Spievam, čo sama chcem

.váš nový album Stopy znie veľmi relaxovane. Je iný ako vaše predošlé albumy?
Na novú platňu som čakala osem rokov. Hoci som mala pesničky, nič ma nenútilo ho vydávať. Stále som to len odkladala, ale možno je to aj dobre, pretože časom som niektoré pesničky vyhodila a nechala som tam len tie, ktoré sa mi skutočne páčili. Myslím, že ten album má takú pokojnú náladu, azda to nie ja na škodu.

.je tam aj pesnička Zuzany Navarovej Žaluzie. Ako sa to stalo?
Hej, dala mi to asi pol roka pred smrťou. To je už tretia jej pesnička, ktorú som naspievala. Keď sa Zuzana dozvedela, že budem nahrávať moje predposledné cédečko Podívej, ktoré produkovali Zdeněk Vřešťál a Vít Sázavský, ponúkla mi dve pesničky, obe boli nádherné. Ona je úplne fantastická autorka, je mi ľúto, že už nežije a trochu sebecky mi je ľúto aj toho, že mi už nič nenapíše. Tá pieseň Žaluzie u mňa ležala šesť rokov. Spočiatku som si tou pesničkou ani nebola veľmi istá, ale keď sme ju v štúdiu začali hrať, vylúplo sa z nej niečo nádherné.

.občas sa stane, že z niečo nenápadného sa stane veľký hit. Mali ste aj iné podobné pesničky?
No, napríklad Lásko voníš deštěm. To je v origináli She´s gone od Black Sabbath. Kedysi dávno som bola na festivale rozhlasových staníc v Ljublani, zostali mi nejaké peniaze, tak som na letisku kúpila synom malú platňu Black Sabbath. Oni si vždy púšťali tú prvú stranu, ktorú takmer zodrali. Ja som si raz pustila aj tú druhú stranu a zistila som, že tam je niečo úžasné. Tak som ju ponúkla svojmu kolegovi z kapely, on to nechcel, ponúkla som to Nohavicovi a on napísal slová. Ani vtedy som netušila, že to bude hit. Zaujímavé je, že Black Sabbath tu niekoľkokrát koncertovali, ale Ozzy Osbourne ju nikdy nespieval. On asi netuší, čo napísal. (Smiech.)

.v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch naši speváci často preberali piesne zahraničných interpretov. Prečo?
Ja som to robila vždy. Mne sa už od konca šesťdesiatych rokov veľmi páčila americká soulová hudba. Spievala som Arethu Franklin, Tinu Turner i piesne iných interpretov. Ja som stále spievala soul, a až keď mi Jaroslav Wykrent napísal pesničku Lásko, som začala spievať česky. Ale veľmi som si vyberala.

.vtedy nebol problém s autorskými právami?
Teraz je veľký problém, teraz musí každé vydavateľstvo dať súhlas, musíte poslať preložený text a niektorí interpreti a autori vôbec nechcú, aby ich piesne spieval niekto iný. Na tomto novom albume mám dve zahraničné piesne, ale tie sú od kanadského folkového speváka Blaira Peckhama, priateľa môjho syna.

.ako ste sa vlastne v Ostrave, z ktorej pochádzate, dostali k soulu?
Počúvali sme Radio Luxemburg. Tu nebolo vôbec nič. Mali sme v kapele saxofonistu, ktorý vedel dobre po anglicky a ktorý zapisoval slová. Ja som tiež niečo vedela, takže som to dokázala aj spievať.

.ako ste sa dostali k súťaži Hledáme nové talenty?
To niekde našiel môj brat a prihlásil ma. Už predtým som však na gymnáziu spievala so školskou kapelou a spievala som od útleho detstva v otcovom zbore, otec bol totiž organista v ostravskom Kostole sv. Františka z Assisi. Ale nikdy mi nenapadlo, že sa budem živiť hudbou.

.kedy nastal prelom, keď ste si uvedomili, že už ste známa speváčka?
Neviem. Ostrava vtedy mala nejaké vysielanie, tuším sa to volalo Ostravský pondělník, kde sa hrali pesničky, ktoré sa tam nahrávali. Podobne to bolo v ostravskom rádiu. Zrejme sa o mne ľudia dozvedeli ešte v čase, keď som spievala s kapelou Majestic. Potom prišli kritiky v časopise Melodie, prešla som do Flamenga, vydali sme LP, a tak nejako sa to rozbehlo. Robili sme koncerty, vlastne som za to ani nemohla.

.nebola to nevýhoda, že ste bývali v Ostrave?
Vôbec nie. Všetko, čo som potrebovala, som mala v Ostrave – rádio, televíziu aj kapelu. Ja som to považovala za prednosť, nie za nevýhodu. Aj dnes, keď už bývam pri Prahe, mám najviac koncertov na severe Moravy.

.vás kedysi navrhli na titul zaslúžilá umelkyňa, ale akosi to neprešlo. Ako to bolo?
Pragokoncert a ministerstvo kultúry ma navrhli a na Krajskom výbore KSČ to zatrhli. Myslím, že poznali moje zmýšľanie, púšťala som si „hubu na špacír.“ Raz som dostala nejaký diplom, tuším za zásluhy o rozvoj socialistickej vlasti či čo, a nechala som to ležať v agentúre. A tak podobne.

.pred niekoľkými rokmi ste dostali ponuku kandidovať do Senátu za KDU – ČSL.
Myslím, že som v nejakom rozhovore povedala, že ma baví politika, a tak mi to ponúkli, ale odmietla som. Povedala som si, že je vždy lepšie byť obľúbenou speváčkou ako neobľúbenou političkou. Žiadny politik nie je obľúbený. Zatiaľ majú ľudia radi Karla Schwarzenberga, ale možno len preto, že je šľachtic.

.ak sa dá periodizovať vaša kariéra, ako by ste ju rozdelili?
Povedala by som, že sa to začalo soulom, neskôr som sa cez rôzne festivaly vrátane Bratislavskej lýry dostala do takého stredného prúdu, ale je tam ešte jedna niť, ktorá sa od sedemdesiatych rokov ťahá celou mojou kariérou a tou je, že spievam pesničky folkových autorov. Začalo sa to v roku 1971 Jaroslavom Wykrentom, potom mi písali texty Jarek Nohavica, Zdeněk Vřešťál a Zuzana Navarová. Aj keď folk nepočúvam, akosi k nemu inklinujem.

.spomenuli ste stredný prúd, slovné spojenie, ktoré sa používa skôr v dehonestujúcom význame.
Sú dobré a zlé pesničky, aj v tom strednom prúde sa nájdu dobré veci. Ja to nerada škatuľkujem.

.keď sa povie Marie Rottrová, na Slovensku každému okamžite napadne muzikál Neberte nám princeznú.
Najprv musím povedať, že muzikály nemám rada, nič mi to nehovorí, odmietla som niekoľko ponúk vystupovať v muzikáloch. Ja rada spievam pesničky, ktoré si sama vyberiem, keď pristúpite na muzikál, musíte spievať to, čo vám vybral niekto iný. Ale vtedy mi Dežo Ursiny poslal kazetu s jeho hudbou a textami Jana Štrassera. Mne sa to veľmi páčilo, vzala som to kvôli tomu, že to bola veľmi pekná hudba. Akurát to bolo na mňa veľmi vysoko. Mám pocit, že na svoju dobu bol muzikál Neberte nám princeznú veľmi moderný. Netušila som, že to bude šláger, pretože u nás sa to vysielalo hádam len raz.

.váš otec bol organista, vy celý život spievate, aj vaši dvaja synovia sa venujú hudbe?
Oboch som ich dala do hudobnej školy, ale obaja to nechali. Ale v puberte sa k tomu vrátili, mali spoločnú kapelu. Vítek neskôr založil s Richardom Kroczekom a Radkom Pastrňákom skupinu Buty, hral v J. A. R.. Martin hral napríklad v kapele Horká linka, čo bolo také džezovo-bluesové zoskupenie, dnes je v Toronte a živí sa muzikou.

.prestávka medzi vašimi poslednými albumami bola osem rokov. Kedy chcete vydať nové cédečko?
Premýšľam nad tým, že by som ho nahrala tak za dva roky. Možno aj napíšem nejaké pesničky. Chcela by som spievať niečo, čo ide zo mňa, čo sama chcem. Mrzí ma, že som nikdy nenapísala celú pesničku. Vždy to bola buď len hudba, alebo len text. To sú šťastní ľudia, ktorí si píšu pesničky sami.

.keby ste si mohli vybrať medzi Helenou Vondráčkovou a Martou Kubišovou, s kým by ste si zaspievali duet?
Vzhľadom na to, že som s Helenou Vondráčkovou už asi tri pesničky naspievala, tak s Martou Kubišovou. (Smiech.)