Už názov je pre prekladateľa poriadny hlavolam. Anglickú parafrázu na rozsudok smrti – death sentence – deaf sentence, ktorá by sa hádam dala kostrbato preložiť ako odsúdený na hluchotu, nahradil Richard Podaný dôvtipnejšou parafrázou na iný český výraz pre trest smrti – nejvyšší trest – nejtišší trest.
Názov slovenského prekladu Ako prosím? (Ikar 2008) dáva tušiť, že naša prekladateľka si rovnakú námahu s prekladom nedala a ako som sa dočítala v reakciách na Knižnom webe, slovenský preklad je nielen plný chýb a nezmyslov, ale aj preklepov. Chápem, že v rýchlosti, s akou prišli s prekladom, to ani inak nemohlo dopadnúť, ale David Lodge predsa nie je Rowlingová či Dan Brown, aby si čitatelia radi nepočkali na kvalitný preklad. Naopak, on je jeden z posledných klasikov, ktorí sa stali velikánmi v čase, keď sa ešte o literatúre a trhu dalo uvažovať oddelene. Navyše, táto kniha je na jazyku, slovných hračkách a najmä na nedorozumeniach plynúcich z nedoslýchavosti založená. Sám autor si dobre uvedomoval, že preklad bude poriadna zaberačka, preto knihu venoval práve svojim prekladateľom.
Meno spisovateľa, literárneho teoretika a vysokoškolského učiteľa Davida Lodgea (1935) sa väčšine čitateľov bude asi najviac spájať s jeho troma románmi z univerzitného prostredia Hostující profesoři, Svět je malý a Pěkná práce. Prvý z menovaných vyšiel u nás v preklade Antonína Přidala v roku 1980 v edícii Čtení na dovolenou a naposledy, piatykrát, v roku 2008 v Mladej fronte, takže nebude úplne neznámy viacerým generáciám čitateľov.
Aj najnovší román Nejtišší trest vychádza z akademického prostredia, chýba mu však radostná bezstarostnosť a drsná irónia spomínanej voľnej univerzitnej trilógie. Autorov povestný suchý britský humor je viac smiechom cez slzy a rovnako povestná absurdnosť situácií v jeho románoch vyznieva tu viac tragikomicky ako komicky.
Niet sa čo diviť. Hlavnému hrdinovi profesorovi lingvistiky Desmondovi Batesovi sa natoľko zhoršil sluch, že bol nútený nielen sa vzdať akademickej turistiky, ale odísť z univerzity úplne do predčasného dôchodku. Žalostnú situáciu nijako nezlepšuje o osem rokovo mladšia manželka, jeho bývalá študentka, ktorej sa zrazu začalo mimoriadne dariť v podnikaní. Smutný pohľad na profesorove problémy ešte znásobuje jeho starý, rovnako hluchotou postihnutý otec, ktorý tvrdohlavo odmieta presťahovať sa z Londýna zo svojho zanedbaného domu do opatrovateľského zariadenia.
Batesov nudný dôchodcovský stereotyp a izoláciu vytvorenú sluchovým hendikepom naruší tajomná americká študentka, ktorej nerozvážne prisľúbi pomoc s dizertačnou prácou, lingvisticky rozoberajúcou listy samovrahov. Študentka ho otvorene zvádza, neskôr rovnako otvorene vydiera a profesor má čo robiť, aby sa z toho dostal so cťou. Román Nejtišší trest však nie je romancou ani trilerom. Je to poctivo a klasicky napísaný román v prvej osobe, plný zaujímavých, občas až encyklopedických znalostí o hluchote, o jej príčinách, o pomôckach, o slávnych hluchých umelcoch, ale najmä o jazyku a hovorenej reči z pohľadu zle počujúceho človeka.
Namiesto ľahkovážneho, ženy okúzľujúceho lietajúceho profesora tu nachádzame zrelého muža snažiaceho sa poctivo a s múdrym, len mierne moralizujúcim nadhľadom vyrovnať s úskaliami, ktoré prináša starnutie a smrteľné telo. Zatiaľ čo slepota je tragická, hluchota je podľa neho len na smiech, a tak mu neostáva nič iné, len sa nad svoju situáciu s humorom povzniesť. A rozmýšľať nad tým, prečo sa nikdy nepovie „vyser si ucho“.
David Lodge: Nejtišší trest, preklad Richard Podaný, Mladá fronta, 2009.
Názov slovenského prekladu Ako prosím? (Ikar 2008) dáva tušiť, že naša prekladateľka si rovnakú námahu s prekladom nedala a ako som sa dočítala v reakciách na Knižnom webe, slovenský preklad je nielen plný chýb a nezmyslov, ale aj preklepov. Chápem, že v rýchlosti, s akou prišli s prekladom, to ani inak nemohlo dopadnúť, ale David Lodge predsa nie je Rowlingová či Dan Brown, aby si čitatelia radi nepočkali na kvalitný preklad. Naopak, on je jeden z posledných klasikov, ktorí sa stali velikánmi v čase, keď sa ešte o literatúre a trhu dalo uvažovať oddelene. Navyše, táto kniha je na jazyku, slovných hračkách a najmä na nedorozumeniach plynúcich z nedoslýchavosti založená. Sám autor si dobre uvedomoval, že preklad bude poriadna zaberačka, preto knihu venoval práve svojim prekladateľom.
Meno spisovateľa, literárneho teoretika a vysokoškolského učiteľa Davida Lodgea (1935) sa väčšine čitateľov bude asi najviac spájať s jeho troma románmi z univerzitného prostredia Hostující profesoři, Svět je malý a Pěkná práce. Prvý z menovaných vyšiel u nás v preklade Antonína Přidala v roku 1980 v edícii Čtení na dovolenou a naposledy, piatykrát, v roku 2008 v Mladej fronte, takže nebude úplne neznámy viacerým generáciám čitateľov.
Aj najnovší román Nejtišší trest vychádza z akademického prostredia, chýba mu však radostná bezstarostnosť a drsná irónia spomínanej voľnej univerzitnej trilógie. Autorov povestný suchý britský humor je viac smiechom cez slzy a rovnako povestná absurdnosť situácií v jeho románoch vyznieva tu viac tragikomicky ako komicky.
Niet sa čo diviť. Hlavnému hrdinovi profesorovi lingvistiky Desmondovi Batesovi sa natoľko zhoršil sluch, že bol nútený nielen sa vzdať akademickej turistiky, ale odísť z univerzity úplne do predčasného dôchodku. Žalostnú situáciu nijako nezlepšuje o osem rokovo mladšia manželka, jeho bývalá študentka, ktorej sa zrazu začalo mimoriadne dariť v podnikaní. Smutný pohľad na profesorove problémy ešte znásobuje jeho starý, rovnako hluchotou postihnutý otec, ktorý tvrdohlavo odmieta presťahovať sa z Londýna zo svojho zanedbaného domu do opatrovateľského zariadenia.
Batesov nudný dôchodcovský stereotyp a izoláciu vytvorenú sluchovým hendikepom naruší tajomná americká študentka, ktorej nerozvážne prisľúbi pomoc s dizertačnou prácou, lingvisticky rozoberajúcou listy samovrahov. Študentka ho otvorene zvádza, neskôr rovnako otvorene vydiera a profesor má čo robiť, aby sa z toho dostal so cťou. Román Nejtišší trest však nie je romancou ani trilerom. Je to poctivo a klasicky napísaný román v prvej osobe, plný zaujímavých, občas až encyklopedických znalostí o hluchote, o jej príčinách, o pomôckach, o slávnych hluchých umelcoch, ale najmä o jazyku a hovorenej reči z pohľadu zle počujúceho človeka.
Namiesto ľahkovážneho, ženy okúzľujúceho lietajúceho profesora tu nachádzame zrelého muža snažiaceho sa poctivo a s múdrym, len mierne moralizujúcim nadhľadom vyrovnať s úskaliami, ktoré prináša starnutie a smrteľné telo. Zatiaľ čo slepota je tragická, hluchota je podľa neho len na smiech, a tak mu neostáva nič iné, len sa nad svoju situáciu s humorom povzniesť. A rozmýšľať nad tým, prečo sa nikdy nepovie „vyser si ucho“.
David Lodge: Nejtišší trest, preklad Richard Podaný, Mladá fronta, 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.