V pondelok, keď sa dostáva do predaja nové číslo .týždňa, býva väčšinou všedným začiatkom povíkendového pracovného nasadenia. Tento pondelok je však v niečom výnimočný. V noci nášho času sa totiž rozhodovalo o Oscaroch pre najlepšie filmy a tvorcov roka 2009. To, ako to dopadlo v okamihu písania tohto textu, môžem len predpokladať, ale jedno je isté. Avatar režiséra Jamesa Camerona je víťazom bez ohľadu na počet získaných zlatých sošiek.
Či sa dnes v noci stal, alebo nestal najlepším filmom roka, rozprávať sa o ňom bude určite najviac. V prvom prípade preto, že Oscara získal a v druhom, že mu ho „vyfúkla“ najväčšia konkurencia – nízkorozpočtová vojnová dráma The Hurt Locker, paradoxne, bývalej Cameronovej manželky – Kathryn Bigelow. Avatar je tak či tak víťaz a celý filmový svet, či chceme, alebo nie, mu leží pri nohách.
.na začiatku bola voda...
James Cameron sa po fenomenálnom úspechu Titanicu (1997) na dlhé roky zo sveta veľkého filmu vytratil. Jeho láska k morským hĺbkam a finančné možnosti mu umožnili potápať sa nielen k Titanicu. Fascinovaný imaxovou 3D technológiou nakrútil dva podmorské tituly Ghost of the Abyss (2003) známy aj ako Titanic 3D a Aliens of the Deep (2005). Už v roku 2004 sa však začalo hovoriť o pripravovanom veľkom projekte využívajúcom množstvo špeciálnych efektov. Pod pracovným názvom „Project 880“ sa spustili predprodukčné prípravy vysokorozpočtového titulu pre spoločnosť 20th Century Fox.
Z marketingového hľadiska sa rátalo prakticky so všetkým, od spojenia tých najlepších grafických spoločností až po samotnú distribúciu. Digitalizácia kín a s tým spojené nové možnosti pre 3D projekcie priniesli jasné rozhodnutie nakrútiť Avatara novou kamerovou technológiou, ktorá by priniesla mimoriadny zážitok aj do bežných kinosál mimo Imaxov.
V 60. rokoch minulého storočia bojovali filmové štúdia s masívnym rozšírením televízie. Papučová kultúra začala a neprestala znižovať celosvetové výsledky návštevnosti kín. Úspech si získali len veľké filmové „divadlá“ podporené silným marketingom. Televíziu za ostatné roky vystriedal internet a tvorcovia a filmové štúdia majú proti sebe dvoch veľkých protivníkov. Ako sa proti nim postaviť? Vytvoriť dielo odolné internetovému sťahovaniu a televíznej istote. Z návštevy kina sa musí opäť stať udalosť.
.fenomén Avatar
Písať o základnom príbehu Avatara je asi zbytočné. To, čo je dôležité popri technologickej formálnej stránke, je jeho modelová schematická štruktúra. Všetko má svoje presné miesto a príbehové dramaturgické opodstatnenie. Ide vlastne o návrat k poctivej hollywoodskej scenáristike postavenej na trojaktovej štruktúre, jednoznačných charakteroch, jasných motiváciách a čitateľnom druhom pláne. Platí samozrejme, že dobré umenie je to, ktorému všetci rozumejú.
Ekologické, politickokritické – značne naivné moralizujúce analógie „ukrývajúce sa“ v dramatickom príbehu, nekladú na diváka príliš veľké nároky. Skôr sa šikovne tvária ako komplikované, aby mal o to príjemnejšie cinefilné pocity z ich „prečítania“. Hollywoodske remeslo zabalené do pozoruhodného trikového obalu podporujúce 3D efekt v kombinácii s digitálnou projekciou – a fenomén je na svete.
Naozaj však platí, že Avatar priniesol do kín doposiaľ nevídaný vizuálny zážitok podporený samotnou kino technológiou. Zo hollywoodsky nákladného (rozpočet prekročil 250 miliónov dolárov) epického projektu sa pomocou inštitúcie moderného digitálneho kina stáva atrakcia/udalosť. Tú si, podobne ako lunapark, doma nenasimulujete a jedinou možnosťou je zažiť ju pri kolektívnom zdieľaní priamo v kinosále. A podobne ako zážitok zo zábavnej atrakcie, aj v prípade Avatara platí, že jej opakovanie si málokto nechá ujsť. Celkové tržby z kín tak narastali aj vďaka fenoménu vidieť Avatara viac ako len raz.
.3D
Možno to tak vyzerá, ale stereoskopický film alias 3D film je technológia, ktorá si čo-to už prežila. Jej obdobie by sa dalo rozdeliť na tri základné vývojové fázy. Ako som už spomínal, do boja proti televíznej kultúre mal začiatkom 50. rokov najvýraznejšie vyraziť trojrozmerný film. Ľudia prestávali navštevovať kiná a bolo viac než nutné zaujať ich pozornosť niečím novým, zaujímavým. Filmu bolo treba dať tretí rozmer a divákovi vsugerovať možnosť dotknúť sa filmového plátna.
Aj vďaka Lumierovým 3D pokusom zo začiatku storočia, hoci sa nestretli s veľkým ohlasom – vznikol v roku 1946 prvý farebný trojrozmerný film Robinson Crusoe (r. Aleksandr Andriyevsky, 1946). Pri sledovaní ešte nebolo treba vlastniť špeciálne okuliare, pretože sa nakrúcal systémom Stereokino, založenom na rohovanom plátne, schopnom odrážať obraz do ľavého aj pravého oka zvlášť. Skutočného 3D šialenstva sa dočkali diváci, keď prišiel do kín americký dobrodružný film Bwana Devil (r. Arch Oboler, 1952).
Následne vzniklo vyše štyridsať trojrozmerných filmov, obdarených širokým záujmom divákov. V sedemdesiatych rokoch sa princíp 3D nevyhol ani pornografii, a tá ho dokázala (celkom pochopiteľne) finančne najviac využiť. Divácky útlm záujmu o 3D snímky, spôsobený ich kolísavou kvalitou, priniesol začiatkom osemdesiatych rokov čiastočné pochovanie klasických trojrozmerných filmov.
Nasledovníkom nedokonalej 3D zábavy sa stalo špeciálne širokouhlé trojdimenzionálne kino IMAX. To bolo prvý raz predstavené ako atrakcia na svetovej výstave Expo ešte v 70. rokoch. Postupne sa projekt s hlavným cieľom využitia drahého 70 mm filmu a rozšírenia panoramatického obrazu tak, aby celé divákovo zorné pole zaplnil kvalitný ostrý obraz, menil a transformoval na tri základné druhy: IMAX, 3D IMAX a napokon IMAX Dome (premietanie obrazu pomocou objektívu rybie oko na projekčnú kopulu podobnú planetáriu). Charakteristickými znakmi IMAX kinosál sú strmo stúpajúce hľadisko s prevýšením radov až desať metrov a rozmerné filmové plátno.
Digitalizáciou kinosál začiatkom 21. storočia prichádza 3D vo svojej zatiaľ najlepšej forme. Opúšťa nákladný IMAX (digitálna projekcia na také veľké plátno ešte nie je reálna), prichádza do multiplexov so špeciálnymi digitálnymi projektormi, striebornými plátnami a aktívnymi či pasívnymi okuliarmi. 3D efekt so sebou už neprináša nepríjemné bolesti hlavy a očí. Éra nového filmového zážitku s dokonalým obrazom vo vysokom rozlíšení dostala zelenú. Na najbližšie 4 roky je v pláne viac ako osemdesiat 3D filmov určených pre digitálne sály multiplexov.
.vitajte na Pandore
Avatar pracuje s tzv. „diváckym kino zážitkom“ na pozoruhodnej úrovni. Už niekoľko rokov sme v oblasti filmu svedkami prezentácie akejsi inej „neľudskej“ telesnosti, ktorou si prechádzajú hlavné postavy príbehov. Či už spomíname na Matrix (1999), Klony (2009), District 9 (2009). James Cameron však išiel ešte ďalej a pocit niečoho nového preniesol na návštevníkov kín. Hlavný hrdina Jake Sully sa dostáva na planétu Pandora ako náhradník za svojho mŕtveho brata, aby pomocou iného tela nadviazal kontakt s miestnymi obyvateľmi Na’vi. Šikovný scenáristický ťah, keďže identifikácia divákov s hlavnou postavou je okamžitá.
Objavovanie záhadnej planéty z pohľadu neskúseného pozorovateľa prináša hneď v úvode ešte nezorientovaným divákom tú pravú pomocnú ruku. Samotné nasadenie okuliarov určených k 3D projekciám pripomína prechod do inej dimenzie podobný tomu, keď sa Sully dostáva do tela umelej bytosti prispôsobenej na existenciu na Pandore. Otvára oči a vidí svoje ruky – telo avatara vytvorené kombináciou DNA. Z vlastného pohľadu je to umožnené aj divákovi. Samotný 3D efekt však v prípade Avatara nepracuje s lacnou snahou donútiť osadenstvo kina ku krkolomnej snahe sa uhýbať či lapať po očným klamom vytvorených predmetoch či postavách.
Aktuálne multiplexové digitálne 3D má snahu o vytvorenie pocitu hĺbky priestoru. Plátno už nie je len výsekom zobrazujúcim predkamerovú realitu, ale ponúka prienik k samotným postávam, do deja filmu. Od premiéry si už desiatky miliónov ľudí mohli vyskúšať pobyt na inej, krásne modrej planéte, z ktorej sa niektorým len ťažko vracalo späť do reality. Stačí len, keď sa dostatočne filmu otvorili, podľahli vytvorenému počítačovému svetu, bez prílišnej snahy aplikovať hodnotiaci súd. Ilúzia technicky prepracovaných scén a 3D projekcie bola natoľko silná, že ich pocity pripomínajú snenie, ku ktorému sa návšteva kina (ticho, tma, pohodlné sedadlá) často prirovnáva.
.kritika?
Tá je absolútne nejednotná a rozdelená na dva výrazne protichodné tábory. Tento stav však nie je výnimočný. Jeden Avatara glorifikuje ako dokonalé dielo, akéhosi nástupcu fenoménu Hviezdnych vojen, bez šance o prekonanie v najbližších rokoch. Druhý zase vehementne presadzuje názor o absolútne nulovej umeleckej hodnote Cameronovho titulu.
Oba názory majú do istej miery pravdu, avšak ich výpovedná hodnota je veľmi diskutabilná. Výrazný podiel na výnimočnosti Avatara nesie vizuálnotriková prepracovanosť celého projektu dominujúca nad banálnou scenáristickou rovinou. Tá sa však stáva väzňom momentálnych technologických možností. Animácie a trikové sekvencie (viac ako 40 percent z celej minutáže filmu), sa počas niekoľkých rokov neustále zdokonaľovali a zastavil ich až termín premiéry. Dá sa preto konštatovať, že Avatar je najlepším trikovo vytvoreným filmom k dátumu svojho uvedenia do kín. O rok by už mohol byť technologicky ešte vyspelejší.
Využitie a režijné spracovanie najmodernejších technológii je však skutočne pozoruhodné a stáva sa tým hlavným zdrojom rozdielnosti kritických názorov. Rovnako si myslím, že hovoriť v prípade Avatara o filmovo umeleckej prázdnote, asi nie je tou najlepšou hodnotiacou cestou. Avatar je veľkolepý blockbuster využívajúci všetky dostupné reklamné a technické možnosti s premyslenou stratégiou, aby prilákal široké spektrum divákov. Vždy si pri preplnených kinosálach spomeniem na názory mimoriadnej postavy svetového filmu, Andreja Tarkovského. Raz vyhlásil, že keď by videl nekonečný rad divákov čakajúcich na jeho titul pred kinom, zľakol by sa, že nakrútil zlý film.
.ocenenia
Ako som už v úvode spomínal, Avatar mal silné Oscarové ambície. Prekvapivo totiž získal Zlatý Glóbus za najlepšiu drámu a režiséra roka a nábeh k najmedializovanejšej filmovej cene bol preto očakávaný. Zároveň mu veľmi pomáhal nepríjemný pokles sledovanosti oscarového ceremoniálu, keďže po ostatné roky sa do popredia záujmu akadémie dostávali skôr náročnejšie filmové tituly, pre divákov prakticky neznáme. Aj preto sa tento rok rozšíril počet nominácii v hlavnej kategórii „Najlepší film roka“ na 10 snímok.
Akadémia stála pred náročnou úlohou. Milióny fanúšikov Avatara sledovali udeľovanie Oscarov s očakávaniami veľkého úspechu svojho favorita. Ak sa sklamali, pokles sledovanosti budúceho ročníka určite narastie. Ak nie, akadémia musela rozhodnúť inak, ako v niekoľkých predchádzajúcich ročníkoch. Bez ohľadu na tieto špekulácie, Avatar sa stal absolútnym fenoménom a pokračovanie je viac ako pravdepodobné. Vy ešte nemáte vlastné 3D okuliare?
Autor je šéfredaktor portálu Kinema.sk
Či sa dnes v noci stal, alebo nestal najlepším filmom roka, rozprávať sa o ňom bude určite najviac. V prvom prípade preto, že Oscara získal a v druhom, že mu ho „vyfúkla“ najväčšia konkurencia – nízkorozpočtová vojnová dráma The Hurt Locker, paradoxne, bývalej Cameronovej manželky – Kathryn Bigelow. Avatar je tak či tak víťaz a celý filmový svet, či chceme, alebo nie, mu leží pri nohách.
.na začiatku bola voda...
James Cameron sa po fenomenálnom úspechu Titanicu (1997) na dlhé roky zo sveta veľkého filmu vytratil. Jeho láska k morským hĺbkam a finančné možnosti mu umožnili potápať sa nielen k Titanicu. Fascinovaný imaxovou 3D technológiou nakrútil dva podmorské tituly Ghost of the Abyss (2003) známy aj ako Titanic 3D a Aliens of the Deep (2005). Už v roku 2004 sa však začalo hovoriť o pripravovanom veľkom projekte využívajúcom množstvo špeciálnych efektov. Pod pracovným názvom „Project 880“ sa spustili predprodukčné prípravy vysokorozpočtového titulu pre spoločnosť 20th Century Fox.
Z marketingového hľadiska sa rátalo prakticky so všetkým, od spojenia tých najlepších grafických spoločností až po samotnú distribúciu. Digitalizácia kín a s tým spojené nové možnosti pre 3D projekcie priniesli jasné rozhodnutie nakrútiť Avatara novou kamerovou technológiou, ktorá by priniesla mimoriadny zážitok aj do bežných kinosál mimo Imaxov.
V 60. rokoch minulého storočia bojovali filmové štúdia s masívnym rozšírením televízie. Papučová kultúra začala a neprestala znižovať celosvetové výsledky návštevnosti kín. Úspech si získali len veľké filmové „divadlá“ podporené silným marketingom. Televíziu za ostatné roky vystriedal internet a tvorcovia a filmové štúdia majú proti sebe dvoch veľkých protivníkov. Ako sa proti nim postaviť? Vytvoriť dielo odolné internetovému sťahovaniu a televíznej istote. Z návštevy kina sa musí opäť stať udalosť.
.fenomén Avatar
Písať o základnom príbehu Avatara je asi zbytočné. To, čo je dôležité popri technologickej formálnej stránke, je jeho modelová schematická štruktúra. Všetko má svoje presné miesto a príbehové dramaturgické opodstatnenie. Ide vlastne o návrat k poctivej hollywoodskej scenáristike postavenej na trojaktovej štruktúre, jednoznačných charakteroch, jasných motiváciách a čitateľnom druhom pláne. Platí samozrejme, že dobré umenie je to, ktorému všetci rozumejú.
Ekologické, politickokritické – značne naivné moralizujúce analógie „ukrývajúce sa“ v dramatickom príbehu, nekladú na diváka príliš veľké nároky. Skôr sa šikovne tvária ako komplikované, aby mal o to príjemnejšie cinefilné pocity z ich „prečítania“. Hollywoodske remeslo zabalené do pozoruhodného trikového obalu podporujúce 3D efekt v kombinácii s digitálnou projekciou – a fenomén je na svete.
Naozaj však platí, že Avatar priniesol do kín doposiaľ nevídaný vizuálny zážitok podporený samotnou kino technológiou. Zo hollywoodsky nákladného (rozpočet prekročil 250 miliónov dolárov) epického projektu sa pomocou inštitúcie moderného digitálneho kina stáva atrakcia/udalosť. Tú si, podobne ako lunapark, doma nenasimulujete a jedinou možnosťou je zažiť ju pri kolektívnom zdieľaní priamo v kinosále. A podobne ako zážitok zo zábavnej atrakcie, aj v prípade Avatara platí, že jej opakovanie si málokto nechá ujsť. Celkové tržby z kín tak narastali aj vďaka fenoménu vidieť Avatara viac ako len raz.
.3D
Možno to tak vyzerá, ale stereoskopický film alias 3D film je technológia, ktorá si čo-to už prežila. Jej obdobie by sa dalo rozdeliť na tri základné vývojové fázy. Ako som už spomínal, do boja proti televíznej kultúre mal začiatkom 50. rokov najvýraznejšie vyraziť trojrozmerný film. Ľudia prestávali navštevovať kiná a bolo viac než nutné zaujať ich pozornosť niečím novým, zaujímavým. Filmu bolo treba dať tretí rozmer a divákovi vsugerovať možnosť dotknúť sa filmového plátna.
Aj vďaka Lumierovým 3D pokusom zo začiatku storočia, hoci sa nestretli s veľkým ohlasom – vznikol v roku 1946 prvý farebný trojrozmerný film Robinson Crusoe (r. Aleksandr Andriyevsky, 1946). Pri sledovaní ešte nebolo treba vlastniť špeciálne okuliare, pretože sa nakrúcal systémom Stereokino, založenom na rohovanom plátne, schopnom odrážať obraz do ľavého aj pravého oka zvlášť. Skutočného 3D šialenstva sa dočkali diváci, keď prišiel do kín americký dobrodružný film Bwana Devil (r. Arch Oboler, 1952).
Následne vzniklo vyše štyridsať trojrozmerných filmov, obdarených širokým záujmom divákov. V sedemdesiatych rokoch sa princíp 3D nevyhol ani pornografii, a tá ho dokázala (celkom pochopiteľne) finančne najviac využiť. Divácky útlm záujmu o 3D snímky, spôsobený ich kolísavou kvalitou, priniesol začiatkom osemdesiatych rokov čiastočné pochovanie klasických trojrozmerných filmov.
Nasledovníkom nedokonalej 3D zábavy sa stalo špeciálne širokouhlé trojdimenzionálne kino IMAX. To bolo prvý raz predstavené ako atrakcia na svetovej výstave Expo ešte v 70. rokoch. Postupne sa projekt s hlavným cieľom využitia drahého 70 mm filmu a rozšírenia panoramatického obrazu tak, aby celé divákovo zorné pole zaplnil kvalitný ostrý obraz, menil a transformoval na tri základné druhy: IMAX, 3D IMAX a napokon IMAX Dome (premietanie obrazu pomocou objektívu rybie oko na projekčnú kopulu podobnú planetáriu). Charakteristickými znakmi IMAX kinosál sú strmo stúpajúce hľadisko s prevýšením radov až desať metrov a rozmerné filmové plátno.
Digitalizáciou kinosál začiatkom 21. storočia prichádza 3D vo svojej zatiaľ najlepšej forme. Opúšťa nákladný IMAX (digitálna projekcia na také veľké plátno ešte nie je reálna), prichádza do multiplexov so špeciálnymi digitálnymi projektormi, striebornými plátnami a aktívnymi či pasívnymi okuliarmi. 3D efekt so sebou už neprináša nepríjemné bolesti hlavy a očí. Éra nového filmového zážitku s dokonalým obrazom vo vysokom rozlíšení dostala zelenú. Na najbližšie 4 roky je v pláne viac ako osemdesiat 3D filmov určených pre digitálne sály multiplexov.
.vitajte na Pandore
Avatar pracuje s tzv. „diváckym kino zážitkom“ na pozoruhodnej úrovni. Už niekoľko rokov sme v oblasti filmu svedkami prezentácie akejsi inej „neľudskej“ telesnosti, ktorou si prechádzajú hlavné postavy príbehov. Či už spomíname na Matrix (1999), Klony (2009), District 9 (2009). James Cameron však išiel ešte ďalej a pocit niečoho nového preniesol na návštevníkov kín. Hlavný hrdina Jake Sully sa dostáva na planétu Pandora ako náhradník za svojho mŕtveho brata, aby pomocou iného tela nadviazal kontakt s miestnymi obyvateľmi Na’vi. Šikovný scenáristický ťah, keďže identifikácia divákov s hlavnou postavou je okamžitá.
Objavovanie záhadnej planéty z pohľadu neskúseného pozorovateľa prináša hneď v úvode ešte nezorientovaným divákom tú pravú pomocnú ruku. Samotné nasadenie okuliarov určených k 3D projekciám pripomína prechod do inej dimenzie podobný tomu, keď sa Sully dostáva do tela umelej bytosti prispôsobenej na existenciu na Pandore. Otvára oči a vidí svoje ruky – telo avatara vytvorené kombináciou DNA. Z vlastného pohľadu je to umožnené aj divákovi. Samotný 3D efekt však v prípade Avatara nepracuje s lacnou snahou donútiť osadenstvo kina ku krkolomnej snahe sa uhýbať či lapať po očným klamom vytvorených predmetoch či postavách.
Aktuálne multiplexové digitálne 3D má snahu o vytvorenie pocitu hĺbky priestoru. Plátno už nie je len výsekom zobrazujúcim predkamerovú realitu, ale ponúka prienik k samotným postávam, do deja filmu. Od premiéry si už desiatky miliónov ľudí mohli vyskúšať pobyt na inej, krásne modrej planéte, z ktorej sa niektorým len ťažko vracalo späť do reality. Stačí len, keď sa dostatočne filmu otvorili, podľahli vytvorenému počítačovému svetu, bez prílišnej snahy aplikovať hodnotiaci súd. Ilúzia technicky prepracovaných scén a 3D projekcie bola natoľko silná, že ich pocity pripomínajú snenie, ku ktorému sa návšteva kina (ticho, tma, pohodlné sedadlá) často prirovnáva.
.kritika?
Tá je absolútne nejednotná a rozdelená na dva výrazne protichodné tábory. Tento stav však nie je výnimočný. Jeden Avatara glorifikuje ako dokonalé dielo, akéhosi nástupcu fenoménu Hviezdnych vojen, bez šance o prekonanie v najbližších rokoch. Druhý zase vehementne presadzuje názor o absolútne nulovej umeleckej hodnote Cameronovho titulu.
Oba názory majú do istej miery pravdu, avšak ich výpovedná hodnota je veľmi diskutabilná. Výrazný podiel na výnimočnosti Avatara nesie vizuálnotriková prepracovanosť celého projektu dominujúca nad banálnou scenáristickou rovinou. Tá sa však stáva väzňom momentálnych technologických možností. Animácie a trikové sekvencie (viac ako 40 percent z celej minutáže filmu), sa počas niekoľkých rokov neustále zdokonaľovali a zastavil ich až termín premiéry. Dá sa preto konštatovať, že Avatar je najlepším trikovo vytvoreným filmom k dátumu svojho uvedenia do kín. O rok by už mohol byť technologicky ešte vyspelejší.
Využitie a režijné spracovanie najmodernejších technológii je však skutočne pozoruhodné a stáva sa tým hlavným zdrojom rozdielnosti kritických názorov. Rovnako si myslím, že hovoriť v prípade Avatara o filmovo umeleckej prázdnote, asi nie je tou najlepšou hodnotiacou cestou. Avatar je veľkolepý blockbuster využívajúci všetky dostupné reklamné a technické možnosti s premyslenou stratégiou, aby prilákal široké spektrum divákov. Vždy si pri preplnených kinosálach spomeniem na názory mimoriadnej postavy svetového filmu, Andreja Tarkovského. Raz vyhlásil, že keď by videl nekonečný rad divákov čakajúcich na jeho titul pred kinom, zľakol by sa, že nakrútil zlý film.
.ocenenia
Ako som už v úvode spomínal, Avatar mal silné Oscarové ambície. Prekvapivo totiž získal Zlatý Glóbus za najlepšiu drámu a režiséra roka a nábeh k najmedializovanejšej filmovej cene bol preto očakávaný. Zároveň mu veľmi pomáhal nepríjemný pokles sledovanosti oscarového ceremoniálu, keďže po ostatné roky sa do popredia záujmu akadémie dostávali skôr náročnejšie filmové tituly, pre divákov prakticky neznáme. Aj preto sa tento rok rozšíril počet nominácii v hlavnej kategórii „Najlepší film roka“ na 10 snímok.
Akadémia stála pred náročnou úlohou. Milióny fanúšikov Avatara sledovali udeľovanie Oscarov s očakávaniami veľkého úspechu svojho favorita. Ak sa sklamali, pokles sledovanosti budúceho ročníka určite narastie. Ak nie, akadémia musela rozhodnúť inak, ako v niekoľkých predchádzajúcich ročníkoch. Bez ohľadu na tieto špekulácie, Avatar sa stal absolútnym fenoménom a pokračovanie je viac ako pravdepodobné. Vy ešte nemáte vlastné 3D okuliare?
Autor je šéfredaktor portálu Kinema.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.