.vojna
Na Pravno udrela v roku 1944. Pred príchodom partizánov sa miestni mladí muži odišli schovať do lesov. Tehotnú mladú manželku jedného z ukrývajúcich sa mužov poslal veliteľ partizánov zavolať ich späť so sľubom, že sa im nič nestane. Keď sa však vrátili, partizáni ich odvliekli za dedinu a všetkých postrieľali. Pozostatky 29 mladých mužov sa našli v neďalekom lese. Koncom roka 1944 sa úrady rozhodli evakuáciou ochrániť našich Nemcov pred postupom Červenej armády. V novembri 1944 sa mohli evakuovať Nemci z Hornej Nitry. Z Nemcov, ktorých evakuovali, odišla jedna tretina dobrovoľne a dve tretiny na nátlak nemeckej strany. Opúšťali svoju 800-ročnú domovinu s 30 kilami batožiny. V Nemeckom Pravne nezostal prakticky žiadny Nemec. Väčšina z nich odchádzala so slzami v očiach, opúšťali domy, kde sa narodili oni, ich starí rodičia aj ich deti.
Nemci zo stredného Slovenska boli zväčša evakuovaní do Čiech na Sudety. Rodiny umiestnili na statky v českom pohraničí. Sudetskí gazdovia sa s ľútosťou pozerali na osudy súkmeňovcov zo Slovenska, netušiac, že aj ich čas sa kráti.
.do Nemecka
Počas evakuácie koncom roka 1944 odišla aj Amália so svojím manželom a deťmi, bývali v malej šumavskej dedinke Hyršov (Hyrschau) pri meste Klatovy. Po skončení vojny sa celá jej rodina, sesternice, bratranci, stará matka – hlava rodiny, spolužiaci, ktorí tvorili jej detstvo a mladosť, celé jej milované Nemecké Pravno, rozhodli odísť do Nemecka. Amália dala prednosť svojmu manželovi a neodišla. Hraničná čiara medzi Československom a Nemeckom prechádzala kúsok od ich dediny. Celé príbuzenstvo už bolo dočasne ubytované na nemeckej strane hranice. Amália s manželom a deťmi im nosili potraviny cez čiaru, keďže v Nemecku bol vtedy katastrofálny nedostatok všetkého. Amáliu celé príbuzenstvo prehováralo, aby odišla s nimi, no ona odmietla.
Vedela, že manžel miluje svoje povolanie učiteľa, chcela, aby ďalej učil na Slovensku.
Až do roku 1946 robili na miestnom obecnom úrade a potom sa vrátili na Slovensko.
.návrat
Po skončení vojny sa časť karpatských Nemcov (asi 40-tisíc) vrátila na Slovensko. Mnohí prišli počas návratu o život. Dňa 18. júna 1945 bolo v Přerove zastrelených 247 mužov, žien a detí z Dobšinej a zo Spiša, keď boli vyvlečení z vlaku, ktorým sa vracali späť na Slovensko. Až 84 percent karpatských Nemcov z tých, čo sa vrátili do svojich domovov a tých, čo zostali doma, umiestnili do táborov a krátko po vojne vysídlili a čiastočne násilne deportovali z ČSR.
Amália mala šťastie v nešťastí. Mohla zostať na Slovensku, lebo mala za manžela Slováka. Pre režim sa stala nanajvýš podozrivou, keďže neodišla, napriek tomu, že jej celá rodina bola v Nemecku. Pravidelne ju volali na výsluchy, vypytovali sa, s kým udržuje kontakty, s kým si dopisuje. Raz ju tajní odviedli na výsluch priamo z kostola, kde stála v rade pred spovednicou. Manžel Anton už nemohol pracovať ako učiteľ. Jej sestra, ktorá odišla do Nemecka a žila v Stuttgarte, sa celý život cítila ako Slovenka. Od roku 1968, keď sa to už dalo, trávila časť roka na Slovensku. Keď náhodou videla v nemeckej televízii program, v ktorom bolo o Slovensku niečo negatívne, bola schopná okamžite písať kritickú reakciu vedeniu televízie.
Amália zomrela v roku 2007 v Bratislave ako 97- ročná. Zostalo po nej 5 vnúčat a 9 pravnúčat, ktoré majú časť svojho príbuzenstva roztrúsenú od Južného Tirolska, Bavorska až po Spojené štáty. Títo tridsiatnici, potomkovia vysídlencov, pracujúci dnes v reklame, farmácii, biznise, sa raz do roka stretávajú na Slovensku. Minulý rok zrekonštruovali rodinné hrobky v Nitrianskom Pravne. Všetci sa dohovoria po slovensky.
Autor pracuje v Európskom parlamente, je vnuk Amálie Horskej
Na Pravno udrela v roku 1944. Pred príchodom partizánov sa miestni mladí muži odišli schovať do lesov. Tehotnú mladú manželku jedného z ukrývajúcich sa mužov poslal veliteľ partizánov zavolať ich späť so sľubom, že sa im nič nestane. Keď sa však vrátili, partizáni ich odvliekli za dedinu a všetkých postrieľali. Pozostatky 29 mladých mužov sa našli v neďalekom lese. Koncom roka 1944 sa úrady rozhodli evakuáciou ochrániť našich Nemcov pred postupom Červenej armády. V novembri 1944 sa mohli evakuovať Nemci z Hornej Nitry. Z Nemcov, ktorých evakuovali, odišla jedna tretina dobrovoľne a dve tretiny na nátlak nemeckej strany. Opúšťali svoju 800-ročnú domovinu s 30 kilami batožiny. V Nemeckom Pravne nezostal prakticky žiadny Nemec. Väčšina z nich odchádzala so slzami v očiach, opúšťali domy, kde sa narodili oni, ich starí rodičia aj ich deti.
Nemci zo stredného Slovenska boli zväčša evakuovaní do Čiech na Sudety. Rodiny umiestnili na statky v českom pohraničí. Sudetskí gazdovia sa s ľútosťou pozerali na osudy súkmeňovcov zo Slovenska, netušiac, že aj ich čas sa kráti.
.do Nemecka
Počas evakuácie koncom roka 1944 odišla aj Amália so svojím manželom a deťmi, bývali v malej šumavskej dedinke Hyršov (Hyrschau) pri meste Klatovy. Po skončení vojny sa celá jej rodina, sesternice, bratranci, stará matka – hlava rodiny, spolužiaci, ktorí tvorili jej detstvo a mladosť, celé jej milované Nemecké Pravno, rozhodli odísť do Nemecka. Amália dala prednosť svojmu manželovi a neodišla. Hraničná čiara medzi Československom a Nemeckom prechádzala kúsok od ich dediny. Celé príbuzenstvo už bolo dočasne ubytované na nemeckej strane hranice. Amália s manželom a deťmi im nosili potraviny cez čiaru, keďže v Nemecku bol vtedy katastrofálny nedostatok všetkého. Amáliu celé príbuzenstvo prehováralo, aby odišla s nimi, no ona odmietla.
Vedela, že manžel miluje svoje povolanie učiteľa, chcela, aby ďalej učil na Slovensku.
Až do roku 1946 robili na miestnom obecnom úrade a potom sa vrátili na Slovensko.
.návrat
Po skončení vojny sa časť karpatských Nemcov (asi 40-tisíc) vrátila na Slovensko. Mnohí prišli počas návratu o život. Dňa 18. júna 1945 bolo v Přerove zastrelených 247 mužov, žien a detí z Dobšinej a zo Spiša, keď boli vyvlečení z vlaku, ktorým sa vracali späť na Slovensko. Až 84 percent karpatských Nemcov z tých, čo sa vrátili do svojich domovov a tých, čo zostali doma, umiestnili do táborov a krátko po vojne vysídlili a čiastočne násilne deportovali z ČSR.
Amália mala šťastie v nešťastí. Mohla zostať na Slovensku, lebo mala za manžela Slováka. Pre režim sa stala nanajvýš podozrivou, keďže neodišla, napriek tomu, že jej celá rodina bola v Nemecku. Pravidelne ju volali na výsluchy, vypytovali sa, s kým udržuje kontakty, s kým si dopisuje. Raz ju tajní odviedli na výsluch priamo z kostola, kde stála v rade pred spovednicou. Manžel Anton už nemohol pracovať ako učiteľ. Jej sestra, ktorá odišla do Nemecka a žila v Stuttgarte, sa celý život cítila ako Slovenka. Od roku 1968, keď sa to už dalo, trávila časť roka na Slovensku. Keď náhodou videla v nemeckej televízii program, v ktorom bolo o Slovensku niečo negatívne, bola schopná okamžite písať kritickú reakciu vedeniu televízie.
Amália zomrela v roku 2007 v Bratislave ako 97- ročná. Zostalo po nej 5 vnúčat a 9 pravnúčat, ktoré majú časť svojho príbuzenstva roztrúsenú od Južného Tirolska, Bavorska až po Spojené štáty. Títo tridsiatnici, potomkovia vysídlencov, pracujúci dnes v reklame, farmácii, biznise, sa raz do roka stretávajú na Slovensku. Minulý rok zrekonštruovali rodinné hrobky v Nitrianskom Pravne. Všetci sa dohovoria po slovensky.
Autor pracuje v Európskom parlamente, je vnuk Amálie Horskej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.