Kde štát jednou rukou berie, druhou veľkoryso rozdáva. Je zbytočné rozpisovať sa o rôznych „tendroch“, „výhodných“ predajoch štátneho majetku či „protikrízových“ opatreniach, ktoré cez zvýšené výdavky nafukujú deficit rozpočtu. Stačí sa pozrieť, čo sa v tomto roku udialo s cenou nafty. Kým ostatné krajiny EÚ pod tlakom fiškálnych deficitov spravidla zvyšujú spotrebné dane na pohonné hmoty, naša vláda sa rozhodla znížením dane z nafty krátko pred voľbami (v záujme sociálneho zmieru) obetovať šesťnásobok sumy, ktorú získa zvýšením dane z alkoholu. Oprávnene sa môžeme pýtať, kto v tejto krajine vlastne robí daňovú politiku? Jedno je isté: nie je to ten, ktorý má tú činnosť v popise práce.
Verejné financie sa dnes nachádzajú v stave permanentného rozpočtového provizória. Jeden deň minister ohlási nevyhnutnosť zvyšovania daní, druhý deň svoje vyhlásenie dementuje. Parlament schváli návrh štátneho rozpočtu, a vláda ešte pred jeho vstúpením do platnosti začne uvažovať nad novými položkami, ktoré by doň zahrnula. Jednoducho povedané, improvizuje sa na každom kroku. Taký stav sa zákonite negatívne odráža na dlhodobej udržateľnosti verejných financií. Poukázali na to vo svojich hodnoteniach už aj viaceré medzinárodné organizácie (OECD, Európska komisia), ktoré Slovensko upozorňovali na príliš prudký nárast štrukturálneho deficitu. Ten je rozhodujúci pre budúci vývoj zadlženia krajiny.
Ekonómovia Ódor a Horváth pod hlavičkou NBS pripravili štúdiu s nápadmi, ako súčasnú neudržateľnú situáciu riešiť zavedením striktnejších fiškálnych pravidiel. Ministerstvo financií si viaceré opatrenia adoptovalo a poslalo ich ako súčasť aktuálneho Programu stability do Bruselu. Takáto iniciatíva by bola chvályhodná, ak by sa mandát súčasnej vlády nekončil v júni a euroúradníkom by sa pod ťarchou podobných „záväzných“ dokumentov členských krajín neprehýbali stoly. Sľuby sa totiž sľubujú, no popri tom vláda nemá zábrany podpisovať zmluvy na PPP projekty v rozsahu desatiny ročného výkonu slovenskej ekonomiky. Náš verejný dlh sa tak neoficiálne dostáva z necelých 30 % nad úroveň 50 % HDP, ktoré Ódor s Horváthom navrhujú uzákoniť ako maximálny limit pre štátne zadlžovanie.
I keď je zrejmé, že maďarský či grécky scenár nám v dohľadnom čase nehrozí, úctihodným tempom sa k nemu približujeme. Niet iného východiska, ako postupne obmedzovať apetít štátu na produkty finančného trhu a uvoľňovať ten priestor podnikateľom pripraveným zvyšovať produkciu a zamestnanosť. Táto neľahká úloha však padne na plecia novej vlády, keďže tá súčasná nevie hospodáriť inak ako od buka do buka. Bude preto zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa relevantné politické strany vo svojich volebných programoch vyrovnajú s potrebou upratovania vo verejných financiách a či si niektorá z nich vo vybičovanej atmosfére boja o voliča trúfne naznačiť, ktorou cestou sa v prípade volebného úspechu vydá. Či sa bude primárne spoliehať na zvyšovanie daní, alebo na výdavkové škrty. Tretia cesta je totiž už len tá maďarská, resp. grécka.
Autor je analytik MESA10
Verejné financie sa dnes nachádzajú v stave permanentného rozpočtového provizória. Jeden deň minister ohlási nevyhnutnosť zvyšovania daní, druhý deň svoje vyhlásenie dementuje. Parlament schváli návrh štátneho rozpočtu, a vláda ešte pred jeho vstúpením do platnosti začne uvažovať nad novými položkami, ktoré by doň zahrnula. Jednoducho povedané, improvizuje sa na každom kroku. Taký stav sa zákonite negatívne odráža na dlhodobej udržateľnosti verejných financií. Poukázali na to vo svojich hodnoteniach už aj viaceré medzinárodné organizácie (OECD, Európska komisia), ktoré Slovensko upozorňovali na príliš prudký nárast štrukturálneho deficitu. Ten je rozhodujúci pre budúci vývoj zadlženia krajiny.
Ekonómovia Ódor a Horváth pod hlavičkou NBS pripravili štúdiu s nápadmi, ako súčasnú neudržateľnú situáciu riešiť zavedením striktnejších fiškálnych pravidiel. Ministerstvo financií si viaceré opatrenia adoptovalo a poslalo ich ako súčasť aktuálneho Programu stability do Bruselu. Takáto iniciatíva by bola chvályhodná, ak by sa mandát súčasnej vlády nekončil v júni a euroúradníkom by sa pod ťarchou podobných „záväzných“ dokumentov členských krajín neprehýbali stoly. Sľuby sa totiž sľubujú, no popri tom vláda nemá zábrany podpisovať zmluvy na PPP projekty v rozsahu desatiny ročného výkonu slovenskej ekonomiky. Náš verejný dlh sa tak neoficiálne dostáva z necelých 30 % nad úroveň 50 % HDP, ktoré Ódor s Horváthom navrhujú uzákoniť ako maximálny limit pre štátne zadlžovanie.
I keď je zrejmé, že maďarský či grécky scenár nám v dohľadnom čase nehrozí, úctihodným tempom sa k nemu približujeme. Niet iného východiska, ako postupne obmedzovať apetít štátu na produkty finančného trhu a uvoľňovať ten priestor podnikateľom pripraveným zvyšovať produkciu a zamestnanosť. Táto neľahká úloha však padne na plecia novej vlády, keďže tá súčasná nevie hospodáriť inak ako od buka do buka. Bude preto zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa relevantné politické strany vo svojich volebných programoch vyrovnajú s potrebou upratovania vo verejných financiách a či si niektorá z nich vo vybičovanej atmosfére boja o voliča trúfne naznačiť, ktorou cestou sa v prípade volebného úspechu vydá. Či sa bude primárne spoliehať na zvyšovanie daní, alebo na výdavkové škrty. Tretia cesta je totiž už len tá maďarská, resp. grécka.
Autor je analytik MESA10
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.