.ako si spomínate na svojich nemeckých susedov a kamarátov?
Ako deti sme sa prekárali, ale neurážali. V nedeľu najprv začalo zvoniť päť katolíckych zvonov, potom tri evanjelické. Stáli sme pred „šprichauzom“ – hasičskou zbrojnicou – a tak sme sa doťahovali: „Ktoré zvony krajši zvonia, co myšlite?“ Nemecké deti na to: „Naše, luteránske!“ Odvetili sme im: „My mame v koscele aj Panenku Mariu a vy nemate.“ Vyrastal som v Spišských Vlachoch. Do triedy som chodil spoločne so židovskými aj nemeckými deťmi. Sedel som v prvej lavici s Gretchen Kotlerovou, veľmi pekným blonďavým a usilovným nemeckým dievčatkom. Vtedy ešte dožíval v mestskom odievaní viedenský biedermeier. Dievčatká nosili spodné nohavičky tak, že ich mali až nad kolená. Čipky im „vykúkali“ spod sukničky a mne to pripadalo čudné (smiech). Grétka hovorila spišským nárečím, ako aj my, len čo však vyšla na ulicu, tak medzi sebou hovorili po nemecky. Presnejšie, po sasky, lebo na Spiš prišli Sasi, Švábi boli až v gelnickej doline.
.ktorý jazyk na Spiši bol prvý?
Mesto bolo nemecké, okolie slovenské. Inteligencia, ktorú Budapešť posielala, to už boli takí „maďaróni“. S nemeckým etnikom veľmi nesplývali. Nemci sa radšej naučili po maďarsky, aby mali pokoj. Vo Vlachoch nebola nemecká škola, deti z nemeckých aj maďarských rodín chodili do slovenskej. Židia mali svoju školu pri synagóge. Poobede to bola nádhera! To sa hovorilo v kŕdli detí štyrmi jazykmi, aj po goralsky, lebo zámožnejší gorali z vrchov kupovali od Nemcov pozemky. Keď som mal desať rokov, presťahovali sme sa do Levoče.
.aké bolo spoločenské postavenie Nemcov?
Nemci boli panský živel, žili na vysokej nohe. Boli to buď sedliaci, ktorí vedeli racionálne gazdovať, alebo vyhľadávaní remeselníci. Pre Spišské Vlachy bola typická modrotlač a výroba ľanového oleja. Nemci boli aj obuvníci, čižmári, medovnikári, klampiari, architekti, stavitelia či tesári. Oni naučili našich ľudí remeslá – prvá vlna nemeckého osídlenia prišla na Spiš koncom 13. storočia po tatárskom vpáde. Ďalšie vlny prichádzali postupne, podľa potrieb uhorských kráľov, po vojnách a po požiaroch.
.hovoríte o Nemcoch ako o panskom živle. Vyvyšovali sa nad okolím?
Nie, lebo ako remeselníci žili zo slovenského okolia, museli s ním dobre vychádzať. To boli ich zákazníci. Nemci sa preto naučili po slovensky, zatiaľ čo Slováci sa po nemecky príliš neučili. Horšie to však bolo s maďarskou inteligenciou, pomaďarčenými Slovákmi, ktorí slúžili v Budapešti. Tí sa správali veľmi povýšenecky. V čase nástupu silnej maďarizácie išli spišskí Nemci tak ďaleko, že s jazykovou maďarizáciou prijali zámožnejší sedliaci aj pre nich cudzí košútovský kroj.
.ako reagovali spišskí Nemci na nástup Hitlera?
Tu mal Hitler podporu, najmä medzi bohatými sedliakmi, remeselníkmi a inteligenciou. U drobných sedliakov to neprichádzalo do úvahy – politike príliš nerozumeli. Svoj nemecký pôvod brali pasívne, tak ako dodnes mnohí Slováci. A proletariát, aj ten nemecký, nacizmus odmietal. Mal som spolužiaka, volal sa Varga. Jeho otec bol obuvník. Nikdy by som predtým nepovedal, že sa až tak budú hlásiť k Nemcom. Po vojne sa stal starostom Kežmarku za komunistickú stranu.
.ako fungovala Spišská nemecká strana?
Bola veľmi aktívna. Pamätám si, že mali sídlo v hoteli Kasíno na námestí v Levoči. Dole reštaurácia dvojka, hore kasíno a jednotka. Tam sa pravidelne stretávali, iní ako Nemci tam mali veľmi obmedzený prístup. Maďari mali partaj vedľa Domu komunistov. Keď boli štátne sviatky Nemcov či Maďarov, človek bol prekvapený, koľko chlapov v hitlerovskej rovnošate pochoduje so zástavou SS po Levoči. V auguste pri sviatku svätého Štefana zase pochodovali Maďari. Slováci nikdy nepochodovali, chodili iba v procesiách na Božie telo na Mariánsku horu.
.vládol už na konci tridsiatych rokov na Spiši strach z vypätého nacionalizmu?
A aký! Chodil som vtedy do štátneho gymnázia v Levoči, kde väčšinu profesorov tvorili Česi. Tí mali strach viac ako Slováci, báli sa odsunu. Mal som židovských aj českých priateľov. Potom, keď som chodil do učiteľského ústavu a republika sa rúcala, nás nahnali do sprievodu. Z jednej strany som mal Vláďu Janatu, jeho otec bol dirigent vojenskej hudby, z druhej Edu Koloděja. A ja som mal kričať Česi von!
.ako sa vtedy správali Nemci?
Už boli na koni, pochodovali čoraz častejšie. A nielen to. V Spišskej Novej Vsi bola oproti učiteľskému ústavu nádherná synagóga. Raz popoludní v roku 1938 počujeme krik, vybehli sme a vidíme mladých esesákov, ako hádžu kamene do okien a dverí synagógy. Rozbili ju a zapálili. Môj spolužiak Rudo Pravdík, vysoký atlét a veľký demokrat to bol, na nich kričal: Či sa nehanbíte? Čo si to dovoľujete? A celá naša skupina sa pobrala proti Nemcom, našim spolužiakom, čo bolo riskantné. Za vojny som už nebol na Spiši, učil som pri Nitre.
.kedy ste sa vrátili na Spiš?
V roku 1949, Nemcov tu takmer nebolo. A tí, čo ostali, sa báli hovoriť po nemecky. Do ich dedín sa prisťahovali sedliaci z Horehronia alebo Rómovia z okolia. Aj Ždiarčanom ponúkli, že môžu obsadiť v Huncovciach domy nemeckých sedliakov. Objavili tam vzácny nábytok, lebo Nemci si mohli vziať na voz iba 50-kilový uzlík. Raz som v Lendaku zablúdil v jednom dome do zadnej komôrky, kde pílili drevo. Staršia pani v kroji sedela na nádhernej bidermeierovskej kanape Márie Antoinetty. Vravím: „Ťotko sluchajte, skond mate to kanape?“ Ona na to: „Dedo, ked sme beli ešte v Hunzdorfe (Huncovce), to tam belo, tak sme to sebe vzali, že by som stara baba na mjekym sedet.“ Jedno kreslo v štýle Ľudovíta XIV. som potom našiel v Chmeľnici (Hopgarten) na hnojisku...
Ako deti sme sa prekárali, ale neurážali. V nedeľu najprv začalo zvoniť päť katolíckych zvonov, potom tri evanjelické. Stáli sme pred „šprichauzom“ – hasičskou zbrojnicou – a tak sme sa doťahovali: „Ktoré zvony krajši zvonia, co myšlite?“ Nemecké deti na to: „Naše, luteránske!“ Odvetili sme im: „My mame v koscele aj Panenku Mariu a vy nemate.“ Vyrastal som v Spišských Vlachoch. Do triedy som chodil spoločne so židovskými aj nemeckými deťmi. Sedel som v prvej lavici s Gretchen Kotlerovou, veľmi pekným blonďavým a usilovným nemeckým dievčatkom. Vtedy ešte dožíval v mestskom odievaní viedenský biedermeier. Dievčatká nosili spodné nohavičky tak, že ich mali až nad kolená. Čipky im „vykúkali“ spod sukničky a mne to pripadalo čudné (smiech). Grétka hovorila spišským nárečím, ako aj my, len čo však vyšla na ulicu, tak medzi sebou hovorili po nemecky. Presnejšie, po sasky, lebo na Spiš prišli Sasi, Švábi boli až v gelnickej doline.
.ktorý jazyk na Spiši bol prvý?
Mesto bolo nemecké, okolie slovenské. Inteligencia, ktorú Budapešť posielala, to už boli takí „maďaróni“. S nemeckým etnikom veľmi nesplývali. Nemci sa radšej naučili po maďarsky, aby mali pokoj. Vo Vlachoch nebola nemecká škola, deti z nemeckých aj maďarských rodín chodili do slovenskej. Židia mali svoju školu pri synagóge. Poobede to bola nádhera! To sa hovorilo v kŕdli detí štyrmi jazykmi, aj po goralsky, lebo zámožnejší gorali z vrchov kupovali od Nemcov pozemky. Keď som mal desať rokov, presťahovali sme sa do Levoče.
.aké bolo spoločenské postavenie Nemcov?
Nemci boli panský živel, žili na vysokej nohe. Boli to buď sedliaci, ktorí vedeli racionálne gazdovať, alebo vyhľadávaní remeselníci. Pre Spišské Vlachy bola typická modrotlač a výroba ľanového oleja. Nemci boli aj obuvníci, čižmári, medovnikári, klampiari, architekti, stavitelia či tesári. Oni naučili našich ľudí remeslá – prvá vlna nemeckého osídlenia prišla na Spiš koncom 13. storočia po tatárskom vpáde. Ďalšie vlny prichádzali postupne, podľa potrieb uhorských kráľov, po vojnách a po požiaroch.
.hovoríte o Nemcoch ako o panskom živle. Vyvyšovali sa nad okolím?
Nie, lebo ako remeselníci žili zo slovenského okolia, museli s ním dobre vychádzať. To boli ich zákazníci. Nemci sa preto naučili po slovensky, zatiaľ čo Slováci sa po nemecky príliš neučili. Horšie to však bolo s maďarskou inteligenciou, pomaďarčenými Slovákmi, ktorí slúžili v Budapešti. Tí sa správali veľmi povýšenecky. V čase nástupu silnej maďarizácie išli spišskí Nemci tak ďaleko, že s jazykovou maďarizáciou prijali zámožnejší sedliaci aj pre nich cudzí košútovský kroj.
.ako reagovali spišskí Nemci na nástup Hitlera?
Tu mal Hitler podporu, najmä medzi bohatými sedliakmi, remeselníkmi a inteligenciou. U drobných sedliakov to neprichádzalo do úvahy – politike príliš nerozumeli. Svoj nemecký pôvod brali pasívne, tak ako dodnes mnohí Slováci. A proletariát, aj ten nemecký, nacizmus odmietal. Mal som spolužiaka, volal sa Varga. Jeho otec bol obuvník. Nikdy by som predtým nepovedal, že sa až tak budú hlásiť k Nemcom. Po vojne sa stal starostom Kežmarku za komunistickú stranu.
.ako fungovala Spišská nemecká strana?
Bola veľmi aktívna. Pamätám si, že mali sídlo v hoteli Kasíno na námestí v Levoči. Dole reštaurácia dvojka, hore kasíno a jednotka. Tam sa pravidelne stretávali, iní ako Nemci tam mali veľmi obmedzený prístup. Maďari mali partaj vedľa Domu komunistov. Keď boli štátne sviatky Nemcov či Maďarov, človek bol prekvapený, koľko chlapov v hitlerovskej rovnošate pochoduje so zástavou SS po Levoči. V auguste pri sviatku svätého Štefana zase pochodovali Maďari. Slováci nikdy nepochodovali, chodili iba v procesiách na Božie telo na Mariánsku horu.
.vládol už na konci tridsiatych rokov na Spiši strach z vypätého nacionalizmu?
A aký! Chodil som vtedy do štátneho gymnázia v Levoči, kde väčšinu profesorov tvorili Česi. Tí mali strach viac ako Slováci, báli sa odsunu. Mal som židovských aj českých priateľov. Potom, keď som chodil do učiteľského ústavu a republika sa rúcala, nás nahnali do sprievodu. Z jednej strany som mal Vláďu Janatu, jeho otec bol dirigent vojenskej hudby, z druhej Edu Koloděja. A ja som mal kričať Česi von!
.ako sa vtedy správali Nemci?
Už boli na koni, pochodovali čoraz častejšie. A nielen to. V Spišskej Novej Vsi bola oproti učiteľskému ústavu nádherná synagóga. Raz popoludní v roku 1938 počujeme krik, vybehli sme a vidíme mladých esesákov, ako hádžu kamene do okien a dverí synagógy. Rozbili ju a zapálili. Môj spolužiak Rudo Pravdík, vysoký atlét a veľký demokrat to bol, na nich kričal: Či sa nehanbíte? Čo si to dovoľujete? A celá naša skupina sa pobrala proti Nemcom, našim spolužiakom, čo bolo riskantné. Za vojny som už nebol na Spiši, učil som pri Nitre.
.kedy ste sa vrátili na Spiš?
V roku 1949, Nemcov tu takmer nebolo. A tí, čo ostali, sa báli hovoriť po nemecky. Do ich dedín sa prisťahovali sedliaci z Horehronia alebo Rómovia z okolia. Aj Ždiarčanom ponúkli, že môžu obsadiť v Huncovciach domy nemeckých sedliakov. Objavili tam vzácny nábytok, lebo Nemci si mohli vziať na voz iba 50-kilový uzlík. Raz som v Lendaku zablúdil v jednom dome do zadnej komôrky, kde pílili drevo. Staršia pani v kroji sedela na nádhernej bidermeierovskej kanape Márie Antoinetty. Vravím: „Ťotko sluchajte, skond mate to kanape?“ Ona na to: „Dedo, ked sme beli ešte v Hunzdorfe (Huncovce), to tam belo, tak sme to sebe vzali, že by som stara baba na mjekym sedet.“ Jedno kreslo v štýle Ľudovíta XIV. som potom našiel v Chmeľnici (Hopgarten) na hnojisku...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.