Očami Doroty Nvotovej

A čo majú Francúzi spoločné s francúzskymi zemiakmi? A čo, preboha, Španielsko so španielskym vtáčikom? Môžeme ísť donekonečna...belehradský rezeň, tatársky biftek...Indickému karí dali meno Angličania, ktorí jednoducho nazvali „Curry" akúkoľvek zmes korenia...a bryndzové halušky by bez amerických zemiakov tiež ťažko vznikli. Keď sa tak púšťam do hlbších úvah na túto tému, nemám pocit, že by všetky spomínané krajiny boli svojimi jedlami nejako zvlášť posadnuté. Postupným miešaním kultúr sa miešajú nielen gény, ale aj jedlá, a tak vlastne všetci jedia všetko a je to viac-menej jedno, čo sa jedlo kedysi. Česi jedia bryndzu, my jeme guľáš a všetci na svete jedia pizzu. Z tohto všetkého sa vyníma iba jedna krajina, a to je Nepál. Národné jedlo je dahl bhát a nikto prakticky neje nič iné. Dahl bhát dostanete na plechovom tanieri s viacerými priečinkami. Do toho najväčšieho ide veľká kopa ryže, ktorá sa v Nepále varí zásadne iba v tlakovom hrnci. Vedľa nej v malej miske bude dahl. Čosi ako šošovicová polievka. To sa nalieva na ryžu. Vo vedľajších priečinkoch bude nejaké karí, prosto, „co dům dal“, buď zeleninka, alebo kuriatko či vodný byvol – jediná hovädzina, ktorú môžu hinduisti jesť. V ďalšom priečinku je najčastejšie udusený špenát alebo nejaké iné listy. To sa môže meniť podľa sezóny, rozpočtu a chuti. Fixná je len ryža a dahl. Tie lepšie dahl bhaty majú ešte aj papad – taká veľká, korenená, čerstvo upražená chrumkavá chrumka. Na zneutralizovanie chuti býva po ruke curd. Je to niečo medzi jogurtom a zákvasom. To všetko dostanete v miestnej reštaurácii pre bedač za jedno euro. Ale je to all you can eat, takže vám jednotlivé položky ustavične dokladajú. Nepálci dahl bhat milujú. Milujú ho tak, že kvôli nemu niekedy ani necestujú. Milujú ho tak, že v prípade, že idú do práce, majú ho pokojne aj na raňajky, len aby v ten deň nevynechali dávku. Napríklad taký piknik. U nás si piknikári zabalia dačo do košíčka. Sadnú si na deku a užívajú si prírody. Nepálci musia ísť na piknik prenajatým mikrobusom, aby mali kam dať plynovú bombu, varič, plechové taniere s priečinkami, hromady ryže a šošovice, ktorú tam potom varia dlhé hodiny. Časť piknikárov škrabe mrkvu a zemiaky, hlavný kuchár vybehne do najbližšieho mäsiarstva, kde sú sliepky pozatvárané v klietkach, a dá zarezať tú najkrajšiu. Všade je bordel, šupy zo zeleniny, vnútornosti zo sliepky, na plyne buble šošovica a neskôr syčí ryža z tlakového hrnca. Z toho logicky vyplýva, že Nepálci nepiknikujú v prírode. Piknikujú v mestských parkoch. Pojem park tu však znamená niečo iné. Je to väčšinou iba vysekaný trávnik, rozšliapaný piknikármi až na blato, okolo sú smeti od predoškých skupiniek a tam sa rodinky zložia, dajú si na zem karimatky a ide sa na to. V centre Káthmandu je Ratna Park. Trávnik veľkosti futbalového štadióna. To vám je divadlo. Okolo piknikárov skáču opice a snažia sa čosi si ukradnúť. Okolo sa plazia a ukrývajú žobráci a nafetované malé deti, pokúšajúc sa psími očami o to isté. A ja si tajne odhrýzam z klobásky, ktorú mi pred časom poslala mamina po klientoch zo Slovenska.