A pritom u málokoho zo slovenských epikov splývalo prirodzené a živelné rozprávanie s premyslenou štylizovanosťou a jemnou slovesnou prácou. Tento švík bol niekedy taký nezbadateľný, že čitateľ, či už profesionálny, alebo príležitostný, si nevedel dať rady – je to taká prostoduchá naivita alebo rafinovaná konštrukcia? Byť rozprávačom bolo pre Vincenta Šikulu poslanie, poverenie, misia, údel – bremeno, ťarcha i požehnanie.
.na každom vŕšku hostinec
Vstup Vincenta Šikula (1936 – 2001) do slovenskej literatúry bol oslňujúci a extenzívny. Veď v priebehu piatich rokov vydal sedem knižiek, a to mu ešte nejaké prózy cenzúra nepustila. Roku 1964 debutoval hneď dvoma prozaickými zbierkami poviedok a čŕt Na koncertoch sa netlieska a Možno si postavím bungalow. Prvá zbierka sa označuje za prózy z vojenského prostredia, ale táto tematika sa v nej preferuje hádam iba preto, aby ju mohlo vydať vydavateľstvo „armádnej literatúry“ Naše vojsko. Desať próz druhej knižky je samostatných, a predsa vytvára homogénny celok. Tak ako Šikula revitalizuje zdroje rozprávačstva, tak podáva nový obraz slovenského vidieka. Vidiek nie je uňho dedina, a ak, tak dedina zasiahnutá mestom, na dosah mesta. Ale častejšie je to malé mestečko, takmer vždy na docestovanie do metropoly alebo okresného sídla. Táto regionálna vymedzenosť však nie je u Šikulu podstatná – viac ho zaujíma krajina v človeku a človek, ktorý cíti svoj kraj. Preto si vyberá postavy a postavičky, ktoré sú živým nervom spojené so zemou. Nie ako hečkovskí vlastníci pôdy alebo jej združstevňovatelia z románov päťdesiatych rokov. Šikulovi bezzemkovia sú ľahostajní k držaniu pôdy, ba pohŕdajú vlastníctvom ako takým. Dôležitejšie pre nich sú iné hodnoty – sloboda, nezávislosť, nespútanosť nikým a ničím, teda ani majetkom. V roku 1966 vydáva tridsaťročný etablovaný prozaik novelu S Rozarkou, jednu z najčistejších a najčírejších próz slovenskej literatúry. Vzťah brata a sestry, retardovanej dievčiny Rozarky, ktorá zastala na polceste medzi dospelou ženou a dieťaťom, je vyrozprávaný mimoriadne sústredene, precízne, bez sentimentality, a predsa emocionálne, bez falošného pátosu, a predsa s istou monumentalitou. V tónine a rytme týchto knižiek pokračuje aj novelou Nebýva na každom vŕšku hostinec, kde sa kontrapunkticky do seba zahrýzajú tri samostatne vedené hlasy označené lakonicky Šimon – Žobráci – Chlapec. Autor odstraňuje vonkajšie rekvizity, takže príbehy sa odohrávajú v akomsi „bezdobí“, a práve tým sa stávajú epizódy jednotlivých epoch metaforou celých slovenských dejín.
Najplodnejšie obdobie Šikulovho písania uzatvára Povetrie s najdlhšou poviedkou Horská robota, ktorú obkružujú menšie prózy, napríklad bravúrne napísaná sedemstranová próza Dlhé týždne s jasnými nocami pred odletmi sťahovavých vtákov, kde sa detský hrdina stretá s nevedomým a temným čudáctvom, ktoré ho takmer pripraví o život.
Ak k vydaným knihám prirátame aj Ornament a Veternú ružicu, ktoré boli napísané, ale už nemohli vyjsť, tak vidíme, že šesťdesiate roky boli pre Vincenta Šikulu plodnou krajinou, kde na každom vŕšku našiel otvorený hostinec. Úroda sa dovršuje dvoma zásadnými knižkami pre deti (Pán horár má za klobúkom mydleničku a Prázdniny so strýcom Rafaelom).
.úskalia majstrovstva
Bolo jasné, že konsolidačné sedemdesiate roky nebudú kompatibilné so Šikulovou nezaradenosťou, že „sociálny realizmus“ jeho ťažiskových próz sa nedá vieryhodne vydávať za socialistický realizmus. A tak sa obaja aktéri tejto tichej drámy, aj dobová mašinéria, aj spisovateľ, opatrne ohmatávali a hľadali, ako jeden druhého preľstiť. Po filmárskej epizóde na Kolibe sa Vincent Šikula utiahol do vydavateľského prostredia (Slovenský spisovateľ), kde si hľadal podmienky na ďalšiu tvorbu. Výsledkom jeho stratégie bola trilógia Majstri – Muškát – Vilma (1976, 1977, 1979), medzi ktorú sa ešte vklinila novela Vlha (1978). Tým, že v Majstroch rozvinul povstaleckú tematiku, sa stal aj pre nenormalizátorov normálnosti ak nie naplno akceptovateľný, tak aspoň prijateľný. Vonkajškovo, formálne sa zaradil do toho prúdu autorov, ktorí budovali sebavedomie slovenskej prózy extenzívne, kvantitatívne – trilógiami a epopejami. Povedať však, že Šikulova tvorba z druhej polovice sedemdesiatych rokov bola ústretovým gestom voči režimu, by bolo jednak nespravodlivé a zároveň nepravdivé. Z odstupu času sa skôr javí, že v tomto období sa zintenzívňuje druhá stránka Šikulu-rozprávača, ktorú pracovne nazývam ambície majstrovstva. Nielen dovtedajšia kritika, ale možno aj sám autor podľahol skresleniu, že okrajovosť tém, outsiderizácia hrdinov a postáv určuje podobné miesto aj autorovi – totiž na periférii vážnej prózy. A tak sa v ňom pomaly pripravovala klíma na mohutnejšiu epickú robotu. Tento spôsob návratu do minulosti je spájaný so štúdiom materiálov, ponáraním sa do archívov, teda práce, ktorá sa vzďaľuje od spontánneho jednorazového činu a premieňa rozprávačskú improvizáciu na kontinuálnu slovesnú prácu. Vonkajškovo sa táto premena Šikulu-rozprávača na Šikulu-kronikára prejavuje rozľahlosťou textovej hmoty, návratom k tradičnejšiemu typu realizmu, k úvahovosti a dokumentarizmu. Ak mali jeho prózy zo šesťdesiatych rokov korene v spontánnom rozprávačstve, tieto tri knihy vyznačili príklon ku kronikárskemu písmactvu. Ale o tom, že to nebol prejav oportúnnosti alebo karierizmu, svedčí Šikulov vývoj vo voľnejších podmienkach, keď napísal historický román Matej (o Hrebendovi) alebo nedokončený fragment o biskupovi Gojdičovi Udri pastiera. Román Vojak avizoval sám autor ako odštep z Majstrov. Šikulova monumentalizácia prózy sa nestretla vždy s kladným prijatím a jeho veľké romány vyvolávali názor, že to už nie je starý dobrý Šikula. Neprávom sa tým ubližovalo autorovi, ktorý kládol právom väčšie úlohy vlastnému majstrovstvu.
.poste restante
Osemdesiate a deväťdesiate roky predstavujú dlhé poste restante Vincenta Šikulu. V tomto zvrate sa ozývajú slová „trest“ i „pôst.“ A hoci Šikulu nebolo za čo trestať ani v nových časoch, do popredia sa rýchlo pretláčali starí i noví, pre ktorých bol Vincent Šikula priveľmi starý a primálo nový. Sám akoby si po spoločensky oceňovanej trilógii udelil dobrovoľné pokánie. Vo svojich nasledujúcich knižkách akoby sa vracal k svojim začiatkom. Také sú Liesky z roku 1980, ktoré vyšli typograficky aranžované s nezarovnanými riadkami pripomínajúc tak organizáciu veršov. Ak tým chcelo vydavateľstvo oživiť dávnejší mýtus, že Šikula je „básnik v próze“, tak to nebol šťastný krok. Šikula bol básnik vo svojej poézii, ktorú zhromaždil do viacerých zbierok (Z domu na kopci, Zo zanedbanej záhrady, Bubeník september, Za odchodom orgovánu). No kým bola jeho poézia prijímaná kontroverzne, pretože recenzenti v nej cítili silný epický ťah, silou-mocou sa ho usilovali prezentovať ako lyrika v próze. Šikula naozaj intenzívne využíval orchestráciu, ktorá vonkajškovo pripomína lyriku (metaforiku, rytmizáciu vety, refrénovitosť), ale v próze bol čírym epikom, orátorom, občas rétorom. Aj v posledných knižkách, ktoré boli zbierkami poviedok alebo mali fragmentárny ráz, sa vracal nástojčivo k prapočiatkom rozprávania, keď bol rytmický a eufonický impulz pomocníkom pamäti proti zabudnutiu. Mnémosyné bola nielen matkou Múz, ale aj mnémotechné, Pamäťou... Preto to, čo sa zdalo u Šikula importované z poézie alebo hudby (upozornenie na hudobnícke školenie a profesiu), je iba skreslením. Vincent Šikula je rýdzi a archetypálny epik, rozprávač. Takého ho predstavujú aj posledné zbierky próz Pastierska kapsička či Pôstny menuet, ako aj posmrtne vydané prózy Poste restante. Zvláštnu náladu majú aj „antimemoáre“ Tam, kde sa cesta skrúca a Požehnaná taktovka zostavené z fragmentov a útržkov rozprávaní a písaní.
Vincent Šikula sceľujúco spája šesťdesiate roky s novým miléniom. Nikdy nebol ani konzervatívne tradičný, ani módne progresívny, a možno práve preto bol vždy novátorský a experimentujúci bez toho, aby potreboval sledovať externé tendencie. V jeho diele je pulzujúca kontinuita, aj keď nie je bez výkyvov v čírosti prejavu a dramatických ruptúr. Ale ešte aj výkony, ktoré označila kritika za omyly a prehry, predstavujú v kontexte slovenskej prózy mimoriadnu úroveň.
Vety Vincenta Šikulu
Naučíš sa smiať a odrazu nepochopíš, prečo si potrestaný. – Však človek má zavše takú bláznivú chvíľku, že by chcel nazrieť spevákovi do hrdielka. – Aj inde sa žije, ale Pešť je Pešť. – Prečo sa drozd trskotavý pred zimou odsťahuje a drozd čierny nie? – Načo pomenovať ulicu, keď v nej nik nebýva? – Musím zdôrazniť, že za mňa len druhí hovorili a povedali málo, tak ako ja som vravel málo o iných. – Najviac pravdy povie ten, čo sa nebojí sám seba prekliať alebo opilec, ktorý sa v noci rozpráva s vyľudnenou ulicou a nezáleží mu na mne. – Som ničomník, pretože som sa zriekol domova. – Boli dvaja básnici: Lomonosov a Einstein. – Najedol som sa lipového kvetu. – Občas mi je do spevu, neviem však, komu ten spev venovať. – Jajbože, ako si len všetko mydlinkujem. – Chcel som napísať peknú knižku pre dcéry a potom ujsť do zahraničia. – Náš kraj je úrodný na víno, no hrob sa tu kope ťažko. – Možno liečiť zubnou vŕtačkou aj toho, kto už nemá zuby? – Najskorumpovanejšia, no zároveň ťažko chytiteľná, nekultúrna svoloč je lekárstvo v spoločnosti a liečiteľ. – Muzikoterapia je na Slovensku bez zvona! – V jeseni mi býva trochu smutno, lebo ja som už starý, dobre vycvičený neurotik, melancholik, hysterik, no všetko. – Stodola ani nezatlieska, ticho sa rozsype pod náporom času. – Nakúpiť treba čeleniek pre štvormiliónovú čriedu Slovákov. – Ak chceš, urobím ti prednášku. – Pán učiteľ, keď mňa bolia knižky. – A akoby niekto ďaleko a celkom zbytočne trieskal na nákovu... – Rozprával som o demikáte len preto, že sa jej to slovo páčilo. – Povyslovoval som skoro všetky pekné slová a ani som si neuvedomil, kedy som prešiel od pekných slov do nariekania. – Počuj, človek, čo nesieš v tých kufroch? – Po nemecky charašó, po rusky gút! – Ak zdvihnem zrnko maku a niekomu ho darujem, je vo mne najmenej tisíc rúk, ktoré mi pomáhajú ruku vystrieť!
.na každom vŕšku hostinec
Vstup Vincenta Šikula (1936 – 2001) do slovenskej literatúry bol oslňujúci a extenzívny. Veď v priebehu piatich rokov vydal sedem knižiek, a to mu ešte nejaké prózy cenzúra nepustila. Roku 1964 debutoval hneď dvoma prozaickými zbierkami poviedok a čŕt Na koncertoch sa netlieska a Možno si postavím bungalow. Prvá zbierka sa označuje za prózy z vojenského prostredia, ale táto tematika sa v nej preferuje hádam iba preto, aby ju mohlo vydať vydavateľstvo „armádnej literatúry“ Naše vojsko. Desať próz druhej knižky je samostatných, a predsa vytvára homogénny celok. Tak ako Šikula revitalizuje zdroje rozprávačstva, tak podáva nový obraz slovenského vidieka. Vidiek nie je uňho dedina, a ak, tak dedina zasiahnutá mestom, na dosah mesta. Ale častejšie je to malé mestečko, takmer vždy na docestovanie do metropoly alebo okresného sídla. Táto regionálna vymedzenosť však nie je u Šikulu podstatná – viac ho zaujíma krajina v človeku a človek, ktorý cíti svoj kraj. Preto si vyberá postavy a postavičky, ktoré sú živým nervom spojené so zemou. Nie ako hečkovskí vlastníci pôdy alebo jej združstevňovatelia z románov päťdesiatych rokov. Šikulovi bezzemkovia sú ľahostajní k držaniu pôdy, ba pohŕdajú vlastníctvom ako takým. Dôležitejšie pre nich sú iné hodnoty – sloboda, nezávislosť, nespútanosť nikým a ničím, teda ani majetkom. V roku 1966 vydáva tridsaťročný etablovaný prozaik novelu S Rozarkou, jednu z najčistejších a najčírejších próz slovenskej literatúry. Vzťah brata a sestry, retardovanej dievčiny Rozarky, ktorá zastala na polceste medzi dospelou ženou a dieťaťom, je vyrozprávaný mimoriadne sústredene, precízne, bez sentimentality, a predsa emocionálne, bez falošného pátosu, a predsa s istou monumentalitou. V tónine a rytme týchto knižiek pokračuje aj novelou Nebýva na každom vŕšku hostinec, kde sa kontrapunkticky do seba zahrýzajú tri samostatne vedené hlasy označené lakonicky Šimon – Žobráci – Chlapec. Autor odstraňuje vonkajšie rekvizity, takže príbehy sa odohrávajú v akomsi „bezdobí“, a práve tým sa stávajú epizódy jednotlivých epoch metaforou celých slovenských dejín.
Najplodnejšie obdobie Šikulovho písania uzatvára Povetrie s najdlhšou poviedkou Horská robota, ktorú obkružujú menšie prózy, napríklad bravúrne napísaná sedemstranová próza Dlhé týždne s jasnými nocami pred odletmi sťahovavých vtákov, kde sa detský hrdina stretá s nevedomým a temným čudáctvom, ktoré ho takmer pripraví o život.
Ak k vydaným knihám prirátame aj Ornament a Veternú ružicu, ktoré boli napísané, ale už nemohli vyjsť, tak vidíme, že šesťdesiate roky boli pre Vincenta Šikulu plodnou krajinou, kde na každom vŕšku našiel otvorený hostinec. Úroda sa dovršuje dvoma zásadnými knižkami pre deti (Pán horár má za klobúkom mydleničku a Prázdniny so strýcom Rafaelom).
.úskalia majstrovstva
Bolo jasné, že konsolidačné sedemdesiate roky nebudú kompatibilné so Šikulovou nezaradenosťou, že „sociálny realizmus“ jeho ťažiskových próz sa nedá vieryhodne vydávať za socialistický realizmus. A tak sa obaja aktéri tejto tichej drámy, aj dobová mašinéria, aj spisovateľ, opatrne ohmatávali a hľadali, ako jeden druhého preľstiť. Po filmárskej epizóde na Kolibe sa Vincent Šikula utiahol do vydavateľského prostredia (Slovenský spisovateľ), kde si hľadal podmienky na ďalšiu tvorbu. Výsledkom jeho stratégie bola trilógia Majstri – Muškát – Vilma (1976, 1977, 1979), medzi ktorú sa ešte vklinila novela Vlha (1978). Tým, že v Majstroch rozvinul povstaleckú tematiku, sa stal aj pre nenormalizátorov normálnosti ak nie naplno akceptovateľný, tak aspoň prijateľný. Vonkajškovo, formálne sa zaradil do toho prúdu autorov, ktorí budovali sebavedomie slovenskej prózy extenzívne, kvantitatívne – trilógiami a epopejami. Povedať však, že Šikulova tvorba z druhej polovice sedemdesiatych rokov bola ústretovým gestom voči režimu, by bolo jednak nespravodlivé a zároveň nepravdivé. Z odstupu času sa skôr javí, že v tomto období sa zintenzívňuje druhá stránka Šikulu-rozprávača, ktorú pracovne nazývam ambície majstrovstva. Nielen dovtedajšia kritika, ale možno aj sám autor podľahol skresleniu, že okrajovosť tém, outsiderizácia hrdinov a postáv určuje podobné miesto aj autorovi – totiž na periférii vážnej prózy. A tak sa v ňom pomaly pripravovala klíma na mohutnejšiu epickú robotu. Tento spôsob návratu do minulosti je spájaný so štúdiom materiálov, ponáraním sa do archívov, teda práce, ktorá sa vzďaľuje od spontánneho jednorazového činu a premieňa rozprávačskú improvizáciu na kontinuálnu slovesnú prácu. Vonkajškovo sa táto premena Šikulu-rozprávača na Šikulu-kronikára prejavuje rozľahlosťou textovej hmoty, návratom k tradičnejšiemu typu realizmu, k úvahovosti a dokumentarizmu. Ak mali jeho prózy zo šesťdesiatych rokov korene v spontánnom rozprávačstve, tieto tri knihy vyznačili príklon ku kronikárskemu písmactvu. Ale o tom, že to nebol prejav oportúnnosti alebo karierizmu, svedčí Šikulov vývoj vo voľnejších podmienkach, keď napísal historický román Matej (o Hrebendovi) alebo nedokončený fragment o biskupovi Gojdičovi Udri pastiera. Román Vojak avizoval sám autor ako odštep z Majstrov. Šikulova monumentalizácia prózy sa nestretla vždy s kladným prijatím a jeho veľké romány vyvolávali názor, že to už nie je starý dobrý Šikula. Neprávom sa tým ubližovalo autorovi, ktorý kládol právom väčšie úlohy vlastnému majstrovstvu.
.poste restante
Osemdesiate a deväťdesiate roky predstavujú dlhé poste restante Vincenta Šikulu. V tomto zvrate sa ozývajú slová „trest“ i „pôst.“ A hoci Šikulu nebolo za čo trestať ani v nových časoch, do popredia sa rýchlo pretláčali starí i noví, pre ktorých bol Vincent Šikula priveľmi starý a primálo nový. Sám akoby si po spoločensky oceňovanej trilógii udelil dobrovoľné pokánie. Vo svojich nasledujúcich knižkách akoby sa vracal k svojim začiatkom. Také sú Liesky z roku 1980, ktoré vyšli typograficky aranžované s nezarovnanými riadkami pripomínajúc tak organizáciu veršov. Ak tým chcelo vydavateľstvo oživiť dávnejší mýtus, že Šikula je „básnik v próze“, tak to nebol šťastný krok. Šikula bol básnik vo svojej poézii, ktorú zhromaždil do viacerých zbierok (Z domu na kopci, Zo zanedbanej záhrady, Bubeník september, Za odchodom orgovánu). No kým bola jeho poézia prijímaná kontroverzne, pretože recenzenti v nej cítili silný epický ťah, silou-mocou sa ho usilovali prezentovať ako lyrika v próze. Šikula naozaj intenzívne využíval orchestráciu, ktorá vonkajškovo pripomína lyriku (metaforiku, rytmizáciu vety, refrénovitosť), ale v próze bol čírym epikom, orátorom, občas rétorom. Aj v posledných knižkách, ktoré boli zbierkami poviedok alebo mali fragmentárny ráz, sa vracal nástojčivo k prapočiatkom rozprávania, keď bol rytmický a eufonický impulz pomocníkom pamäti proti zabudnutiu. Mnémosyné bola nielen matkou Múz, ale aj mnémotechné, Pamäťou... Preto to, čo sa zdalo u Šikula importované z poézie alebo hudby (upozornenie na hudobnícke školenie a profesiu), je iba skreslením. Vincent Šikula je rýdzi a archetypálny epik, rozprávač. Takého ho predstavujú aj posledné zbierky próz Pastierska kapsička či Pôstny menuet, ako aj posmrtne vydané prózy Poste restante. Zvláštnu náladu majú aj „antimemoáre“ Tam, kde sa cesta skrúca a Požehnaná taktovka zostavené z fragmentov a útržkov rozprávaní a písaní.
Vincent Šikula sceľujúco spája šesťdesiate roky s novým miléniom. Nikdy nebol ani konzervatívne tradičný, ani módne progresívny, a možno práve preto bol vždy novátorský a experimentujúci bez toho, aby potreboval sledovať externé tendencie. V jeho diele je pulzujúca kontinuita, aj keď nie je bez výkyvov v čírosti prejavu a dramatických ruptúr. Ale ešte aj výkony, ktoré označila kritika za omyly a prehry, predstavujú v kontexte slovenskej prózy mimoriadnu úroveň.
Vety Vincenta Šikulu
Naučíš sa smiať a odrazu nepochopíš, prečo si potrestaný. – Však človek má zavše takú bláznivú chvíľku, že by chcel nazrieť spevákovi do hrdielka. – Aj inde sa žije, ale Pešť je Pešť. – Prečo sa drozd trskotavý pred zimou odsťahuje a drozd čierny nie? – Načo pomenovať ulicu, keď v nej nik nebýva? – Musím zdôrazniť, že za mňa len druhí hovorili a povedali málo, tak ako ja som vravel málo o iných. – Najviac pravdy povie ten, čo sa nebojí sám seba prekliať alebo opilec, ktorý sa v noci rozpráva s vyľudnenou ulicou a nezáleží mu na mne. – Som ničomník, pretože som sa zriekol domova. – Boli dvaja básnici: Lomonosov a Einstein. – Najedol som sa lipového kvetu. – Občas mi je do spevu, neviem však, komu ten spev venovať. – Jajbože, ako si len všetko mydlinkujem. – Chcel som napísať peknú knižku pre dcéry a potom ujsť do zahraničia. – Náš kraj je úrodný na víno, no hrob sa tu kope ťažko. – Možno liečiť zubnou vŕtačkou aj toho, kto už nemá zuby? – Najskorumpovanejšia, no zároveň ťažko chytiteľná, nekultúrna svoloč je lekárstvo v spoločnosti a liečiteľ. – Muzikoterapia je na Slovensku bez zvona! – V jeseni mi býva trochu smutno, lebo ja som už starý, dobre vycvičený neurotik, melancholik, hysterik, no všetko. – Stodola ani nezatlieska, ticho sa rozsype pod náporom času. – Nakúpiť treba čeleniek pre štvormiliónovú čriedu Slovákov. – Ak chceš, urobím ti prednášku. – Pán učiteľ, keď mňa bolia knižky. – A akoby niekto ďaleko a celkom zbytočne trieskal na nákovu... – Rozprával som o demikáte len preto, že sa jej to slovo páčilo. – Povyslovoval som skoro všetky pekné slová a ani som si neuvedomil, kedy som prešiel od pekných slov do nariekania. – Počuj, človek, čo nesieš v tých kufroch? – Po nemecky charašó, po rusky gút! – Ak zdvihnem zrnko maku a niekomu ho darujem, je vo mne najmenej tisíc rúk, ktoré mi pomáhajú ruku vystrieť!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.