Berlín sa oproti Cannes a Benátkam vytesňuje minimálne troma údajmi – počtom uvádzaných filmov a festivalových kín, ako aj diváckou návštevnosťou. V tomto roku štatistici zaknihovali nové ohromujúce čísla – 397 filmov (okrem toho sa uviedlo 411 ďalších na filmovom trhu), 47 kinosál a viac ako 350-tisíc ľudí, ktorí si zakúpili vstupenku. A tieto fakty robia z Berlinale najväčší svetový festival. Žiadny iný neuvádza toľko filmov, žiadna iná prehliadka nemá také možnosti uspokojiť toľkých záujemcov.
.mosty a škandály
Prvý ročník sa uskutočnil v júni 1951 v americkej zóne rozdeleného Berlína. Nemecko sa postupne prebúdzalo z trýznivej povojnovej traumy a pomaly naberalo cestu k postupnej hospodárskej obnove. Festival mal byť posilnením vzostupného významu multikultúrne orientovaného mesta i dôkazom príslovečnej nemeckej schopnosti zorganizovať svetovú špičkovú udalosť.
K veľkému festivalu nevyhnutne patria aj škandály, ktoré dotvárajú jeho obraz a povedomie. Berlinale si prvý mediálny bzukot vykoledovalo už v roku 1952, keď odmietlo Othella Orsona Wellesa za to, že režisér si dovolil otvorene kritizovať Nemecko. V roku 1970 sa festival dokonca prerušil, pretože porota protestovala proti uvedeniu snímky Michaela Verhoevena o. k. V roku 1976 úrady pozastavili premietanie japonského filmu Korida lásky. V roku 1979 po proteste Sovietskeho zväzu proti uvedeniu Ciminovho Lovca jeleňov z programu odstúpili všetky socialistické krajiny. V roku 1985 podnikli rezolútne kroky katolícka cirkev a ministerstvo vnútra proti Godardovej snímke Zdravas, Mária! O rok neskôr sa od pridelenia najvyššej ceny nemeckému filmu Stammheim dištancovala šéfka jury Gina Lollobrigida. A pred piatimi rokmi porota pod vedením akčného filmára Rolanda Emmericha (členmi boli napríklad aj modelka Bai Ling a módny dizajnér Nino Cerruti) vyhlásila za najlepší film bizarnú opernú snímku z produkcie Juhoafrickej republiky s názvom U-Carmen.
Berlinale získalo reputáciu predovšetkým v 70. a 80. rokoch, keď programová dramaturgia koncepčne napĺňala progresívnu líniu „mostu medzi Západom a Východom“, vďaka čomu sa do Berlína dostávali aj tvorcovia východnej Európy. V druhej polovici 80. rokov začal svet vďaka Berlinale spoznávať čoraz zaujímavejšiu ázijskú kinematografiu (v roku 1988 si odniesol pozlátenú sošku medveďa vtedy len debutujúci Číňan Zhang Yimou za snímku Červené pole).
Dlhé roky sa berlínsky festival pozitívne skloňoval aj v súvislosti s oscarovými nomináciami, ktoré sa vždy oznamovali počas jeho konania. A práve najhorúcejší kandidáti na prestížne americké ceny sa vždy objavovali v oficiálnom programe. A s nimi, samozrejme, množstvo hollywoodskych hviezd a celebrít, ktoré festival ako Berlinale pre svoj lesk a mediálnu odozvu nevyhnutne potrebuje. Od roku 2001 sa koná v nových moderných priestoroch na Potsdamer Platz, niekdajšej hraničnej línii oddeľujúcej západnú a východnú časť mesta.
.volanie duchov
Očakávalo sa, že veľké jubileum otvorí buď nemecký film, alebo americký hviezdny spektákel. Dieter Kosslick, štvrtý riaditeľ Berlinale v jeho histórii, zvolil komornú drámu Spolu odlúčení čínskeho režiséra Wang Quan´ana, laureáta Zlatého medveďa spred troch rokov. Kosslick sa snažil vysvetliť, že zvolený titul mal evokovať príklon dramaturgie k hodnotám rodiny a lásky. Zrejme viac pochopenia získal film u poroty než u novinárov, ktorá mu na prekvapenie všetkých udelila cenu za najlepší scenár.
Prvý mediálny cirkus sa spustil pri prezentácii najnovšieho filmu Romana Polanského The Ghost Writer (Najatý spisovateľ). Nečudo, pri dobre známej kauze internácie francúzskeho režiséra to ani inak nemohlo byť. To, že sa osobne nedostavil, neprekvapilo. Keď sa však nekonal ani očakávaný videopríhovor, muselo sa niečo vymyslieť. Prítomní producenti i hviezdni Pierce Brosnan a Ewan McGregor adorovali úžasné schopnosti oscarového tvorcu v zmysle, že „Romanov duch je tu s nami a cítiť ho všade.“ A novinárov viac zaujímalo, ako prebiehalo nakrúcanie, v akej forme bol Polanski, kto robil posledný strih, a pod. – do hodnotenia samotného filmu sa nikomu príliš nechcelo. Preto ostane asi večným rébusom, prečo tento „unthrilled thriller“ porota ocenila Medveďom za najlepšiu réžiu – či ako poctu za celoživotné dielo, alebo ako prejav profesnej solidarity.
Druhé top hviezdne očakávanie malo naplniť dielo ďalšieho klasika svetového filmu Martina Scorseseho Prekliaty ostrov s Leonardom DiCapriom a Benom Kingsleym. Keďže išlo o mimosúťažnú projekciu, tak sa až tak prísne neposudzovala, hoci určite nepatrí v režisérovej filmografii k najlepším. Film sa premietal iba pár dní pred celosvetovou distribúciou, a tak vyznel ako vítaná promo kampaň na európskom kontinente.
.medveď si zgustol na mede
Medzinárodnú porotu v Berlíne viedol Werner Herzog, ktorý sa preslávil filmami s Klausom Kinskym. Jeden z festivalových denníkov uverejňoval postrehy 68-ročného nemeckého režiséra. Napríklad uviedol, že „v minulom roku som videl iba dva filmy v kine a tie boli také hrozné, že nechcem radšej menovať režisérov.“ Proti gustu žiaden dišputát, ale žiada sa mi doplniť, že v minulom roku na benátskom festivale som videl dva najnovšie filmy majstra Herzoga a ani jeden príliš nezaujal. Preto som bol zvedavý na verdikt jeho poroty.
Najväčšími objavmi tohtoročného Berlinale sú dvaja mladí režiséri z Ruska a Rumunska. Alexej Popogrebskij svojím tretím filmom Ako som strávil toto leto potvrdil, že Rusko má po Andrejovi Zvjagincevovi ďalší mimoriadny filmársky talent. Jeho grandiózne skľučujúca „meteorologická“ dráma z osamelých končín Čukotky, kde drsná a podmanivá príroda je rovnocenným hráčom a prirodzeným určovateľom deja, je fascinujúcou sondou do zákutí ľudskej duše. Film sa musel uspokojiť „len“ s dvoma Medveďmi za herecké výkony (ex aequo Grigorij Dobrygin a Seregej Puskepalis) a cenou za najlepšiu kameru.
Ďalší talent, zdá sa, z nekonečnej rumunskej liahne, sa volá Florin Serban. Jediný debutant v hlavnej súťaži sa predstavil trpkou snímkou z nápravného zariadenia pre mladistvých Ak si chcem pískať, pískam si. Jury mu zaslúžene prisúdila Veľkú cenu poroty i Cenu Alfreda Bauera (zakladateľ Berlinale) za nové perspektívy vo filmovom umení. Obnažujúci portrét mladého delikventa, ktorý rieši rodinnú situáciu zdanlivo bezvýchodiskovým skutkom sa vyznačuje maximálnou autenticitou, inscenačnou skratkou a civilnými výkonmi hereckých i nehereckých protagonistov.
Cenu pre najlepšiu herečku si dosť prekvapujúco odniesla Shinobu Terajima za výkon v japonskej dráme Húsenica. Film má síce v sebe zakomponovaný silne proklamatívny protivojnový apel, ale značne odpudivý dej (žena sa všestranne stará o torzo zmrzačeného manžela – diskutabilného vojnovho hrdinu). Film u kritiky dokonale prepadol, zato Herzoga a spol. zaujal.
Po 46 rokoch putuje Zlatý medveď do Turecka zásluhou filmu Med. Ide o záverečnú časť autobiografickej trilógie režiséra Semiha Kaplanoglua o básnikovi Yusufovi, tentoraz ako o 6-ročnom dieťati. Spirituálna snímka evokuje neľahké, pomaly plynúce obdobie po tom, čo sa chlapcov otec-včelár nevráti z lesa pri hľadaní medu. Majestát prírody, skvelá kamera, nehudobná kulisa (iba zvuky a prírody) a pozoruhodný výkon iba 7-ročného Borasa Altasa povýšili vcelku konvenčný príbeh na pozoruhodný zážitok.
.nepresvedčivé bručanie
V hlavnom výbere sa predstavilo 26 filmov – okrem spomínaných, zaujalo možno päť-šesť ďalších titulov. Ani v ďalších profilových sekciách – Panorame a Forume – sa počet nadpriemerných filmov nenavyšoval. Kvantita jednoznačne prevalcovala kvalitu. Nezvykle ostrým tónom zhodnotil úroveň programu popredný americký kritik Derek Elley: „Program ponúkol veľmi zvláštnu škálu rozmanitosti, ktorá chýbala jednotiaca línia alebo línie. Nestalo sa po prvý raz, že niektoré filmy v Panorame či Forume priniesli viac radosti než mnohé v oficiálnom výbere. Preto je legitímne klásť otázky nad výberovou politikou, a kde hľadať konkrétneho adresáta. Je načase, aby ´medveď´ zhodil starú srsť a využil šance, ktoré má. Inak jeho bručanie nebude znieť presvedčivo!“
Mr. Berlinale, ako familiárne prezývajú Dietera Kosslicka, nešetril pri záverečnom ceremoniáli úsmevmi ani hodnotiacimi superlatívmi nad jubilejným ročníkom. Spomínané čísla z úvodu k spokojnosti určite nabádali. Treba si však vybrať: či Berlinale pôjde cestou veľkého ľudového sviatku (príklon k mainstreamovým formám a témam) alebo bude dôslednejšie vyhľadávať výnimočné filmárske talenty a zušľachťovať originálne kinematografické postupy. Zmiešavanie a kombinovanie množstva najrozličnejších ingrediencií ešte nemusí predstavovať vytúženú kulinársku udalosť.
Autor je programový riaditeľ Art Film Fest
Ruže pre Hřebejka (a Biermanna)
Citovaný D. Elley vo Variety uviedol diela, ktoré mali byť jednoznačne v hlavnej súťaži. Na prvom mieste spomenul český film Jana Hřebejka Kawasakiho růže. Jeho spanilá jazda berlínskym festivalom môže poslúžiť ako príklad, že nikto nie je doma prorokom. Film v Čechách prijatý najskôr veľmi vlažne a až po deviatich nomináciach na Českého leva vzatý na milosť mal jedinečnú ouvertúru v podobe otváracieho filmu v sekcii Panorama špeciál. Zaplnená najväčšia kinosála legendárneho ZOO-Palastu (dejisko Berlinale do roku 2000), dlhý potlesk a výkriky bravo tvorili kulisu, ktorá dokonale zaskočila prekvapených tvorcov a interpretov. Keďže film mal aj slušné slovenské zastúpenie, z nadšeného prijatia sa tešili aj naši zástupcovia. Okrem hercov Martina Hubu, Milana Mikulčíka a Ladislava Chudíka mal na filme veľmi podstatný podiel aj producent Rudolf Biermann. Toto bol už štvrtý film (Keď hviezdy boli červené, Krajinka, Jak jsem obsluhoval anglického krále), ktorý dostal na prestížny berlínsky festival (z toho dva v hlavnej súťaži). Dve ocenenenia (Ekumenická porota a Medzinárodná konfederácia umeleckého a esejistického filmu – C.I.C.A.E.) a tiež pozitívne kritiky v prestížnych periodikách a internetových portáloch spôsobili rozruch aj na marketových projekciách, vyhradených pre nákupcov a distributérov. „O film je skutočne veľký záujem,“ uviedol R. Biermann, „najmä v Európe. Zatiaľ sa nechceme unáhliť, no cenu filmu vždy zvyšuje jeho distribúcia v USA. Keďže na jar tam pôjde titul Nestyda, Američania chcú aj Kawasakiho růže. A rovnako sa zaujímajú aj o ďalší film, ktorý budeme s Hřebejkom nakrúcať na sklonku leta tohto roku.“
.pn
.mosty a škandály
Prvý ročník sa uskutočnil v júni 1951 v americkej zóne rozdeleného Berlína. Nemecko sa postupne prebúdzalo z trýznivej povojnovej traumy a pomaly naberalo cestu k postupnej hospodárskej obnove. Festival mal byť posilnením vzostupného významu multikultúrne orientovaného mesta i dôkazom príslovečnej nemeckej schopnosti zorganizovať svetovú špičkovú udalosť.
K veľkému festivalu nevyhnutne patria aj škandály, ktoré dotvárajú jeho obraz a povedomie. Berlinale si prvý mediálny bzukot vykoledovalo už v roku 1952, keď odmietlo Othella Orsona Wellesa za to, že režisér si dovolil otvorene kritizovať Nemecko. V roku 1970 sa festival dokonca prerušil, pretože porota protestovala proti uvedeniu snímky Michaela Verhoevena o. k. V roku 1976 úrady pozastavili premietanie japonského filmu Korida lásky. V roku 1979 po proteste Sovietskeho zväzu proti uvedeniu Ciminovho Lovca jeleňov z programu odstúpili všetky socialistické krajiny. V roku 1985 podnikli rezolútne kroky katolícka cirkev a ministerstvo vnútra proti Godardovej snímke Zdravas, Mária! O rok neskôr sa od pridelenia najvyššej ceny nemeckému filmu Stammheim dištancovala šéfka jury Gina Lollobrigida. A pred piatimi rokmi porota pod vedením akčného filmára Rolanda Emmericha (členmi boli napríklad aj modelka Bai Ling a módny dizajnér Nino Cerruti) vyhlásila za najlepší film bizarnú opernú snímku z produkcie Juhoafrickej republiky s názvom U-Carmen.
Berlinale získalo reputáciu predovšetkým v 70. a 80. rokoch, keď programová dramaturgia koncepčne napĺňala progresívnu líniu „mostu medzi Západom a Východom“, vďaka čomu sa do Berlína dostávali aj tvorcovia východnej Európy. V druhej polovici 80. rokov začal svet vďaka Berlinale spoznávať čoraz zaujímavejšiu ázijskú kinematografiu (v roku 1988 si odniesol pozlátenú sošku medveďa vtedy len debutujúci Číňan Zhang Yimou za snímku Červené pole).
Dlhé roky sa berlínsky festival pozitívne skloňoval aj v súvislosti s oscarovými nomináciami, ktoré sa vždy oznamovali počas jeho konania. A práve najhorúcejší kandidáti na prestížne americké ceny sa vždy objavovali v oficiálnom programe. A s nimi, samozrejme, množstvo hollywoodskych hviezd a celebrít, ktoré festival ako Berlinale pre svoj lesk a mediálnu odozvu nevyhnutne potrebuje. Od roku 2001 sa koná v nových moderných priestoroch na Potsdamer Platz, niekdajšej hraničnej línii oddeľujúcej západnú a východnú časť mesta.
.volanie duchov
Očakávalo sa, že veľké jubileum otvorí buď nemecký film, alebo americký hviezdny spektákel. Dieter Kosslick, štvrtý riaditeľ Berlinale v jeho histórii, zvolil komornú drámu Spolu odlúčení čínskeho režiséra Wang Quan´ana, laureáta Zlatého medveďa spred troch rokov. Kosslick sa snažil vysvetliť, že zvolený titul mal evokovať príklon dramaturgie k hodnotám rodiny a lásky. Zrejme viac pochopenia získal film u poroty než u novinárov, ktorá mu na prekvapenie všetkých udelila cenu za najlepší scenár.
Prvý mediálny cirkus sa spustil pri prezentácii najnovšieho filmu Romana Polanského The Ghost Writer (Najatý spisovateľ). Nečudo, pri dobre známej kauze internácie francúzskeho režiséra to ani inak nemohlo byť. To, že sa osobne nedostavil, neprekvapilo. Keď sa však nekonal ani očakávaný videopríhovor, muselo sa niečo vymyslieť. Prítomní producenti i hviezdni Pierce Brosnan a Ewan McGregor adorovali úžasné schopnosti oscarového tvorcu v zmysle, že „Romanov duch je tu s nami a cítiť ho všade.“ A novinárov viac zaujímalo, ako prebiehalo nakrúcanie, v akej forme bol Polanski, kto robil posledný strih, a pod. – do hodnotenia samotného filmu sa nikomu príliš nechcelo. Preto ostane asi večným rébusom, prečo tento „unthrilled thriller“ porota ocenila Medveďom za najlepšiu réžiu – či ako poctu za celoživotné dielo, alebo ako prejav profesnej solidarity.
Druhé top hviezdne očakávanie malo naplniť dielo ďalšieho klasika svetového filmu Martina Scorseseho Prekliaty ostrov s Leonardom DiCapriom a Benom Kingsleym. Keďže išlo o mimosúťažnú projekciu, tak sa až tak prísne neposudzovala, hoci určite nepatrí v režisérovej filmografii k najlepším. Film sa premietal iba pár dní pred celosvetovou distribúciou, a tak vyznel ako vítaná promo kampaň na európskom kontinente.
.medveď si zgustol na mede
Medzinárodnú porotu v Berlíne viedol Werner Herzog, ktorý sa preslávil filmami s Klausom Kinskym. Jeden z festivalových denníkov uverejňoval postrehy 68-ročného nemeckého režiséra. Napríklad uviedol, že „v minulom roku som videl iba dva filmy v kine a tie boli také hrozné, že nechcem radšej menovať režisérov.“ Proti gustu žiaden dišputát, ale žiada sa mi doplniť, že v minulom roku na benátskom festivale som videl dva najnovšie filmy majstra Herzoga a ani jeden príliš nezaujal. Preto som bol zvedavý na verdikt jeho poroty.
Najväčšími objavmi tohtoročného Berlinale sú dvaja mladí režiséri z Ruska a Rumunska. Alexej Popogrebskij svojím tretím filmom Ako som strávil toto leto potvrdil, že Rusko má po Andrejovi Zvjagincevovi ďalší mimoriadny filmársky talent. Jeho grandiózne skľučujúca „meteorologická“ dráma z osamelých končín Čukotky, kde drsná a podmanivá príroda je rovnocenným hráčom a prirodzeným určovateľom deja, je fascinujúcou sondou do zákutí ľudskej duše. Film sa musel uspokojiť „len“ s dvoma Medveďmi za herecké výkony (ex aequo Grigorij Dobrygin a Seregej Puskepalis) a cenou za najlepšiu kameru.
Ďalší talent, zdá sa, z nekonečnej rumunskej liahne, sa volá Florin Serban. Jediný debutant v hlavnej súťaži sa predstavil trpkou snímkou z nápravného zariadenia pre mladistvých Ak si chcem pískať, pískam si. Jury mu zaslúžene prisúdila Veľkú cenu poroty i Cenu Alfreda Bauera (zakladateľ Berlinale) za nové perspektívy vo filmovom umení. Obnažujúci portrét mladého delikventa, ktorý rieši rodinnú situáciu zdanlivo bezvýchodiskovým skutkom sa vyznačuje maximálnou autenticitou, inscenačnou skratkou a civilnými výkonmi hereckých i nehereckých protagonistov.
Cenu pre najlepšiu herečku si dosť prekvapujúco odniesla Shinobu Terajima za výkon v japonskej dráme Húsenica. Film má síce v sebe zakomponovaný silne proklamatívny protivojnový apel, ale značne odpudivý dej (žena sa všestranne stará o torzo zmrzačeného manžela – diskutabilného vojnovho hrdinu). Film u kritiky dokonale prepadol, zato Herzoga a spol. zaujal.
Po 46 rokoch putuje Zlatý medveď do Turecka zásluhou filmu Med. Ide o záverečnú časť autobiografickej trilógie režiséra Semiha Kaplanoglua o básnikovi Yusufovi, tentoraz ako o 6-ročnom dieťati. Spirituálna snímka evokuje neľahké, pomaly plynúce obdobie po tom, čo sa chlapcov otec-včelár nevráti z lesa pri hľadaní medu. Majestát prírody, skvelá kamera, nehudobná kulisa (iba zvuky a prírody) a pozoruhodný výkon iba 7-ročného Borasa Altasa povýšili vcelku konvenčný príbeh na pozoruhodný zážitok.
.nepresvedčivé bručanie
V hlavnom výbere sa predstavilo 26 filmov – okrem spomínaných, zaujalo možno päť-šesť ďalších titulov. Ani v ďalších profilových sekciách – Panorame a Forume – sa počet nadpriemerných filmov nenavyšoval. Kvantita jednoznačne prevalcovala kvalitu. Nezvykle ostrým tónom zhodnotil úroveň programu popredný americký kritik Derek Elley: „Program ponúkol veľmi zvláštnu škálu rozmanitosti, ktorá chýbala jednotiaca línia alebo línie. Nestalo sa po prvý raz, že niektoré filmy v Panorame či Forume priniesli viac radosti než mnohé v oficiálnom výbere. Preto je legitímne klásť otázky nad výberovou politikou, a kde hľadať konkrétneho adresáta. Je načase, aby ´medveď´ zhodil starú srsť a využil šance, ktoré má. Inak jeho bručanie nebude znieť presvedčivo!“
Mr. Berlinale, ako familiárne prezývajú Dietera Kosslicka, nešetril pri záverečnom ceremoniáli úsmevmi ani hodnotiacimi superlatívmi nad jubilejným ročníkom. Spomínané čísla z úvodu k spokojnosti určite nabádali. Treba si však vybrať: či Berlinale pôjde cestou veľkého ľudového sviatku (príklon k mainstreamovým formám a témam) alebo bude dôslednejšie vyhľadávať výnimočné filmárske talenty a zušľachťovať originálne kinematografické postupy. Zmiešavanie a kombinovanie množstva najrozličnejších ingrediencií ešte nemusí predstavovať vytúženú kulinársku udalosť.
Autor je programový riaditeľ Art Film Fest
Ruže pre Hřebejka (a Biermanna)
Citovaný D. Elley vo Variety uviedol diela, ktoré mali byť jednoznačne v hlavnej súťaži. Na prvom mieste spomenul český film Jana Hřebejka Kawasakiho růže. Jeho spanilá jazda berlínskym festivalom môže poslúžiť ako príklad, že nikto nie je doma prorokom. Film v Čechách prijatý najskôr veľmi vlažne a až po deviatich nomináciach na Českého leva vzatý na milosť mal jedinečnú ouvertúru v podobe otváracieho filmu v sekcii Panorama špeciál. Zaplnená najväčšia kinosála legendárneho ZOO-Palastu (dejisko Berlinale do roku 2000), dlhý potlesk a výkriky bravo tvorili kulisu, ktorá dokonale zaskočila prekvapených tvorcov a interpretov. Keďže film mal aj slušné slovenské zastúpenie, z nadšeného prijatia sa tešili aj naši zástupcovia. Okrem hercov Martina Hubu, Milana Mikulčíka a Ladislava Chudíka mal na filme veľmi podstatný podiel aj producent Rudolf Biermann. Toto bol už štvrtý film (Keď hviezdy boli červené, Krajinka, Jak jsem obsluhoval anglického krále), ktorý dostal na prestížny berlínsky festival (z toho dva v hlavnej súťaži). Dve ocenenenia (Ekumenická porota a Medzinárodná konfederácia umeleckého a esejistického filmu – C.I.C.A.E.) a tiež pozitívne kritiky v prestížnych periodikách a internetových portáloch spôsobili rozruch aj na marketových projekciách, vyhradených pre nákupcov a distributérov. „O film je skutočne veľký záujem,“ uviedol R. Biermann, „najmä v Európe. Zatiaľ sa nechceme unáhliť, no cenu filmu vždy zvyšuje jeho distribúcia v USA. Keďže na jar tam pôjde titul Nestyda, Američania chcú aj Kawasakiho růže. A rovnako sa zaujímajú aj o ďalší film, ktorý budeme s Hřebejkom nakrúcať na sklonku leta tohto roku.“
.pn
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.