani dedinu s príznačným názvom Italacam. V maringotkách určených pre ľudí, ktorých prírodná katastrofa pripravila o domov, stále žijú viacgeneračné rodiny. Leto je tu príjemné, zima býva horšia. V silných mrazoch zamŕzajú potrubia a míňajú sa zásoby potravín aj peňazí. Šanca nájsť si prácu tu bola mizivá aj predtým, ako sa prejavila hospodárska kríza. A tak dnes ľudia žijú väčšinou z toho, čo vypestujú, prípadne predajú.
Mnohí z nich by len ťažko prežili bez pomoci sestier Matky Terezy z Kalkaty, ktoré v Italacame zriadili sirotinec pre postihnutých hneď po zemetrasení. V Domove mieru, aké majú tieto rehoľnice po celom svete, tu žije 21 telesne alebo mentálne postihnutých ľudí od 18 do 51 rokov. Aj keď ho spravujú rehoľné sestry, nie je to žiaden tichý kláštor. Deti sú veľmi živé a rôzne skupiny návštevníkov a dobrovoľníkov prijímajú takmer každý týždeň.
.celkom neželané deti
Chovanci so sestrami vyrastajú odmalička, aj keď väčšina z nich má svoje rodiny. Tie sa buď o nich nedokázali postarať, alebo jednoducho odmietli mať medzi sebou niekoho, kto nie je celkom zdravý. Vnímali to ako hanbu, báli sa posmeškov okolia a spoločenskej izolácie. Súrodenci postihnutého by vraj mali menšiu šancu založiť si rodinu či nájsť si dobrú prácu. Tak sa rozhodli ignorovať skutočnosť, že tento člen rodiny existuje.
Z času na čas sa v zariadení predsa len zastavia niektorí príbuzní na menšiu návštevu. Tieto večné deti však majú bohatú fantáziu a často si listy, telefonáty alebo životné príbehy svojich príbuzných vymýšľajú. Každému cudziemu človeku sa najprv pochvália tým, že majú matku, otca, bratov a sestry. Fiktívnych či skutočných, no milujú ich až za hrob. Zdá sa vám zvláštne milovať niekoho, kto sa ma zriekol a pre koho som len hanbou? Dvadsať rokov čakať s nadšením na návštevu matky, ktorá zrejme už nepríde? Kto by sa z toho nezbláznil? Horšie je, ak sa matka predsa len ukáže, povie, že si svoju dcéru chce vziať domov, a viac sa už nevráti...
„Ja som bola doma na prázdniny pred dvoma rokmi, ale radšej som sa chcela vrátiť k sestričkám. Veď tam nebolo čo jesť pre nás všetkých! Ani tak čisto nemali. Nechcem tam bývať. No budem rada, keď ma niekedy moja rodina príde pozrieť sem,“ usmeje sa 30-ročná Lucine.
Je pravda, že u sestričiek sa nežije zle. Tí, čo majú zdravé ruky, sa zídu v kuchyni, tí so zdravými nohami pomáhajú chromým, a tí, čo vedia rozprávať, chrlia vtipy a historky. Vidno prirodzenú spoluprácu mladých ľudí, ktorí sú síce negramotní, no plynulo rozprávajú po arménsky, anglicky a niektorí aj po rusky. Netušia, že vonku, v tom skazenom svete, o ktorom toľko počuli, je nejaká kríza, neboja sa zimy ani hladu a ani im nenapadne spochybňovať rozhodnutia sestričiek. Tie vytvárajú priateľskú a rodinnú atmosféru s každodennou svätou omšou a adoráciou. V duchu rehoľného sľubu čistoty, chudoby a poslušnosti sa v domove nepoužíva práčka, televízor zapínajú len párkrát do roka a o mobile alebo počítači nemôže byť ani reči. Asi najväčšmi sa na televízny večer teší malá Anna: „Už na budúci týždeň budem mať 21 rokov a všetci budeme pozerať indický film, kde sa tancuje. Veľmi sa mi páči, aj keď som ho videla už dvakrát. Raz na devätnáste a raz na dvadsiate narodeniny.“
.miestna mentalita
Ľudia z dediny väčšinou prijímajú tieto siroty také, aké sú, a snažia sa vytvoriť si s nimi užší vzťah. Možno je to aj kvôli sestrám, ktoré obdivujú a ku ktorým majú až posvätný rešpekt. Tri mníšky z Indie a jedna Poľka v typických bielo-modrých sárí totiž každý deň navštevujú najchudobnejšie rodiny a pomáhajú im základnými potravinami, liekmi alebo oblečením. V tichosti a anonymite. Svoje vlastné rodiny pritom môžu navštíviť len raz za desať rokov.
V Arménsku v podstate nie sú bezdomovci. Akokoľvek malý je domček, vždy sa doň vojdú všetci členovia rodiny. Ani krčmy či pohostinstvá tu nenájdete. To však neznamená, že nemajú problém s alkoholizmom. Muži postávajú a popíjajú len tak, v hlúčikoch na rohoch ulíc. Vzniká tak dojem, že celý miestny spoločenský život sa odohráva úplne verejne. Zábava na uliciach a pasenie kráv je vlastne jediné, čo tí muži robia. V záhrade pracujú takmer výlučne ženy a stretnúť chlapa s dieťaťom v náručí je tiež veľmi zriedkavé.
Aj tu sa však potvrdzuje, že čím je človek chudobnejší, tým ochotnejšie pomôže druhému. Obzvlášť k cudzincom sú Arméni veľmi štedrí a pohostinní. Desaťročia sovietskej nadvlády naučili všetkých obyvateľov hovoriť po rusky, no zanechali aj hmatateľnejšie pamiatky na ZSSR.
V obchodoch si stále môžete kúpiť červené nanuky CCCP s kosákom a kladivom alebo športové tenisky s rovnakým názvom. Navyše, Moskva nie je tak ďaleko a prácou zlákala mnohých mužov, ktorí by inak nemali ako uživiť svoje rodiny. Odišli a už sa nevrátili. Rodiny živoria ďalej.
.kam by sme šli?
Okrem domčekov na bývanie sa Taliani v Italcame snažili dať miestnym ľuďom aj pracovnú príležitosť, za ktorou by nemuseli cestovať. Na podporu výroby tradičnej arménskej keramiky a výšivky zriadili umeleckú dielňu pre ženy z blízkeho okolia. V nej pracuje aj 18-ročná Gajane, ktorá spolu so starším bratom Arčumom býva v sirotinci sestier Matky Terezy. Obaja sú fyzicky v poriadku a ich matka býva v susednej dedine. Občas ich aj náhodou stretne na prechádzke, no obe strany sú už zmierené s tým, ako to je. Deti sa nepýtajú domov a matka si nepýta späť svoje deti. Sirota Anahit len pokrčí plecami: „Kam by sme šli? Čo by sme tam robili? A čo by bolo s deťmi? Ja som tu rada, aspoň sa môžem starať o ostatných. Už by som od nich nikdy nemohla odísť.“
Autorka je študentka
Mnohí z nich by len ťažko prežili bez pomoci sestier Matky Terezy z Kalkaty, ktoré v Italacame zriadili sirotinec pre postihnutých hneď po zemetrasení. V Domove mieru, aké majú tieto rehoľnice po celom svete, tu žije 21 telesne alebo mentálne postihnutých ľudí od 18 do 51 rokov. Aj keď ho spravujú rehoľné sestry, nie je to žiaden tichý kláštor. Deti sú veľmi živé a rôzne skupiny návštevníkov a dobrovoľníkov prijímajú takmer každý týždeň.
.celkom neželané deti
Chovanci so sestrami vyrastajú odmalička, aj keď väčšina z nich má svoje rodiny. Tie sa buď o nich nedokázali postarať, alebo jednoducho odmietli mať medzi sebou niekoho, kto nie je celkom zdravý. Vnímali to ako hanbu, báli sa posmeškov okolia a spoločenskej izolácie. Súrodenci postihnutého by vraj mali menšiu šancu založiť si rodinu či nájsť si dobrú prácu. Tak sa rozhodli ignorovať skutočnosť, že tento člen rodiny existuje.
Z času na čas sa v zariadení predsa len zastavia niektorí príbuzní na menšiu návštevu. Tieto večné deti však majú bohatú fantáziu a často si listy, telefonáty alebo životné príbehy svojich príbuzných vymýšľajú. Každému cudziemu človeku sa najprv pochvália tým, že majú matku, otca, bratov a sestry. Fiktívnych či skutočných, no milujú ich až za hrob. Zdá sa vám zvláštne milovať niekoho, kto sa ma zriekol a pre koho som len hanbou? Dvadsať rokov čakať s nadšením na návštevu matky, ktorá zrejme už nepríde? Kto by sa z toho nezbláznil? Horšie je, ak sa matka predsa len ukáže, povie, že si svoju dcéru chce vziať domov, a viac sa už nevráti...
„Ja som bola doma na prázdniny pred dvoma rokmi, ale radšej som sa chcela vrátiť k sestričkám. Veď tam nebolo čo jesť pre nás všetkých! Ani tak čisto nemali. Nechcem tam bývať. No budem rada, keď ma niekedy moja rodina príde pozrieť sem,“ usmeje sa 30-ročná Lucine.
Je pravda, že u sestričiek sa nežije zle. Tí, čo majú zdravé ruky, sa zídu v kuchyni, tí so zdravými nohami pomáhajú chromým, a tí, čo vedia rozprávať, chrlia vtipy a historky. Vidno prirodzenú spoluprácu mladých ľudí, ktorí sú síce negramotní, no plynulo rozprávajú po arménsky, anglicky a niektorí aj po rusky. Netušia, že vonku, v tom skazenom svete, o ktorom toľko počuli, je nejaká kríza, neboja sa zimy ani hladu a ani im nenapadne spochybňovať rozhodnutia sestričiek. Tie vytvárajú priateľskú a rodinnú atmosféru s každodennou svätou omšou a adoráciou. V duchu rehoľného sľubu čistoty, chudoby a poslušnosti sa v domove nepoužíva práčka, televízor zapínajú len párkrát do roka a o mobile alebo počítači nemôže byť ani reči. Asi najväčšmi sa na televízny večer teší malá Anna: „Už na budúci týždeň budem mať 21 rokov a všetci budeme pozerať indický film, kde sa tancuje. Veľmi sa mi páči, aj keď som ho videla už dvakrát. Raz na devätnáste a raz na dvadsiate narodeniny.“
.miestna mentalita
Ľudia z dediny väčšinou prijímajú tieto siroty také, aké sú, a snažia sa vytvoriť si s nimi užší vzťah. Možno je to aj kvôli sestrám, ktoré obdivujú a ku ktorým majú až posvätný rešpekt. Tri mníšky z Indie a jedna Poľka v typických bielo-modrých sárí totiž každý deň navštevujú najchudobnejšie rodiny a pomáhajú im základnými potravinami, liekmi alebo oblečením. V tichosti a anonymite. Svoje vlastné rodiny pritom môžu navštíviť len raz za desať rokov.
V Arménsku v podstate nie sú bezdomovci. Akokoľvek malý je domček, vždy sa doň vojdú všetci členovia rodiny. Ani krčmy či pohostinstvá tu nenájdete. To však neznamená, že nemajú problém s alkoholizmom. Muži postávajú a popíjajú len tak, v hlúčikoch na rohoch ulíc. Vzniká tak dojem, že celý miestny spoločenský život sa odohráva úplne verejne. Zábava na uliciach a pasenie kráv je vlastne jediné, čo tí muži robia. V záhrade pracujú takmer výlučne ženy a stretnúť chlapa s dieťaťom v náručí je tiež veľmi zriedkavé.
Aj tu sa však potvrdzuje, že čím je človek chudobnejší, tým ochotnejšie pomôže druhému. Obzvlášť k cudzincom sú Arméni veľmi štedrí a pohostinní. Desaťročia sovietskej nadvlády naučili všetkých obyvateľov hovoriť po rusky, no zanechali aj hmatateľnejšie pamiatky na ZSSR.
V obchodoch si stále môžete kúpiť červené nanuky CCCP s kosákom a kladivom alebo športové tenisky s rovnakým názvom. Navyše, Moskva nie je tak ďaleko a prácou zlákala mnohých mužov, ktorí by inak nemali ako uživiť svoje rodiny. Odišli a už sa nevrátili. Rodiny živoria ďalej.
.kam by sme šli?
Okrem domčekov na bývanie sa Taliani v Italcame snažili dať miestnym ľuďom aj pracovnú príležitosť, za ktorou by nemuseli cestovať. Na podporu výroby tradičnej arménskej keramiky a výšivky zriadili umeleckú dielňu pre ženy z blízkeho okolia. V nej pracuje aj 18-ročná Gajane, ktorá spolu so starším bratom Arčumom býva v sirotinci sestier Matky Terezy. Obaja sú fyzicky v poriadku a ich matka býva v susednej dedine. Občas ich aj náhodou stretne na prechádzke, no obe strany sú už zmierené s tým, ako to je. Deti sa nepýtajú domov a matka si nepýta späť svoje deti. Sirota Anahit len pokrčí plecami: „Kam by sme šli? Čo by sme tam robili? A čo by bolo s deťmi? Ja som tu rada, aspoň sa môžem starať o ostatných. Už by som od nich nikdy nemohla odísť.“
Autorka je študentka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.