Rue d´Aerschot tvorí len zlomok bruselskej prostitúcie. Za vitrínami pracuje asi 200 žien. Približne 70 percent z nich sú Bulharky, a asi 70 percent z nich prišlo z jedného-jediného mesta na východe Bulharska. V širšom priestore Bruselu bolo vraj identifikovaných okolo 2-tisíc prostitútok zo Slivenu. Štúdia bulharského „Center for the Study of Democracy“ odhaduje počet prostitútok zo Slivena pracujúcich v zahraničí na tisícku. Znamená to, že každá pätnásta alebo každá siedma Silvenčanka z potenciálnej vekovej skupiny sa živí ako prostitútka.
Na príslušnej policajnej stanici som sa opýtal, prečo je toľko prostitútok práve zo Slivena. Polícia v Schaerbeeku mi potvrdila čísla. Vraj aj pasáci sú zo Slivena.
Ale prečo akurát zo Slivena, trval som na svojej pôvodnej otázke. „Bola to chudobná dedina,“ odpovedal policajt, „ktorá tým spôsobom zbohatla.“ Sliven, prezývaný „mesto vetrov a cigáňov,“ však nie je žiadna dedina. Má 100-tisíc obyvateľov.
Bieda a nezamestnanosť, to bola prvá i prvá najlepšia odpoveď, ktorú som dostával aj neskôr. Nikdy ma však neuspokojila. Chudobní ľudia predsa žijú aj inde, napriek tomu však šli Poľky do Bruselu za upratovačky a Poliaci tu nerobia ako pasáci, ale ako klampiari. Odpoveď bola zlá aj z toho dôvodu, že vo výkladoch európskeho hlavného mesta boli videné absolventky slivenských jazykových gymnázií. Tieto gymnáziá sú elitnými školami. S takou maturitou možno nájsť aj iné džoby.
.úrady mlčia
Prečo teda Sliven, pýtal som sa ďalej v úrade bulharského zastúpenia pri EÚ. Volal som s hovorkyňou, jej hlas sa chvel pobúrením. „Naozaj chcete Bulharsko vykresliť prostredníctvom prostitútok?,“ kričala do telefónu. Nevdojak som urazil dámu. A to len nedávno bulharské úrady urazilo umelecké dielo „Entropa“, s ktorým prišlo vtedajšie české predsedníctvo. Záchod znázorňujúci Bulharsko museli vtedy prekryť plachtou. Ospravedlnil som sa. Upozornil som, že pre obraz Bulharska v Európe je významný fakt, že desaťtisíce obyvateľov a návštevníkov Bruselu sa oboznamujú s balkánskou krajinou výlučne v podobe sexu na predaj. Odpoveď som nedostal. Aj ďalšie bulharské úrady mlčali. Odpoveď z oficiálneho Bulharska som už nedostal vôbec.
Párkrát som sa potuloval po Rue d´Aerschot. Väčšina prostitútok sa sladko usmievala, niektoré vyzývavo klopkali na vnútornú stranu skla spoza výkladov. Niektoré boli prekrásne, niektoré naozaj vyzerali ako absolventky elitného gymnázia.
Hovoril som so sexuálnymi zákazníkmi. Väčšinu tvorili migranti, ktorí prechádzali v skupinkách peši alebo autom. O Slivene nikdy nepočuli. Dal som si opísať celý priebeh. Trvá to vraj 15 minút. Deje sa to za závesom, zákazník počuje iné kolegyne klebetiť a stonať. Cena je 40 eur, za 50 eur je to aj vrátane výmeny polôh. Orálny styk s gumou, lubrikantom a spojený s penetráciou. Ženy nemožno bozkávať, nikde. Aby zákazník rýchlo ejakuloval, začnú automaticky stonať. Vo výstavnej miestnosti, ktorá je vždy zariadená ako útulná izbietka, zatiaľ klábosí nezamestnaná kolegyňa s bodrou mamičkou, ktorá tam vysedáva. Úlohu staršej panej hneď nepochopím. Keď prejde štvrťhodinka, zadrnčí budík. Nakoniec sa opýta žena zákazníka: „Ça va, cheri?“
Hovoril som so ženou zo Slivena, bola mladá, pekná, s tmavými kučerami. „Prečo ich tu pracuje tak veľa zo Slivena?,“ opýtal som sa. Vôbec tu neštudovala, vyhlásila, Sliven navštevuje už len počas dovoleniek. Prečo Sliven, opýtal som sa opäť. Ako môže jedno mestečko zásobiť prostitútkami významné časti Holandska a miliónový Brusel? „C´est comme ça,“ odvetila, „jednoducho je to tak“.
.pastieri
Tej otázky som sa už nevzdal. Vybral som sa teda do Slivenu. Prichádzal som smerom od pobrežia cez suchú, nie príliš intenzívne obhospodarovanú rovinu, ktorá bola takmer bez stromov. Keď som zočil strmú skalnú stenu zvanú „Modré kamene“, bol som v cieli.
Sliven nevyzeral zle. Široké kreslá v reštauráciách typu Lounge zákazníka priam volajú, aby sa v nich uvelebil. Pohľad na mladé ženy zo Slivenu som však nedokázal zniesť. Mnohé boli oblečené vyzývavo, napokon, ako aj inde. Z hlavy som však nevedel vymazať otázku, či vidím dovolenkovať bývalé, súčasné, alebo budúce prostitútky.
Na začiatku mi pomohla zorientovať sa v meste sofijská spisovateľka Janina Dragostinova. Bolo to počas víkendu, keď sa konali parlamentné voľby. Bulharsko opäť podľahlo vábeniu spasiteľa, tentoraz ním bol bývalý telesný strážca komunistického diktátora Todora Živkova.
Muž, ktorý získal hneď na prvý šup 40 percent, bol mohutný a ostrihaný. Hovoril pomaly a jadrne, od samej mohutnosti ani nevedel bežať. Z televíznych správ sa stále ozývalo „Bruksel“, teda Brusel. Tento Bruksel vraj zmrazil nejaké subvencie určené pre Bulharsko, vinou korupcie. Telesný strážca nazval svoju stranu Hnutie pre európsky rozvoj Bulharska. Sľúbil, že so všetkým zlom vymetie a obnoví tok peňazí z Bruselu.
Jeden sofijský šéfredaktor, ktorého som stretol vo volebnej kampani, mi dal najhlbšiu odpoveď. Región Slivenu je vraj predsa centrom Karakačanov, a tí vraj naučili tunajších Bulharov migrovať za prácou. Karakačania sú pastieri, ktorí hovoria archaickou gréčtinou. „Sú takí pobožní, že odkedy Byzanciu obsadili neveriaci, chodia v čiernom.“ Nikto by si však s nimi nespájal kupliarstvo.
Vycestovali sme do jednej dediny v okolí. Dragodanovo bola rovina, biedna, sivohnedá. Zopár drahých áut, ale o jeho povesti veľa nesvedčilo – vraj doslova každé pekné dievča z Dragodanova skončí ako prostitútka v cudzine.
Oslovení dedinčania sa tvárili, že o ničom netušia. V dedinskej kaviarni sedeli opilecké hlavy bľabotajúce nezmysly. Dali mi však odpoveď číslo 3.: „Je to demokracia.“ Demokracia – mali však na mysli kapitalizmus – je zodpovedná za vyčíňajúcu prostitúciu. Ale prečo Dragodanovo, prečo Sliven, nemajú predsa aj inde demokraciu? Chcel som odísť, v tom mi zakývala Janina pri inom stole. Na rozhovor priviedla istého muža. Bol mladší, múdrejší a lepšie oblečený. Pred rokmi bol akýmsi bruselským poslíčkom, ktorý slúžil najslávnejšiemu slivenskému pasákovi. Atanas Mundev prežil osem guliek a v čase mojej návštevy sedel v domácom väzení.
Niekdajší poslíček vysvetľoval, že profit z prostitúcie sa investoval do drog, holandské ecstasy bolo pre Bulharsko, turecký heroín pre Západ. Aj on hovoril o demokracii a uvádzal obnosy, ktoré údajne zarábajú ženy zo susedstva. Nereálne vysoké obnosy. Povedal, že „bieli muži v Bruseli“ si želajú exotiku tmavšej ženy, preto sa prostitútky opaľujú. Vyjadril som tichú pochybnosť, čo sa týka „bielych mužov v Bruseli“, keďže mnohí sexuálni zákazníci sú Arabi. Ale fakt, že väčšina prostitútok z Rue d´Aerschot je veľmi opálených, som mohol potvrdiť. Aj doma si ten zvyk pestujú, povedal poslíček. „Všetky soláriá v Slivene otvorili bývalé prostitútky.“
Vrátil som sa do Slivenu, kde mi predstavili osobu, ktorej identitu som prisľúbil nezverejniť. Budem ju označovať len ako „zdroj“. Zdroj zažil brutálne začiatky v 90. rokoch. V „Chateau Alpina“, Živkovovej bývalej slivenskej rezidencii, sa vtedy tlstým starým sexturistom z Talianska a Nemecka dohadzovali neplnoleté dievčatá. Zdroj uviedol, že chránil jedno dievča, ktoré utieklo, načo neskôr dostal v jednom parku kameňom do hlavy. Zdroj dodal odpoveď číslo 4.: „V Slivene bola športová škola, z ktorej vychádzali medzinárodne úspešní boxeri. Po zmene pomerov stratili chlapci svoj sociálny status. Už nevedeli, ako sa uplatniť so svojou silou. A tak sa vrhli na iné veci, výpalníctvo a kupliarstvo.“
Medzičasom sa mocenský balans zmenil, pasáci si už netrúfnu používať násilie. „Teraz sú to dievčatá, ktoré si vyhľadávajú pasákov, naopak to už neplatí.“ Zdroj prezradil tajomstvo solídne vyzerajúcich babičiek za bruselskými výkladmi: „Ide o penzionované účtovníčky a učiteľky zo Slivenu. Zbierajú peniaze pre pasákov.“ Tým ženám sa hovorí „madamky“.
.rómky?
Počas volebnej nedele som sa zamotal do neprehľadnej hry. Pehavý dlháň, člen obecnej rady z pravicovo extrémistickej proteststrany „Ataka“, sa predstavil so slovami: „Ja neexistujem“. Pozval ma do svojej rozhrkotanej lady a išli sme hore kopcom. Zastavil pred horským hotelom. Bol to kolmý zámoček z chladného neomietnutého kameňa. „Chateau Alpina,“ Živkovova bývalá rezidencia.
Prisadol si k nám jeden, bol to rovnaký mužský model ako ten spasiteľ-telesný strážca, ktorý práve úraduje ako premiér. Pán sa predstavil ako podnikateľ, obchodník so zeleninou. Povedal, že v Slivene je 300 pasákov. Jedného z nich udala jeho švagriná z Holandska. Preto mu pasák hodil do záhrady bombu. Čo sa týkalo prostitúcie jeho švagrinej, vyjadroval sa len vágne. „Pasák jej nič neplatil. – Nič? – No dobre, platil jej málo.“ Obchodník so zeleninou mi svoju švagrinú nechcel predstaviť, mal iné želanie. Vraj by som mal v mojom článku menovite uviesť všetkých policajtov, ktorým vyčítal korupciu. Nemohol som mu to však sľúbiť. Nebudil vo mne žiadnu dôveru.
Na moju stále sa opakujúcu otázku – ale prečo je ich toľko zo Slivenu? – som dostal ešte zopár vysvetlení. Piata odpoveď, „sú to všetko cigánky“, prišla od národne uvedomelej učiteľky „technickej elitnej školy“. Štvrtina Slivenčaniek sú síce Rómky, je tiež pravda, že nejeden mladý Róm sníva o tom, že niet „žiadnych sladkejších peniažkov“ než z kupliarstva, ale aj tá odpoveď bola nesprávna. Štúdia inštitútu „Center for the Study of Democracy“ zistila, že len menšina slivenských prostitútok sú Rómky. Učiteľke som porozprával, že s farbou pokožky na Rue d´Aerschot sa to má trochu inak. Zákazníci sú skôr orientálnej farby, šľapky skôr biele. Urazene zvraštila tvár.
.na polícii
Natrafil som na maturantku z elitného cudzojazyčného gymnázia. Povedala, že zo svojej triedy nepozná žiadnu prostitútku. To, čo však okrem toho porozprávala, bolo istým priblížením možnej zmeny hodnôt na slivenský spôsob: „Mnohé z mojich spolužiačiek vyzerajú veľmi dobre. Majú zreteľne starších priateľov, často majiteľov reštaurácií. Dve kolegyne dostali ako darček plastickú operáciu pŕs. Rodičov sa nikto nepýtal.“
Po všetkých tých rozhovoroch mi chýbalo to najrukolapnejšie, rozhovor so slivenskou prostitútkou. Stretol som miestneho reportéra, ktorý dodal siedmu odpoveď. Moje čísla označil za „nezmysel“ a tému za „vyčerpanú“. Tvrdil, že zo Slivena v žiadnom prípade nepochádza nadpriemerne veľa prostitútok. Žiadnu nepozná ani nevie, kde by som nejakú stretol. Dodal: „Dôverujem polícii.“
Po odchode Janiny Dragostinovej som bol odkázaný sám na seba. Prúd historiek vyschol, a ja som začal pochybovať. Prechádzal som sa po „Malom Amsterdame“, uličkách v blízkosti centra, ktoré sú údajne obľúbeným útočiskom bývalých prostitútok. Nové pastelové apartmánové bloky sú plné obchodov s detskou módou a solárií. Vchádzal som do jedného solária za druhým a pýtal som sa: „Parlez-vous francais?“ Nikto neprisvedčil. Len samotné aranžmán s umelohmotnými kvetmi, ktoré boli vystavené vo výkladoch, pripomínalo výklady z bruselskej Rue d´Aerschot. Mal som menej dôvery než miestny reportér, napriek tomu som zašiel na slivenskú políciu. Obchodník so zeleninou je už trestaný pasák, povedali mi policajti, bomba v jeho záhrade vraj bola silvestrovská raketa. Hovoril som so špecialistom na obchod s bielym mäsom. Jeho odhad počtu slivenských žien na Rue d´Aerschot síce nebol taký vysoký, ale väčšinu špekulácií potvrdil. Zánik vynútenej prostitúcie, fenomén „študentiek z gymnázií s cudzím jazykom“, fenomén „madamka“. Povedal, že väčšinu podnikov vlastnia Rusi. Jedna prostitútka si nezarobí „viac než 7-tisíc eur mesačne“. Peniaze im vozia kuriéri v linkových autobusoch do Bulharska, kde ich investujú do nehnuteľností. Slová muža zneli rozumne, nevedomky som mu začal dôverovať. Povedal, že na ulici začul rozhovor dvoch školáčok. „Jedna povedala druhej: Keď budem mať osemnásť, pôjdem do Bruselu, a potom budem mať tiež také auto.“ Tým predoslal ôsmu odpoveď. Momentálne vraj slivenské páry chodia na niekoľko mesiacov do Bruselu, kde rozbehnú svoju živnosť. „Prečo to robia?,“ opýtal som sa. Váhal. „Asi sa im to zdá moderné. Chcú so sebou experimentovať.“
Nič nevyzeralo nereálnejšie než nájsť v Slivene prostitútku. V môj posledný večer som si dal ukázať, čo za prostitúciu tu vlastne majú. Videl som akurát ulicu s tromi ženami, zničene pôsobiacimi Rómkami zo slumu „nádej“, ktorý má 20-tisíc obyvateľov.
Zašiel som za jednou. O Brukseli nikdy nepočula. Povedala, že má 20 rokov, vyzerala však na 40. Vraj dojčí svoje druhé dieťa. Z tmy blízkeho parku sa vylúpal jej pasák. Bol to jej brat. Ďalší priebeh večera by som si bol býval rád ušetril. Keď som dal žene najavo, že nechcem sex, začala žobroniť, dlho a trýznivo.
.tak prečo?
Cestou do postele som si chystal deviatu odpoveď, moju odpoveď. Malý pasák nevedel nájsť dlho byt, do ktorého ma viedol so svojou sestrou. Raz sme stáli v tmavom schodisku mešiackeho domu, inokedy sa pred nami roztvorili dvere bytu. Prijala nás bodrá babička v nočnej košeli, s čerstvo vytrhaným obočím. Bola veľmi priateľská, vzala si nájom za päť levov a ukázala nám cestu k pripravenej posteli. Táto babička vyzerá ako bruselské „madamky“, prebehlo mi mysľou. Ako tie poriadne dôchodkyne, ktoré štrikujúc a klebetiac sedia za výkladnými sklami Rue d´Aerschot. Prečo idú toľké ženy zo Slivenu za prostitútky? Ani teraz to neviem povedať. Ak to niekto vie, tak sú to babky zo Slivenu.
Na príslušnej policajnej stanici som sa opýtal, prečo je toľko prostitútok práve zo Slivena. Polícia v Schaerbeeku mi potvrdila čísla. Vraj aj pasáci sú zo Slivena.
Ale prečo akurát zo Slivena, trval som na svojej pôvodnej otázke. „Bola to chudobná dedina,“ odpovedal policajt, „ktorá tým spôsobom zbohatla.“ Sliven, prezývaný „mesto vetrov a cigáňov,“ však nie je žiadna dedina. Má 100-tisíc obyvateľov.
Bieda a nezamestnanosť, to bola prvá i prvá najlepšia odpoveď, ktorú som dostával aj neskôr. Nikdy ma však neuspokojila. Chudobní ľudia predsa žijú aj inde, napriek tomu však šli Poľky do Bruselu za upratovačky a Poliaci tu nerobia ako pasáci, ale ako klampiari. Odpoveď bola zlá aj z toho dôvodu, že vo výkladoch európskeho hlavného mesta boli videné absolventky slivenských jazykových gymnázií. Tieto gymnáziá sú elitnými školami. S takou maturitou možno nájsť aj iné džoby.
.úrady mlčia
Prečo teda Sliven, pýtal som sa ďalej v úrade bulharského zastúpenia pri EÚ. Volal som s hovorkyňou, jej hlas sa chvel pobúrením. „Naozaj chcete Bulharsko vykresliť prostredníctvom prostitútok?,“ kričala do telefónu. Nevdojak som urazil dámu. A to len nedávno bulharské úrady urazilo umelecké dielo „Entropa“, s ktorým prišlo vtedajšie české predsedníctvo. Záchod znázorňujúci Bulharsko museli vtedy prekryť plachtou. Ospravedlnil som sa. Upozornil som, že pre obraz Bulharska v Európe je významný fakt, že desaťtisíce obyvateľov a návštevníkov Bruselu sa oboznamujú s balkánskou krajinou výlučne v podobe sexu na predaj. Odpoveď som nedostal. Aj ďalšie bulharské úrady mlčali. Odpoveď z oficiálneho Bulharska som už nedostal vôbec.
Párkrát som sa potuloval po Rue d´Aerschot. Väčšina prostitútok sa sladko usmievala, niektoré vyzývavo klopkali na vnútornú stranu skla spoza výkladov. Niektoré boli prekrásne, niektoré naozaj vyzerali ako absolventky elitného gymnázia.
Hovoril som so sexuálnymi zákazníkmi. Väčšinu tvorili migranti, ktorí prechádzali v skupinkách peši alebo autom. O Slivene nikdy nepočuli. Dal som si opísať celý priebeh. Trvá to vraj 15 minút. Deje sa to za závesom, zákazník počuje iné kolegyne klebetiť a stonať. Cena je 40 eur, za 50 eur je to aj vrátane výmeny polôh. Orálny styk s gumou, lubrikantom a spojený s penetráciou. Ženy nemožno bozkávať, nikde. Aby zákazník rýchlo ejakuloval, začnú automaticky stonať. Vo výstavnej miestnosti, ktorá je vždy zariadená ako útulná izbietka, zatiaľ klábosí nezamestnaná kolegyňa s bodrou mamičkou, ktorá tam vysedáva. Úlohu staršej panej hneď nepochopím. Keď prejde štvrťhodinka, zadrnčí budík. Nakoniec sa opýta žena zákazníka: „Ça va, cheri?“
Hovoril som so ženou zo Slivena, bola mladá, pekná, s tmavými kučerami. „Prečo ich tu pracuje tak veľa zo Slivena?,“ opýtal som sa. Vôbec tu neštudovala, vyhlásila, Sliven navštevuje už len počas dovoleniek. Prečo Sliven, opýtal som sa opäť. Ako môže jedno mestečko zásobiť prostitútkami významné časti Holandska a miliónový Brusel? „C´est comme ça,“ odvetila, „jednoducho je to tak“.
.pastieri
Tej otázky som sa už nevzdal. Vybral som sa teda do Slivenu. Prichádzal som smerom od pobrežia cez suchú, nie príliš intenzívne obhospodarovanú rovinu, ktorá bola takmer bez stromov. Keď som zočil strmú skalnú stenu zvanú „Modré kamene“, bol som v cieli.
Sliven nevyzeral zle. Široké kreslá v reštauráciách typu Lounge zákazníka priam volajú, aby sa v nich uvelebil. Pohľad na mladé ženy zo Slivenu som však nedokázal zniesť. Mnohé boli oblečené vyzývavo, napokon, ako aj inde. Z hlavy som však nevedel vymazať otázku, či vidím dovolenkovať bývalé, súčasné, alebo budúce prostitútky.
Na začiatku mi pomohla zorientovať sa v meste sofijská spisovateľka Janina Dragostinova. Bolo to počas víkendu, keď sa konali parlamentné voľby. Bulharsko opäť podľahlo vábeniu spasiteľa, tentoraz ním bol bývalý telesný strážca komunistického diktátora Todora Živkova.
Muž, ktorý získal hneď na prvý šup 40 percent, bol mohutný a ostrihaný. Hovoril pomaly a jadrne, od samej mohutnosti ani nevedel bežať. Z televíznych správ sa stále ozývalo „Bruksel“, teda Brusel. Tento Bruksel vraj zmrazil nejaké subvencie určené pre Bulharsko, vinou korupcie. Telesný strážca nazval svoju stranu Hnutie pre európsky rozvoj Bulharska. Sľúbil, že so všetkým zlom vymetie a obnoví tok peňazí z Bruselu.
Jeden sofijský šéfredaktor, ktorého som stretol vo volebnej kampani, mi dal najhlbšiu odpoveď. Región Slivenu je vraj predsa centrom Karakačanov, a tí vraj naučili tunajších Bulharov migrovať za prácou. Karakačania sú pastieri, ktorí hovoria archaickou gréčtinou. „Sú takí pobožní, že odkedy Byzanciu obsadili neveriaci, chodia v čiernom.“ Nikto by si však s nimi nespájal kupliarstvo.
Vycestovali sme do jednej dediny v okolí. Dragodanovo bola rovina, biedna, sivohnedá. Zopár drahých áut, ale o jeho povesti veľa nesvedčilo – vraj doslova každé pekné dievča z Dragodanova skončí ako prostitútka v cudzine.
Oslovení dedinčania sa tvárili, že o ničom netušia. V dedinskej kaviarni sedeli opilecké hlavy bľabotajúce nezmysly. Dali mi však odpoveď číslo 3.: „Je to demokracia.“ Demokracia – mali však na mysli kapitalizmus – je zodpovedná za vyčíňajúcu prostitúciu. Ale prečo Dragodanovo, prečo Sliven, nemajú predsa aj inde demokraciu? Chcel som odísť, v tom mi zakývala Janina pri inom stole. Na rozhovor priviedla istého muža. Bol mladší, múdrejší a lepšie oblečený. Pred rokmi bol akýmsi bruselským poslíčkom, ktorý slúžil najslávnejšiemu slivenskému pasákovi. Atanas Mundev prežil osem guliek a v čase mojej návštevy sedel v domácom väzení.
Niekdajší poslíček vysvetľoval, že profit z prostitúcie sa investoval do drog, holandské ecstasy bolo pre Bulharsko, turecký heroín pre Západ. Aj on hovoril o demokracii a uvádzal obnosy, ktoré údajne zarábajú ženy zo susedstva. Nereálne vysoké obnosy. Povedal, že „bieli muži v Bruseli“ si želajú exotiku tmavšej ženy, preto sa prostitútky opaľujú. Vyjadril som tichú pochybnosť, čo sa týka „bielych mužov v Bruseli“, keďže mnohí sexuálni zákazníci sú Arabi. Ale fakt, že väčšina prostitútok z Rue d´Aerschot je veľmi opálených, som mohol potvrdiť. Aj doma si ten zvyk pestujú, povedal poslíček. „Všetky soláriá v Slivene otvorili bývalé prostitútky.“
Vrátil som sa do Slivenu, kde mi predstavili osobu, ktorej identitu som prisľúbil nezverejniť. Budem ju označovať len ako „zdroj“. Zdroj zažil brutálne začiatky v 90. rokoch. V „Chateau Alpina“, Živkovovej bývalej slivenskej rezidencii, sa vtedy tlstým starým sexturistom z Talianska a Nemecka dohadzovali neplnoleté dievčatá. Zdroj uviedol, že chránil jedno dievča, ktoré utieklo, načo neskôr dostal v jednom parku kameňom do hlavy. Zdroj dodal odpoveď číslo 4.: „V Slivene bola športová škola, z ktorej vychádzali medzinárodne úspešní boxeri. Po zmene pomerov stratili chlapci svoj sociálny status. Už nevedeli, ako sa uplatniť so svojou silou. A tak sa vrhli na iné veci, výpalníctvo a kupliarstvo.“
Medzičasom sa mocenský balans zmenil, pasáci si už netrúfnu používať násilie. „Teraz sú to dievčatá, ktoré si vyhľadávajú pasákov, naopak to už neplatí.“ Zdroj prezradil tajomstvo solídne vyzerajúcich babičiek za bruselskými výkladmi: „Ide o penzionované účtovníčky a učiteľky zo Slivenu. Zbierajú peniaze pre pasákov.“ Tým ženám sa hovorí „madamky“.
.rómky?
Počas volebnej nedele som sa zamotal do neprehľadnej hry. Pehavý dlháň, člen obecnej rady z pravicovo extrémistickej proteststrany „Ataka“, sa predstavil so slovami: „Ja neexistujem“. Pozval ma do svojej rozhrkotanej lady a išli sme hore kopcom. Zastavil pred horským hotelom. Bol to kolmý zámoček z chladného neomietnutého kameňa. „Chateau Alpina,“ Živkovova bývalá rezidencia.
Prisadol si k nám jeden, bol to rovnaký mužský model ako ten spasiteľ-telesný strážca, ktorý práve úraduje ako premiér. Pán sa predstavil ako podnikateľ, obchodník so zeleninou. Povedal, že v Slivene je 300 pasákov. Jedného z nich udala jeho švagriná z Holandska. Preto mu pasák hodil do záhrady bombu. Čo sa týkalo prostitúcie jeho švagrinej, vyjadroval sa len vágne. „Pasák jej nič neplatil. – Nič? – No dobre, platil jej málo.“ Obchodník so zeleninou mi svoju švagrinú nechcel predstaviť, mal iné želanie. Vraj by som mal v mojom článku menovite uviesť všetkých policajtov, ktorým vyčítal korupciu. Nemohol som mu to však sľúbiť. Nebudil vo mne žiadnu dôveru.
Na moju stále sa opakujúcu otázku – ale prečo je ich toľko zo Slivenu? – som dostal ešte zopár vysvetlení. Piata odpoveď, „sú to všetko cigánky“, prišla od národne uvedomelej učiteľky „technickej elitnej školy“. Štvrtina Slivenčaniek sú síce Rómky, je tiež pravda, že nejeden mladý Róm sníva o tom, že niet „žiadnych sladkejších peniažkov“ než z kupliarstva, ale aj tá odpoveď bola nesprávna. Štúdia inštitútu „Center for the Study of Democracy“ zistila, že len menšina slivenských prostitútok sú Rómky. Učiteľke som porozprával, že s farbou pokožky na Rue d´Aerschot sa to má trochu inak. Zákazníci sú skôr orientálnej farby, šľapky skôr biele. Urazene zvraštila tvár.
.na polícii
Natrafil som na maturantku z elitného cudzojazyčného gymnázia. Povedala, že zo svojej triedy nepozná žiadnu prostitútku. To, čo však okrem toho porozprávala, bolo istým priblížením možnej zmeny hodnôt na slivenský spôsob: „Mnohé z mojich spolužiačiek vyzerajú veľmi dobre. Majú zreteľne starších priateľov, často majiteľov reštaurácií. Dve kolegyne dostali ako darček plastickú operáciu pŕs. Rodičov sa nikto nepýtal.“
Po všetkých tých rozhovoroch mi chýbalo to najrukolapnejšie, rozhovor so slivenskou prostitútkou. Stretol som miestneho reportéra, ktorý dodal siedmu odpoveď. Moje čísla označil za „nezmysel“ a tému za „vyčerpanú“. Tvrdil, že zo Slivena v žiadnom prípade nepochádza nadpriemerne veľa prostitútok. Žiadnu nepozná ani nevie, kde by som nejakú stretol. Dodal: „Dôverujem polícii.“
Po odchode Janiny Dragostinovej som bol odkázaný sám na seba. Prúd historiek vyschol, a ja som začal pochybovať. Prechádzal som sa po „Malom Amsterdame“, uličkách v blízkosti centra, ktoré sú údajne obľúbeným útočiskom bývalých prostitútok. Nové pastelové apartmánové bloky sú plné obchodov s detskou módou a solárií. Vchádzal som do jedného solária za druhým a pýtal som sa: „Parlez-vous francais?“ Nikto neprisvedčil. Len samotné aranžmán s umelohmotnými kvetmi, ktoré boli vystavené vo výkladoch, pripomínalo výklady z bruselskej Rue d´Aerschot. Mal som menej dôvery než miestny reportér, napriek tomu som zašiel na slivenskú políciu. Obchodník so zeleninou je už trestaný pasák, povedali mi policajti, bomba v jeho záhrade vraj bola silvestrovská raketa. Hovoril som so špecialistom na obchod s bielym mäsom. Jeho odhad počtu slivenských žien na Rue d´Aerschot síce nebol taký vysoký, ale väčšinu špekulácií potvrdil. Zánik vynútenej prostitúcie, fenomén „študentiek z gymnázií s cudzím jazykom“, fenomén „madamka“. Povedal, že väčšinu podnikov vlastnia Rusi. Jedna prostitútka si nezarobí „viac než 7-tisíc eur mesačne“. Peniaze im vozia kuriéri v linkových autobusoch do Bulharska, kde ich investujú do nehnuteľností. Slová muža zneli rozumne, nevedomky som mu začal dôverovať. Povedal, že na ulici začul rozhovor dvoch školáčok. „Jedna povedala druhej: Keď budem mať osemnásť, pôjdem do Bruselu, a potom budem mať tiež také auto.“ Tým predoslal ôsmu odpoveď. Momentálne vraj slivenské páry chodia na niekoľko mesiacov do Bruselu, kde rozbehnú svoju živnosť. „Prečo to robia?,“ opýtal som sa. Váhal. „Asi sa im to zdá moderné. Chcú so sebou experimentovať.“
Nič nevyzeralo nereálnejšie než nájsť v Slivene prostitútku. V môj posledný večer som si dal ukázať, čo za prostitúciu tu vlastne majú. Videl som akurát ulicu s tromi ženami, zničene pôsobiacimi Rómkami zo slumu „nádej“, ktorý má 20-tisíc obyvateľov.
Zašiel som za jednou. O Brukseli nikdy nepočula. Povedala, že má 20 rokov, vyzerala však na 40. Vraj dojčí svoje druhé dieťa. Z tmy blízkeho parku sa vylúpal jej pasák. Bol to jej brat. Ďalší priebeh večera by som si bol býval rád ušetril. Keď som dal žene najavo, že nechcem sex, začala žobroniť, dlho a trýznivo.
.tak prečo?
Cestou do postele som si chystal deviatu odpoveď, moju odpoveď. Malý pasák nevedel nájsť dlho byt, do ktorého ma viedol so svojou sestrou. Raz sme stáli v tmavom schodisku mešiackeho domu, inokedy sa pred nami roztvorili dvere bytu. Prijala nás bodrá babička v nočnej košeli, s čerstvo vytrhaným obočím. Bola veľmi priateľská, vzala si nájom za päť levov a ukázala nám cestu k pripravenej posteli. Táto babička vyzerá ako bruselské „madamky“, prebehlo mi mysľou. Ako tie poriadne dôchodkyne, ktoré štrikujúc a klebetiac sedia za výkladnými sklami Rue d´Aerschot. Prečo idú toľké ženy zo Slivenu za prostitútky? Ani teraz to neviem povedať. Ak to niekto vie, tak sú to babky zo Slivenu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.