A keď som bol na vojne tak náš veliteľ roty hovoril namiesto ďakujem spasiba. Asi mu pripadalo ako vojakovi nemiestne ďakovať. Spasiba znelo exoticky a najmä, bolo politicky nezávadné. Ešte sme tam mali jedného práporčíka, ktorý nám prednášal základy poradového výcviku a vždy keď niečo dovysvetľoval, tak sa nás opýtal: nu, paňjali? Akože či sme porozumeli. A my sme museli vždy zborovo odpovedať – da, paňjali. Po auguste šesťdesiat osem ho vraj dodrbali a vyhodili z armády aj zo strany, lebo keď prišli do jeho kasárne Rusi, tak sa ožral, išiel proti tým vojakom polonahý a vykrikoval „akamžite idite damoj, paňjali?“ Dá sa povedať, že doplatil na to, že vedel po rusky. Ale odbočil som. Začal som o tej spoločenskej miestnosti, ktorá je už zase okej, teda vymaľovaná a dokonca sú tam nové okná, tie...momentálne si neviem spomenúť, ako sa volajú, ale ty iste vieš, tak mi to napíš, ak mi odpíšeš, lebo tu sa na to hanbím spytovať, tu je človek, ktorý niečo nevie, alebo ktorý zabudne, na posmech. Všetci sa z neho rehocú. A pritom aj oni zabúdajú, nevedia si spomenúť a všeličo dopletú. Nedávno sa ma jedna baba z druhého bloku pri obede opýtala, či neviem, kedy vysielajú v televízii Súperstary. Ja som sa jej opýtal, čo to je, a ona povedala, že ešte nevie, ale že to asi bude o starých ľuďoch ako medzi sebou súperia a že to chce vidieť. Tá stará oná, nechcem napísať čo si o nej naozaj myslím, tak používam pomocné slovo „oná“. Nechcem to napísať naplno, lebo, nebudeš veriť, tu sa otvárajú listy. Kto dostane list, má ho na vrátnici, tu to volajú vznešene „recepcia“, ale je to klasická vrátnica. Akurát vrátnik, ktorý býva vždy nejaký starý šveps, tak tu je zo všetkých najmladší. No a on, alebo ktoviekto zo zvedavosti otvára listy, a potom má všelijaké poznámky. A keď niekomu píšeš, tiež to môžeš nechať u neho a on to dá poštárke. Ale najprv si to prečíta. Minule, keď som ti písal, že Katrinák stále zdraví „česť“, tak keď som išiel okolo vrátnice, zavolal na mňa „česť“ a začal sa rehotať. Inak, ku Katrinákovi...včera mi na chodbe pošepol, aby som prišiel k nemu. Tak som prišiel a on mi ani neponúkol stoličku, ale opýtal sa, či pôjdem voliť a či si uvedomujem, že nemusím ísť, lebo mám na to právo. Ja som mu povedal, že pôjdem aj keď nemusím, keď som už za starých čias chodil voliť, lebo som musel. Sila zvyku, povedal som. Urazil sa a nerozpráva sa so mnou. Minule som prišiel k svojim dverám a bolo tam našťaté. Zahrešil som a z Katrinákovej izby sa ozval diabolský rehot. Takto žijeme, voľby – nevoľby. Maj sa, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.