Do dvoch rokov môžeme prísť o smrekové lesy, tvrdia vládni úradníci. Poplašná správa alebo opodstatnená výstraha v čase, keď sa napĺňa ľudová múdrosť, že kde sa dvaja (lesníci a ochranári) bijú, tam tretí (lykožrút) vyhráva?
.agentúry prinášajú rôzne katastrofické správy. Z ekonomiky, politiky alebo aj z prírody. Otupenú laickú verejnosť v uplynulých dňoch určite vyľakala prognóza, že štvrtina slovenských lesov, ktorú tvoria smrečiny, je akútne ohrozená podkôrnym hmyzom a zrejme zanikne.
Okolo tejto témy panuje veľa mýtov, jeden je však obzvlášť silný. Nie, lykožrút nežerie stromy, ako si mnohí myslia, ale lyko, teda tenkú šťavnatú vrstvu pod kôrou, ktorou sa vedú výživné látky. Keď sa v dôsledku toho vodivé systémy prerušia, strom odumrie, opadá a vyschnutím sčervená. Samozrejme, zdravé stromy sa istý čas, povedzme, dva-tri roky, dokážu brániť, napríklad tým, že vypustia živicu a „zalejú“ ňou hmyz. Potom však podľahnú. Tieto zaujímavé procesy opisuje Miroslav Blaženec z Ústavu ekológie lesa SAV vo Zvolene.
„Lesy a lykožrút žijú v symbióze. Situácia, že by „vyžral“ všetky smreky nenastane, lebo by ho tu už dávno nebolo. Kalamita trvá obvykle štyri až šesť rokov, potom opadne. Problém je s vnímaním človeka, ktorý popadaný suchý les chápe ako katastrofu, hoci to nie je pravda. Naopak, konáre padnutých smrekov pripomínajúce kostru dinosaura účinne chránia pred obžieraním zverou nový a odolnejší les, ktorý pod nimi vzniká,“ vysvetľuje Blaženec.
.zelená inkvizícia
Objavili sa aj expresívne výrazy. Lesníci sú „zdesení“ z toho, že za štyri mesiace uviazlo v lapačoch vyše 200 miliónov lykožrútov, čo je štyrikrát viac ako vlani. V Tichej doline v Tatrách sa chrobač dokonca zdesaťnásobila. O šibeničný humor sa pokúsil predseda parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo, životné prostredie a ochranu prírody Ján Slabý (SNS), keď pred hosťami z Európskej komisie, ktorí k nám prišli monitorovať situáciu, hovoril o tom, že „kým my tu sedíme (...), lykožrút veselo žerie ďalšie stromy“. Démonizácia na spôsob hororových vtákov či kobyliek pokračuje a lykožrúty už sú aj predmetom vtipov. Jeden diskutér na webe napríklad napísal, že „ich“ videl už na diaľničnom odpočívadle, ako sa hotujú s príborom v ruke na Bratislavu.
Žarty nabok. Les má predsa rád každý, aj keď najviac ohrozené sú toľko kritizované smrekové monokultúry na severnom páse od Kysúc cez Oravu, Tatry, Zamagurie až po Spiš. Tieto neprirodzené monokultúry sa ukázali ako historický omyl lesníkov. Rastú rýchlo, ekonomicky sa dobre zhodnocujú, no príroda nám aj takto dáva najavo, že ich nechce. Sú najmenej odolné proti vetru i škodcom. Na doterajšie nevhodné lesnícke postupy hospodárenia (inak, lesníci ich už opúšťajú) poukazujú ochranári z platformy Ekofórum a dodávajú, že lykožrút je prirodzená súčasť lesa: „Je to skôr emocionálny ako racionálny problém. Lykožrúty sú všade, aj v hospodárskych lesoch. Mŕtve stromy však ostávajú len v rezerváciách a pohľad na ne vyvoláva silné emócie. Pohľad na vyťažené kalamitisko je však akoby v poriadku. Aj tam však vyschli stromy, len zmizli z našich očí.“
Máme azda tvrdenia ochranárov chápať ako upokojujúce či nebodaj fatalistické? To sotva. Aj oni uznávajú nevídaný rozsah aktuálnej pohromy. Lesníci sa bránia tvrdiac, že keby im ochranárske skupiny a štátna ochrana prírody doteraz nehádzali polená pod nohy, s lykožrútom by sa už porátali. Rôzne procesné obštrukcie a zdĺhavé čakanie na udelenie výnimky na akúkoľvek činnosť v prísne chránených rezerváciách im to však znemožnili.
Rozvojovo-technický riaditeľ štátneho podniku Lesy SR Ján Štefánik píše dokonca (v SME 7. 8.) o „zelenej inkvizícii“, ktorá vyhlásila „honbu na čarodejnice a s podporou značnej časti médií by hlas lesníkov najradšej upálili na hranici“. Riaditeľ Štátnych lesov TANAP Peter Liška spolu s ministrom pôdohospodárstva Jureňom hovorí, že sa naplnila tá najpesimistickejšia prognóza a v niektorých častiach Tatier je situácia už beznádejná.
.čo sa dá zachrániť?
Dochádza však k zmäteniu pojmov. Treba rozlišovať medzi prirodzenými smrečinami v národných parkoch a nepôvodnými v nižších nadmorských výškach, kde predtým rástli bukovo-jedľovo-smrekové lesy a dnes sú tam lesy hospodárske. V prvých by sa ťažiť nemalo ani kvôli lykožrútom, v druhých sa ťažiť musí aj kvôli nim. Špecialista na podkôrny hmyz Rastislav Jakuš vraví: „Ak chceme mať rezervácie zo smrečín, musíme rátať s tým, že hmyz sa tam niekedy premnoží. Bez toho to nejde. Okolo rezervácií treba však stromy vyťažiť včas, keď je hmyz v stromoch ešte vo fáze vajíčka. Ak sa to robí správne, poškodenie je minimálne.
Otázka neznie, kto je viac vinný – lesníci alebo ochranári – ale čo sa dá ešte zachrániť. Generálny riaditeľ podniku Lesy SR Jozef Minďáš tvrdí jednoznačne: „V horizonte desiatich rokov budú smrekové monokultúry preč.“
Charakter našich lesov sa teda, dúfajme, zmení smerom k pôvodným, druhovo pestrým a odolnejším. Aby sa tak stalo, musia tie dnešné smrekové odumrieť. Niet inej cesty. Minďáš urobil spolu s kolegami v rokoch 1992 až 1994 analýzu dôsledkov zmien klímy s prognózou ohrozenia. K horizontu 2010 predpokladali asi pol milióna akútne ohrozených smrečín najmä na severe Slovenska; a to nielen lykožrútom, ale aj imisiami či drevokaznými hubami. Tá prognóza sa, žiaľ, napĺňa. Príčin je však toľko, že hovoriť jednoznačne o vinných ochranároch či lesníkoch je demagógia.
.včas a rýchlo
S lykožrútom, ktorý sa najviac množí na padnutom dreve po kalamite, sa dá bojovať, nie však pomaly a neskoro, ako sa to deje dnes. K dispozícii je kombinácia metód: na sexuálnom pude a čuchu hmyzu založené feromonové lapače, antiatraktanty (látky odpudzujúce hmyz od porastovej steny), postreky, ale aj odkôrnenie a odstránenie stromu.
Najviac praktických skúseností s tým má na Slovensku zrejme Ján Slivinský, vedúci ochranného obvodu Tatranská Javorina Štátnych lesov TANAP. S lykožrútom bojuje už viac ako desať rokov diferencovanou metódou. Spočiatku úspešne, od roku 2002 prehráva. Dôvod? Administratívne prieťahy.
„V októbri 2002 nám padla jedna veterná kalamita, o mesiac druhá. Pri tej prvej sme dostali výnimku Krajského úradu životného prostredia v Prešove, na základe ktorej sme mohli drevo spracovať, o desať dní. Pri druhej už nie. Medzičasom začali politici „špekulovať“ o zlúčení ochranárov a lesníkov v TANAP-e opäť pod jedno ministerstvo a úradníci naťahovali čas,“ vysvetľuje Slivinský a dodáva s ľútosťou ďalšiu skúsenosť z roku 2004: „Začiatkom júla od nás odišla do Prešova žiadosť na odkôrnenie 6 500 kubíkov dreva. Odpovedali až koncom novembra, že nám povoľujú 4 500 kubíkov. Mali sme už vtedy dve metre snehu a lykožrút už dávno vyletel. Úradníci nepovažovali za svoju povinnosť prísť sem, na tvár miesta, rozhodovali od stola.“
Podstatou celého sporu je teda podľa Slivinského čosi celkom iné, nie nadmerne rozmnožený lykožrút. Ten je iba dôsledkom neodborného vymedzenia bezzásahových zón národných parkov. Lesníci sa s ochranármi v Tatrách dlho sporia o ich veľkosť a hranice. Jedni aj druhí pritom uznávajú, že ich treba konečne stanoviť. Veľké nádeje preto všetci vkladajú do príliš dlho pripravovanej zonácie TANAP-u. Súčasne platný chaotický stav znamená, že najprísnejší 5. stupeň umožňuje ľudský zásah (aj proti lykožrútovi) iba na výnimky udelené úradmi životného prostredia. Slivinský však vidí problém aj v tom, že do 5. stupňa sa zlým administratívnym rozhodnutím zo dňa na deň absurdne dostali aj nepôvodné smrekové monukultúry. „Navrhovali sme 75 percent nášho územia do bezzásahovej zóny, vnútili nám však 81 percent, od zeleného stola. A neprirodzene veľké jadrové zóny spôsobia, že lykožrút ovplyvní ostatné okolité územia,“ vysvetľuje.
Máme teda národné parky s jadrovými zónami, kde by sa nemali robiť nijaké ľudské zásahy. Problém však je, že sú tam zaradené aj lesy, ktoré by tam nemali byť. Napraví to lykožrút?
.andrej Bán
.agentúry prinášajú rôzne katastrofické správy. Z ekonomiky, politiky alebo aj z prírody. Otupenú laickú verejnosť v uplynulých dňoch určite vyľakala prognóza, že štvrtina slovenských lesov, ktorú tvoria smrečiny, je akútne ohrozená podkôrnym hmyzom a zrejme zanikne.
Okolo tejto témy panuje veľa mýtov, jeden je však obzvlášť silný. Nie, lykožrút nežerie stromy, ako si mnohí myslia, ale lyko, teda tenkú šťavnatú vrstvu pod kôrou, ktorou sa vedú výživné látky. Keď sa v dôsledku toho vodivé systémy prerušia, strom odumrie, opadá a vyschnutím sčervená. Samozrejme, zdravé stromy sa istý čas, povedzme, dva-tri roky, dokážu brániť, napríklad tým, že vypustia živicu a „zalejú“ ňou hmyz. Potom však podľahnú. Tieto zaujímavé procesy opisuje Miroslav Blaženec z Ústavu ekológie lesa SAV vo Zvolene.
„Lesy a lykožrút žijú v symbióze. Situácia, že by „vyžral“ všetky smreky nenastane, lebo by ho tu už dávno nebolo. Kalamita trvá obvykle štyri až šesť rokov, potom opadne. Problém je s vnímaním človeka, ktorý popadaný suchý les chápe ako katastrofu, hoci to nie je pravda. Naopak, konáre padnutých smrekov pripomínajúce kostru dinosaura účinne chránia pred obžieraním zverou nový a odolnejší les, ktorý pod nimi vzniká,“ vysvetľuje Blaženec.
.zelená inkvizícia
Objavili sa aj expresívne výrazy. Lesníci sú „zdesení“ z toho, že za štyri mesiace uviazlo v lapačoch vyše 200 miliónov lykožrútov, čo je štyrikrát viac ako vlani. V Tichej doline v Tatrách sa chrobač dokonca zdesaťnásobila. O šibeničný humor sa pokúsil predseda parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo, životné prostredie a ochranu prírody Ján Slabý (SNS), keď pred hosťami z Európskej komisie, ktorí k nám prišli monitorovať situáciu, hovoril o tom, že „kým my tu sedíme (...), lykožrút veselo žerie ďalšie stromy“. Démonizácia na spôsob hororových vtákov či kobyliek pokračuje a lykožrúty už sú aj predmetom vtipov. Jeden diskutér na webe napríklad napísal, že „ich“ videl už na diaľničnom odpočívadle, ako sa hotujú s príborom v ruke na Bratislavu.
Žarty nabok. Les má predsa rád každý, aj keď najviac ohrozené sú toľko kritizované smrekové monokultúry na severnom páse od Kysúc cez Oravu, Tatry, Zamagurie až po Spiš. Tieto neprirodzené monokultúry sa ukázali ako historický omyl lesníkov. Rastú rýchlo, ekonomicky sa dobre zhodnocujú, no príroda nám aj takto dáva najavo, že ich nechce. Sú najmenej odolné proti vetru i škodcom. Na doterajšie nevhodné lesnícke postupy hospodárenia (inak, lesníci ich už opúšťajú) poukazujú ochranári z platformy Ekofórum a dodávajú, že lykožrút je prirodzená súčasť lesa: „Je to skôr emocionálny ako racionálny problém. Lykožrúty sú všade, aj v hospodárskych lesoch. Mŕtve stromy však ostávajú len v rezerváciách a pohľad na ne vyvoláva silné emócie. Pohľad na vyťažené kalamitisko je však akoby v poriadku. Aj tam však vyschli stromy, len zmizli z našich očí.“
Máme azda tvrdenia ochranárov chápať ako upokojujúce či nebodaj fatalistické? To sotva. Aj oni uznávajú nevídaný rozsah aktuálnej pohromy. Lesníci sa bránia tvrdiac, že keby im ochranárske skupiny a štátna ochrana prírody doteraz nehádzali polená pod nohy, s lykožrútom by sa už porátali. Rôzne procesné obštrukcie a zdĺhavé čakanie na udelenie výnimky na akúkoľvek činnosť v prísne chránených rezerváciách im to však znemožnili.
Rozvojovo-technický riaditeľ štátneho podniku Lesy SR Ján Štefánik píše dokonca (v SME 7. 8.) o „zelenej inkvizícii“, ktorá vyhlásila „honbu na čarodejnice a s podporou značnej časti médií by hlas lesníkov najradšej upálili na hranici“. Riaditeľ Štátnych lesov TANAP Peter Liška spolu s ministrom pôdohospodárstva Jureňom hovorí, že sa naplnila tá najpesimistickejšia prognóza a v niektorých častiach Tatier je situácia už beznádejná.
.čo sa dá zachrániť?
Dochádza však k zmäteniu pojmov. Treba rozlišovať medzi prirodzenými smrečinami v národných parkoch a nepôvodnými v nižších nadmorských výškach, kde predtým rástli bukovo-jedľovo-smrekové lesy a dnes sú tam lesy hospodárske. V prvých by sa ťažiť nemalo ani kvôli lykožrútom, v druhých sa ťažiť musí aj kvôli nim. Špecialista na podkôrny hmyz Rastislav Jakuš vraví: „Ak chceme mať rezervácie zo smrečín, musíme rátať s tým, že hmyz sa tam niekedy premnoží. Bez toho to nejde. Okolo rezervácií treba však stromy vyťažiť včas, keď je hmyz v stromoch ešte vo fáze vajíčka. Ak sa to robí správne, poškodenie je minimálne.
Otázka neznie, kto je viac vinný – lesníci alebo ochranári – ale čo sa dá ešte zachrániť. Generálny riaditeľ podniku Lesy SR Jozef Minďáš tvrdí jednoznačne: „V horizonte desiatich rokov budú smrekové monokultúry preč.“
Charakter našich lesov sa teda, dúfajme, zmení smerom k pôvodným, druhovo pestrým a odolnejším. Aby sa tak stalo, musia tie dnešné smrekové odumrieť. Niet inej cesty. Minďáš urobil spolu s kolegami v rokoch 1992 až 1994 analýzu dôsledkov zmien klímy s prognózou ohrozenia. K horizontu 2010 predpokladali asi pol milióna akútne ohrozených smrečín najmä na severe Slovenska; a to nielen lykožrútom, ale aj imisiami či drevokaznými hubami. Tá prognóza sa, žiaľ, napĺňa. Príčin je však toľko, že hovoriť jednoznačne o vinných ochranároch či lesníkoch je demagógia.
.včas a rýchlo
S lykožrútom, ktorý sa najviac množí na padnutom dreve po kalamite, sa dá bojovať, nie však pomaly a neskoro, ako sa to deje dnes. K dispozícii je kombinácia metód: na sexuálnom pude a čuchu hmyzu založené feromonové lapače, antiatraktanty (látky odpudzujúce hmyz od porastovej steny), postreky, ale aj odkôrnenie a odstránenie stromu.
Najviac praktických skúseností s tým má na Slovensku zrejme Ján Slivinský, vedúci ochranného obvodu Tatranská Javorina Štátnych lesov TANAP. S lykožrútom bojuje už viac ako desať rokov diferencovanou metódou. Spočiatku úspešne, od roku 2002 prehráva. Dôvod? Administratívne prieťahy.
„V októbri 2002 nám padla jedna veterná kalamita, o mesiac druhá. Pri tej prvej sme dostali výnimku Krajského úradu životného prostredia v Prešove, na základe ktorej sme mohli drevo spracovať, o desať dní. Pri druhej už nie. Medzičasom začali politici „špekulovať“ o zlúčení ochranárov a lesníkov v TANAP-e opäť pod jedno ministerstvo a úradníci naťahovali čas,“ vysvetľuje Slivinský a dodáva s ľútosťou ďalšiu skúsenosť z roku 2004: „Začiatkom júla od nás odišla do Prešova žiadosť na odkôrnenie 6 500 kubíkov dreva. Odpovedali až koncom novembra, že nám povoľujú 4 500 kubíkov. Mali sme už vtedy dve metre snehu a lykožrút už dávno vyletel. Úradníci nepovažovali za svoju povinnosť prísť sem, na tvár miesta, rozhodovali od stola.“
Podstatou celého sporu je teda podľa Slivinského čosi celkom iné, nie nadmerne rozmnožený lykožrút. Ten je iba dôsledkom neodborného vymedzenia bezzásahových zón národných parkov. Lesníci sa s ochranármi v Tatrách dlho sporia o ich veľkosť a hranice. Jedni aj druhí pritom uznávajú, že ich treba konečne stanoviť. Veľké nádeje preto všetci vkladajú do príliš dlho pripravovanej zonácie TANAP-u. Súčasne platný chaotický stav znamená, že najprísnejší 5. stupeň umožňuje ľudský zásah (aj proti lykožrútovi) iba na výnimky udelené úradmi životného prostredia. Slivinský však vidí problém aj v tom, že do 5. stupňa sa zlým administratívnym rozhodnutím zo dňa na deň absurdne dostali aj nepôvodné smrekové monukultúry. „Navrhovali sme 75 percent nášho územia do bezzásahovej zóny, vnútili nám však 81 percent, od zeleného stola. A neprirodzene veľké jadrové zóny spôsobia, že lykožrút ovplyvní ostatné okolité územia,“ vysvetľuje.
Máme teda národné parky s jadrovými zónami, kde by sa nemali robiť nijaké ľudské zásahy. Problém však je, že sú tam zaradené aj lesy, ktoré by tam nemali byť. Napraví to lykožrút?
.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.