Prečo štát nepodporuje mladé kapely a vôbec, chce to silnejší štát, zaznieva od hlavného rečníka. Debaty o povinnom zastúpení domácich umelcov v médiách. Zdesenie z príkladu – sympatický Bielorus vraví, že u nich musia všetky rádiá hrať 75 % takzvanej pôvodnej hudby. Pridá sa Rumun – údajne podľa ich nového zákona musí byť nielen 60 % rumunskej hudby v rádiách, ale aj na koncertoch. Vrátane festivalov. Náš hlavný rečník je zdesený. Pritom len videl, čo sa stane vtedy, keď štát vstupuje tam, kam nepatrí. Netuším, prečo by mal niekto povinne organizovať koncerty podľa štátnej príslušnosti, podobne nechápem fatalistický strach, že bez vládnej dotácie nevzniknú zaujímavé kapely. Filmový príklad je tiež riadne odstrašujúci – filmári ak nedostanú dotácie, tak plačú, kde sa dá, herci vystavujú svoje tváre a bojujú za všetko možné. Ak ich dostanú, tak zmiznú a je im všetko jedno. Predkladajú scenáre, aby rozhodol niekto na ministerstve, čo sa nakrúti. Formálne robia zahraničné koprodukcie s nadiktovanými počtami zahraničných spolupracovníkov. Nuž, pletie sa nám to, pletie. Alternatívne rádio odovzdávalo nedávno alternatívne ceny. Prepáčte mi kamaráti, ale keď som to videl na internete, tak som mal déjà-vu. Podobne vyzerali Aurelovia či Zlatý Slávik už niekoľko rokov dozadu. Mimochodom, nevidím žiaden rozdiel medzi hlasovaním divákov o Horehroní, z ktorého si všetci robili posmešky (vrátane drišľakovo-senzusovského hiphopového umelca) a hlasovaním poslucháčov o Radiohead Awards. Podobne dopletene mi pripadá zmena Rádia FM – najnovšie sa aj dramaturgia alternatívneho rádia robí cez prieskumy. Hlasovať, čo je alternatívne, je unikát. Alternatíva diktovaná väčšinou. Podobná blbosť ako slobodní umelci platení štátom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.