Len hra?

Nuž, nie je to „len“ hra. Nazývať niečo „len“ hrou je prejavom síce rozšíreného, ale nie bezvýznamného omylu. Spočíva v tom, že považujeme hry za akúsi náhradu iných, vážnejších činností. Hry však vo väčšine prípadov nie sú náhradou, ale podstatou skoro všetkého, čo robíme. Biznis, veda, umenie – to všetko je v skutočnosti poháňané presne tou istou súťaživosťou, ktorá je základom hier. A športové hry veľmi hlboko súvisia s ešte oveľa vážnejšími činnosťami. S bojom a lovom.
Nielen pre človeka, ale aj pre mnohé živočíšne druhy patrí lov spolu so sexom medzi najdôležitejšie činnosti. Lov vedie k získaniu potravy nevyhnutnej na prežitie jednotlivca, sex k splodeniu potomstva, nevyhnutného na prežitie druhu. Tieto dve prežitia sú zabezpečované štyrmi nezávislými radosťami: radosťou z detí, radosťou zo sexu, radosťou z jedla a radosťou z lovu. A radosť z hry je, domnievam sa, totožná práve s radosťou z lovu. Je to tá radosť, ktorú má mačiatko aj dospelá mačka z naháňania klbka, tá radosť, ktorú má šteniatko či dospelý pes z aportovania.
Ak je to tak, potom je celkom prirodzené, že výhra alebo prehra o jediný gól vedie k takým intenzívnym a takým odlišným emocionálnym reakciám. Je to totiž rozdiel medzi prežívaním úspešného a neúspešného lovu. A prirodzené je aj to, že pri love v skupine je to prežívanie kolektívne. Až tak, že ho môžu intenzívne prežívať aj tí členovia skupiny, ktorí sa lovu priamo nezúčastňujú. Preto hokej prežívajú aj tí, ktorí do hry na ľade vôbec nezasahujú.
Ale ako je potom možné, že hoci sme po prehrách s Kanadou a Fínskom cítili sklamanie, nemali sme ten intenzívny a odporný pocit, ktorý sa obyčajne po prehre dostavuje? Odpoveď je jednoduchá: hoci radosť z lovu úzko súvisí s pocitom konečného úspechu alebo neúspechu, predsa len sú to dva rôzne pocity. Mačka sa z klbka nenažerie a ani aportovanie nie je z hľadiska zahnania pocitu hladu najúčinnejšie – napriek tomu si ich dokážu mačkovité a psovité šelmy celkom užiť. A u ľudí je to podobné. Pokiaľ bol lov skvelý, dobrý pocit z neho môže prevládnuť nad mizerným pocitom zo slabého úlovku.
To, čo hrali naši hokejisti, radosť rozhodne prinášalo. Takú, že ju nedokázali vymazať ani tie nešťastné prehry. Dokonca by sa dalo povedať, že prehry dobrý pocit z hry svojím spôsobom ešte zvýraznili. Výhra prináša happyendové vyvrcholenie, ale v prehre je viac skutočného života, viac drámy. A dobrá dráma s veľkými gestami je niekedy oveľa lepšia vec, ako jednoduché víťazstvo.
Asi najlepšie to ilustruje najproduktívnejší hráč celého turnaja Pavol Demitra. Pár sekúnd pred koncom semifinále s Kanadou mohol vyrovnať, ale Roberto Luongo jeho strelu zázračne vyrazil. Mohol to byť jeho najslávnejší gól, teraz je to jeho druhý najslávnejší negól. Druhý, pretože svoj najslávnejší negól zaznamenal Pavol Demitra pred jedenástimi rokmi, keď v drese St. Louis Blues išiel v závere posledného zápasu sezóny s pukom na prázdnu bránu. Gól by znamenal jeho deväťdesiaty bod v sezóne a prémiu pol milióna dolárov. Spolu s ním korčuľoval spoluhráč Scott Young, ktorý potreboval streliť ešte jeden gól na dosiahnutie hranice dvadsaťpäť gólov a prémie tristotisíc dolárov. Demitra nevystrelil, nahral Youngovi a ten nedal. Demitrovo gesto však zostane navždy cennejšie ako ktorýkoľvek z jeho gólov.
Spôsob hry je často dôležitejší ako konečný výsledok. A tak tomu bolo aj vo Vancouveri. Mohli sme mať medailu, namiesto nej máme niečo iné, ale veľmi dôležité. Šťastné víťazstvo po dobrom výkone je skvelá vec, ale dôstojná a dramatická prehra je v určitom zmysle viac. Byť vďační mužstvu aj po prehrách je prejavom dospelosti. Aspoň v niečom sme už trochu takí.