Farba neba

Na prvý pohľad sa zdá, že kniha sa nemôže stať populárnou. Má 526 strán, na jej obálke tancuje smrtka s malým dievčaťom a táto kresba je aj výstižným vyjadrením príbehu. Liesel sa od svojho skorého detstva stretáva so smrťou a utrpením svojich blízkych – najskôr jej pred očami zomiera brat, matka sa jej musí vzdať a Liesel sa dostáva k náhradným rodičom. Všetkých zasiahne nástup Hitlera k moci a okrem agitácií Hitlerjugend aj strata blízkych. K tomu ešte patrí jeden ukrytý židovský muž Max v pivnici Hubermannovcov, ktorý sa stane priateľom nemeckého dievčaťa, a takisto fakt, že príbehom čitateľa sprevádza smrť. Veľmi smutne rozbehnutý príbeh, ktorého fatálne dôsledky sú jasné od začiatku – a autor ich aj často vopred prezrádza –, zachraňuje Zusakova umná stratégia písania, určitá hravosť, ktorá síce kontrastuje s náladou príbehu, ale tým čitateľa udržuje tesne nad hranicou melanchólie, dokonca mu dopraje príjemný pocit pri čítaní. Ako je to možné?
Zlodějka knih má zvláštneho rozprávača či rozprávačku, ktorá si so sebou odnáša duše tých, ktorí zomierajú – a v tomto príbehu ich zomrie veľa. Vždy sa pritom nejako zvláštne zafarbí nebo. Veľmi zaujímavo je vykreslená aj Liesel. Zusak, ktorý sa doteraz orientoval skôr na literatúru s detskými hrdinami, dokáže vidieť svet očami dievčaťa, ktoré bojuje so zlými snami, ale zároveň cez deň hrá futbal alebo kradne jablká. Predstavenie detského sveta, ktorý je konfrontovaný s „dospelými“ skúsenosťami, dospievaním, detskou úprimnosťou a interpretáciou udalostí a podobne je náročnou úlohou a vyznieva verne. Zusak nezanedbal ani formálnu stránku príbehu. Kniha je rozdelená na desať častí, tie zase na menšie časti, uvádza ju prológ a ukončuje epilóg a okrem hlavného toku rozprávania je príbeh prerušovaný malými vsuvkami, poznámkami, vysvetlivkami, kresbami... a inými knihami. Desať hlavných kapitol – desať kníh. Sú to knihy, ktoré Liesel nájde, dostane alebo ukradne, je to jej vlastná kniha alebo napísaný a nakreslený príbeh, ktorý jej vo svojom úkryte prichystá Max. Ak by sme to ešte viac rozmenili na drobné, sú to slová, ktoré so sebou prinášajú smrť, ale aj možnosť prežiť, dokonca možnosť prežiť šťastie. Takéto zdvojenia kníh, knihy o knihách či knihy v knihe, respektíve využitie slov, ktoré doslova i prenesene hýbu životom postáv, lákajú čitateľa akoby dvojnásobnou silou. Tak ako kniha tu nie je iba výsledným produktom, ani slová nie sú iba sprostredkovateľom deja, ale majú rôzne roly, rôzne zafarbenia aj intenzitu, sú milé, zákerné, nešťastné a občas ambivalentné. Na záver si to Liesel zapíše takto: „Nenáviděla jsem tahle slova a milovala jsem je, a doufám, že se mi povedly.“ Áno, Markusovi Zusakovi sa táto pekná smutná kniha podarila.
Napriek všetkému pozitívnemu, čo sa s knihou spája a čo jej právom prisudzuje prvé miesta čítanosti, vo mne predsa len ostávajú dve drobné zaváhania. Chtiac-nechtiac sa Zusak ocitá v silnej konkurencii kvalitnej literatúry, ktorá sa rôznym spôsobom pokúša zachytávať tému druhej svetovej vojny, situáciu obyvateľov Nemecka a utrpenie Židov. Sú to autori a diela, ktoré si túto tému „prežili“ – nielen priamo, ale aj inou životnou skúsenosťou. Toto nie je ľahká konkurencia a nesúťaží sa v nej počtom výtlačkov. Druhé zaváhanie, ktoré s tým súvisí, je o miere hravosti (či populárnosti?), ktorá robí Zlodějku knih osobitou a príťažlivou. To môže byť jej silná i slabšia stránka zároveň. Taký je asi osud bestsellerov.

Autorka pôsobí na FiÚ SAV a v redakcii www.ostium.sk.

Markus Zusak, Zlodějka knih, preklad Vít Penkala, Argo 2009.