Hymny sa naozaj spievajú. Zástavy vejú, od nadšenia, vlastenectva alebo blbosti. V každom prípade bez zákona. Tam sa to však nekončí.
Francúzi, ktorých je v Kanade len o trochu viac ako Maďarov na Slovensku, majú svoj vlastný štátny jazyk. Na väčšinovo francúzskom území sa s angličtinou ďaleko nedostanete. Nápisy v štátnych organizáciach sú zásadne dvojjazyčné (aj v Labradore, kde živého Francúza ešte nevideli), dokumenty vyjdú pokojne aj v tridsiatich jazykoch, slovenčinu nevynímajúc. Keď si v požičovni požičiate zahraničný film, môžete si vybrať medzi francúzskymi a anglickými titulkami. Kariéra politika, ktorý by chcel nasadnúť „do tankoch“, by trvala asi tri sekundy po odznení výroku. Internetová stránka strany, ktorá by chcela riešiť cigánsky problém tak ako SNS by bola úradne zrušená a strana zakázaná.
Veľmi podobne v USA. Nápisy a upozornenia v nemocniciach sú minimálne v 12 jazykoch a je tam telefónne číslo, na ktoré môžete volať, ak tam ten váš náhodou nie je. Mená ulíc, nápisy na obchodoch – niekoľkojazyčné. Úradné dokumenty detto. Policajné stanice detto. Španielčina v školách. Keď som pred nejakým časom mal koncert v Department of State of USA (Ministerstvo zahraničia) a povodili ma po ňom – ešte aj tam boli viacjazyčné nápisy. Aj rukou písaný nápis v kuchyni „nepľujte do výlevky“ bol preložený do španielčiny. (Predstavte si maďarské nápisy na slovenskom ministerstve. Stará Gricacujevová by praskla.) Za takých podmienok naozaj nie je problém vydržať nejakú hymnu aj trikrát denne.
Čo sa ďalších symbolov týka, Jaroslav Daniška sa v minulom čísle rozplýval nad slovenským dvojkrížom. Je to pekné, ale dvojkríž má aj dosť nepríjemné konotácie. (Môžeme ho vidieť medziiným aj na vztýčenej pravici istého katolíckeho farára, ktorý – podobne ako množstvo jeho kolegov vtedy i dnes – nikdy o ničom nevedel.) V novom zjednotenom Nemecku, napriek nostalgickým spomienkam, akosi nikomu nenapadlo navrhnúť, aby sa ako štátny symbol použila svastika.
Ubrať z dojatia a hystérie a nech si vlastenectvo vyrieši každý sám.
Francúzi, ktorých je v Kanade len o trochu viac ako Maďarov na Slovensku, majú svoj vlastný štátny jazyk. Na väčšinovo francúzskom území sa s angličtinou ďaleko nedostanete. Nápisy v štátnych organizáciach sú zásadne dvojjazyčné (aj v Labradore, kde živého Francúza ešte nevideli), dokumenty vyjdú pokojne aj v tridsiatich jazykoch, slovenčinu nevynímajúc. Keď si v požičovni požičiate zahraničný film, môžete si vybrať medzi francúzskymi a anglickými titulkami. Kariéra politika, ktorý by chcel nasadnúť „do tankoch“, by trvala asi tri sekundy po odznení výroku. Internetová stránka strany, ktorá by chcela riešiť cigánsky problém tak ako SNS by bola úradne zrušená a strana zakázaná.
Veľmi podobne v USA. Nápisy a upozornenia v nemocniciach sú minimálne v 12 jazykoch a je tam telefónne číslo, na ktoré môžete volať, ak tam ten váš náhodou nie je. Mená ulíc, nápisy na obchodoch – niekoľkojazyčné. Úradné dokumenty detto. Policajné stanice detto. Španielčina v školách. Keď som pred nejakým časom mal koncert v Department of State of USA (Ministerstvo zahraničia) a povodili ma po ňom – ešte aj tam boli viacjazyčné nápisy. Aj rukou písaný nápis v kuchyni „nepľujte do výlevky“ bol preložený do španielčiny. (Predstavte si maďarské nápisy na slovenskom ministerstve. Stará Gricacujevová by praskla.) Za takých podmienok naozaj nie je problém vydržať nejakú hymnu aj trikrát denne.
Čo sa ďalších symbolov týka, Jaroslav Daniška sa v minulom čísle rozplýval nad slovenským dvojkrížom. Je to pekné, ale dvojkríž má aj dosť nepríjemné konotácie. (Môžeme ho vidieť medziiným aj na vztýčenej pravici istého katolíckeho farára, ktorý – podobne ako množstvo jeho kolegov vtedy i dnes – nikdy o ničom nevedel.) V novom zjednotenom Nemecku, napriek nostalgickým spomienkam, akosi nikomu nenapadlo navrhnúť, aby sa ako štátny symbol použila svastika.
Ubrať z dojatia a hystérie a nech si vlastenectvo vyrieši každý sám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.