V krajine, kde v deň volieb zabili mínometné granáty, bomby a rakety 38 ľudí, prišlo aj tak voliť 62 percent oprávnených voličov. Napriek tým obetiam ešte stále platí, že americká taktika „surge“, spolu s čoraz silnejšími irackými ozbrojenými silami, zahnala teroristické skupiny do úplnej defenzívy a že sunitské klany sa od teroristov masovo odvrátili a chcú žiť konečne v mieri. Volebné miestnosti boli oproti minulosti omnoho lepšie chránené irackými ozbrojenými zložkami, ale aj tak na mnohých miestach ísť k volebným urnám vyžadovalo kus osobnej odvahy. Účasť 62 percent je menej ako v irackých voľbách pred štyrmi rokmi (79,6-percentná účasť), ale je to o desať percent viac, než predpovedali posledné predvolebné výskumy.
.suniti a šiíti
Rozloženie voličskej účasti je tiež iné a zmenilo sa najmä správanie sunitských voličov. To treba vnímať aj vo svetle toho, že podstatnú časť smrteľných útokov za posledné roky má na svedomí práve sunitská al-Káida a ďalšie sunitské odbojné organizácie (neznamená to, že by sa aj šiíti na násilí svojou mierou nepodieľali). Suniti sú v Iraku menšinou (asi iba tretina obyvateľstva), ktorá za Saddámovho režimu vládla šiítskej väčšine a Kurdom tvrdou rukou. Po jeho páde sa cíti ohrozená, čo je logické, vzhľadom na brutalitu, ktorou udržiaval sunitský režim väčšinových šiítov a Kurdov v područí. Sunitské provincie boli ohniskami vražedných teroristických útokov a dôvera v novú irackú demokraciu bola medzi sunitmi taká nízka, že v predbežných (úplne prvých) voľbách v roku 2005 volilo v odbojnej sunitskej provincii Anbar iba 3 375 voličov, čo je asi 2 percentá. Túto nedeľu však prišlo voliť v provincii Anbar 61 percent voličov. V ďalších, prevažne sunitských provinciách Dijala a Salahedin, rovnako ako Niniveh, kde v minulosti voliči voľby prevažne bojkotovali, prišlo voliť 70, 75, respektíve 67 percent, čo je dokonca viac ľudí, než bol celonárodný priemer.
Zdá sa, že tentoraz prišlo voliť väčšie percento spomedzi sunitov než šiítov, čo je tiež zaujímavé, najmä ak sa berie do úvahy nesmierne komplikovaný vzťah šiítskej a sunitskej časti populácie, zaťažený za uplynulé roky hroznými vzájomnými násilnosťami, no aj deštruktívny a odstredivý vplyv Iránu na celom juhu Iraku, ktorý je obývaný prevažne šiítmi.
.zložitý svet irackých Kurdov
Anglický The Guardian priniesol tiež správu o silnej volebnej účasti v kurdských provinciách, hoci neuviedol presnejšie čísla. Kurdistan bol problém pred voľbami a bude problémom aj po nich. Saddám Husajn vyhnal z domovov státisíce Kurdov, aby zabezpečil arabskú a sunitskú dominanciu nad Kirkúkom a ďalšími mestami v oblasti bohatej na ropu. Po páde sa Kurdi vrátili, aby si vybojovali svoje domovy späť. Medzi Kurdmi a Arabmi prepuká opätovne násilie, ktoré stojí ľudské životy. Najnovšie napadajú suniti aj miestnych kresťanov. V Mosule nedávno viacerých zabili. Tisíce ich utieklo pod kurdskú ochranu. Prezident kurdskej časti Iraku Masúd Barzání vyhlásil miestneho arabského guvernéra Athíla al-Nudžaífiho za zločinca a americké vojenské sily musia pôsobiť ako nárazník medzi kurdskými milíciami a sunitskými Arabmi na mnohých miestach pozdĺž stoviek kilometrov spornej hranice, čo oddeľuje ich územia. Problém medzi Kurdmi a Arabmi sa dá pomenovať jednoducho: kadiaľ vedie hranica a kto kontroluje ropné ložiská. Zostavovanie vlády bez Kurdov bude asi po oznámení výsledkov volieb ťažko riešiteľným problémom. Pritom samotní Kurdi medzi sebou dosť tvrdo súperia.
Moc v irackom Kurdistane bola dlhodobo rozdelená medzi strany a klany dvoch vodcov – Talabaního, ktorý je v súčasnosti aj irackým prezidentom, a Barzáního, ktorý je zase prezidentom kurdského regiónu. Talabaního strana Vlastenecká únia Kurdistanu a Barzáního Kurdistanská demokratická strana šli do týchto volieb formálne spoločne ako kandidátka Kurdistanskej aliancie, ale volení sú jednotlivci, takže v kampani sa vzájomne ani trochu nešetrili, čo v tej oblasti môže znamenať aj vzájomné násilie. Vynorila sa však aj tretia kurdská strana, ktorá môže pomer síl dosť zmeniť. Volá sa Gorran, čo v kurdštine znamená Zmena (aké originálne), a vedú ju bývalí Talabaního spolubojovníci. Tí označili Talabaního za diktátora a jeho večnú Nemezis Barzáního za „strategického partnera“. Súperili o 4,5 milióna kurdských voličov a ešte sa nevie, ako to dopadlo. Vie sa iba, že to bude mať vplyv na konečné usporiadanie irackej vlády po voľbách.
.čo bude?
Kurdská koalícia sa môže rozbiť, vlastne je už teraz riadne nahlodaná. Úradujúci predseda Núri al-Maliki sa musí pokúsiť vytvoriť novú vládnu väčšinu, čo bude s nedôverčivými a tiež rozdelenými šiítmi aj Kurdmi, ako obyčajne, problém. Jeho predchodca v úrade Ajad Allawi, ktorý je šiít, ale šiel do volieb ako líder nacionalistického a sekulárneho zoskupenia, pritiahol zase na svoju stranu aj množstvo sunitov. Prach z volebného zápasu sa definitívne usadí až o pár dní a z neistoty sa vynorí zložitý obraz. No redaktori The Wall Street Journal v redakčnom komentári k irackým voľbám píšu: „No už sama neistota ohľadne výsledkov je znakom nástupu demokracie a tá dráma nezostane nepovšimnutá na Strednom východe, kde sú víťazstvá vždy zdrvujúcimi výhrami vládnucej strany. Kontrast s ukradnutými iránskymi voľbami 2009 ani nemôže byť dramatickejší, a dokonca televízia al-Džazíra vysielala (z irackých volieb) nepretržité správy.“ V tom majú pravdu – neistota a zložitosť je vlastnosťou irackého politického prostredia a výsledok volieb ju presne odráža, čo je neklamným znakom, že voľby boli skutočné. A dodať možno aj to, že v krajine etnického a sektárskeho rozdelenia a násilia je vždy pravdepodobné, že voľby sú jednoducho sčítaním ľudu a jeho proporcionálnym roztriedením na reprezentácie etník a konfesií. To je vždy skôr návod na občiansku vojnu, ako ukázal osud mnohých afrických nových demokracií. Vždy boli na počiatku voľby. Tieto iracké voľby už mali aj rozmer súperenia názorov.
Americký prezident Barack Obama, zrejme nadmieru spokojný s demokratickými voľbami v Iraku, okamžite vyhlásil, že koncom budúceho roka budú americké jednotky z Iraku preč. To sa môže ukázať ako unáhlené. „Prelialo sa priveľa krvi a minulo priveľa prostriedkov, aby sa (iracká) misia stala rukojemníčkou politického kalendára,“ napísali v tejto súvislosti redaktori The Wall Street Journal a dodali citát vysokého amerického dôstojníka, ktorý varuje pred rizikom „hizballáhizácie“ Iraku. Islamský iránsky režim sa stal zloduchom regiónu s ďaleko siahajúcimi ambíciami a dosiahol už rozvrat krehkého politického systému v Libanone, keď založil a financoval šiítsku teroristickú organizáciu Hizballáh, ktorá je dnes nebezpečným hráčom v politike celého Blízkeho východu. Irán ozbrojovaním a podporou ďalšej teroristickej organizácie Hamas zasiahol aj do života palestínskych Arabov, a prakticky tým znemožnil akékoľvek realistické vyhliadky na mier medzi Palestínčanmi a Izraelom.
Turecko sa pod vedením svojej islamistickej vlády odvracia od Európy aj Ameriky, varujú redaktori The Wall Street Journal, a dodávajú, že Irak môže byť novým a demokratickým spojencom Ameriky, ktorý prevezme rolu Turecka – začne pôsobiť proti snahe Iránu stať sa regionálnym hegemónom. Američania môžu do konca budúceho roku odísť, ak sa tak Obamova vláda rozhodne, ale Iračanom ani Amerike, ani nikomu inému v regióne s výnimkou Iránu by to naozaj nepomohlo.
.pohľad skeptika
Väčšina tlače je pri posudzovaní výsledkov a priebehu irackých volieb optimistická. Skeptickejší sú viacerí analytici a znalci regiónu. Medzi nimi aj Daniel Pipes z think-tanku Middle East Forum, ktorý píše, že jeho nálady ohľadne Iraku sa dajú opísať ako depresia, zúfalstvo, pesimizmus, beznádej, ponurosť a podobne. Zdôvodňuje to tým, že iracký režim, podobne ako režim v Afganistane, Libanone a na území kontrolovanom Palestínskou samosprávou, sú „vydržiavanými inštitúciami“. Už pred pol rokom Daniel Pipes písal v tomto zmysle ako o „vydržiavaných politikoch“ o irackom Nourim al-Malikim, o libanonskom Saadovi Haririm, o afganskom prezidentovi Hamidovi Karzajovi a Palestínčanovi Mahmúdovi Abbásovi. Do roku 2000 si Washington politikov nevydržiaval, teraz ich má až štyroch. Pipes pritom neobviňuje Washington zo zlého úmyslu, iba konštatuje status quo – skôr s pocitom, že si ho Amerika dala vnútiť. Daniel Pipes je presvedčený, že „vydržiavaní politici“ či „vydržiavané režimy“ padajú, len čo donorská a protektorská krajina stiahne ochrannú ruku, vojsko a peniaze. Pripúšťa aj výnimky, napríklad Jordánsko a jeho hašemitskú dynastiu, ale ide naozaj o výnimky.
Daniel Pipes je presvedčený, že Irán má už teraz v Iraku (najmä na šiítskom juhu) v ruke toľko pák – od mešít a škôl cez milície až po politikov, že keď Američania naozaj odídu, ako to avizoval Barack Obama, Irak padne do rúk Iránu. Môže mať pravdu, a to aj v svojom pocite, že po iránskom prevzatí moci nad Irakom budeme spomínať na práve ukončené voľby ako na kozmetickú epizódu.
Ak by sa tento katastrofický scenár naplnil, Irán by popri svojich už aj tak obrovských zásobách ropy kontroloval aj ropu irackú, čím by sa stal veľmi významným svetovým hráčom na trhu a jeho zločinecký režim by bol v permanentnom pokušení vydierať svet Západu i ten okolo seba. Otázkou tiež zostáva, či by Irak v takom prípade vydržal pokope ako štát. Suniti v provinciách v strede Iraku by to určite neakceptovali bez boja, a takisto ani Kurdi na severe.
Voľby v Iraku prebehli pozoruhodne dobre a Iračania sa zachovali ako zodpovední ľudia, ktorí chcú mať svoju krajinu pod demokratickou kontrolou. Ešte im to však musí okolitý svet dovoliť.
.suniti a šiíti
Rozloženie voličskej účasti je tiež iné a zmenilo sa najmä správanie sunitských voličov. To treba vnímať aj vo svetle toho, že podstatnú časť smrteľných útokov za posledné roky má na svedomí práve sunitská al-Káida a ďalšie sunitské odbojné organizácie (neznamená to, že by sa aj šiíti na násilí svojou mierou nepodieľali). Suniti sú v Iraku menšinou (asi iba tretina obyvateľstva), ktorá za Saddámovho režimu vládla šiítskej väčšine a Kurdom tvrdou rukou. Po jeho páde sa cíti ohrozená, čo je logické, vzhľadom na brutalitu, ktorou udržiaval sunitský režim väčšinových šiítov a Kurdov v područí. Sunitské provincie boli ohniskami vražedných teroristických útokov a dôvera v novú irackú demokraciu bola medzi sunitmi taká nízka, že v predbežných (úplne prvých) voľbách v roku 2005 volilo v odbojnej sunitskej provincii Anbar iba 3 375 voličov, čo je asi 2 percentá. Túto nedeľu však prišlo voliť v provincii Anbar 61 percent voličov. V ďalších, prevažne sunitských provinciách Dijala a Salahedin, rovnako ako Niniveh, kde v minulosti voliči voľby prevažne bojkotovali, prišlo voliť 70, 75, respektíve 67 percent, čo je dokonca viac ľudí, než bol celonárodný priemer.
Zdá sa, že tentoraz prišlo voliť väčšie percento spomedzi sunitov než šiítov, čo je tiež zaujímavé, najmä ak sa berie do úvahy nesmierne komplikovaný vzťah šiítskej a sunitskej časti populácie, zaťažený za uplynulé roky hroznými vzájomnými násilnosťami, no aj deštruktívny a odstredivý vplyv Iránu na celom juhu Iraku, ktorý je obývaný prevažne šiítmi.
.zložitý svet irackých Kurdov
Anglický The Guardian priniesol tiež správu o silnej volebnej účasti v kurdských provinciách, hoci neuviedol presnejšie čísla. Kurdistan bol problém pred voľbami a bude problémom aj po nich. Saddám Husajn vyhnal z domovov státisíce Kurdov, aby zabezpečil arabskú a sunitskú dominanciu nad Kirkúkom a ďalšími mestami v oblasti bohatej na ropu. Po páde sa Kurdi vrátili, aby si vybojovali svoje domovy späť. Medzi Kurdmi a Arabmi prepuká opätovne násilie, ktoré stojí ľudské životy. Najnovšie napadajú suniti aj miestnych kresťanov. V Mosule nedávno viacerých zabili. Tisíce ich utieklo pod kurdskú ochranu. Prezident kurdskej časti Iraku Masúd Barzání vyhlásil miestneho arabského guvernéra Athíla al-Nudžaífiho za zločinca a americké vojenské sily musia pôsobiť ako nárazník medzi kurdskými milíciami a sunitskými Arabmi na mnohých miestach pozdĺž stoviek kilometrov spornej hranice, čo oddeľuje ich územia. Problém medzi Kurdmi a Arabmi sa dá pomenovať jednoducho: kadiaľ vedie hranica a kto kontroluje ropné ložiská. Zostavovanie vlády bez Kurdov bude asi po oznámení výsledkov volieb ťažko riešiteľným problémom. Pritom samotní Kurdi medzi sebou dosť tvrdo súperia.
Moc v irackom Kurdistane bola dlhodobo rozdelená medzi strany a klany dvoch vodcov – Talabaního, ktorý je v súčasnosti aj irackým prezidentom, a Barzáního, ktorý je zase prezidentom kurdského regiónu. Talabaního strana Vlastenecká únia Kurdistanu a Barzáního Kurdistanská demokratická strana šli do týchto volieb formálne spoločne ako kandidátka Kurdistanskej aliancie, ale volení sú jednotlivci, takže v kampani sa vzájomne ani trochu nešetrili, čo v tej oblasti môže znamenať aj vzájomné násilie. Vynorila sa však aj tretia kurdská strana, ktorá môže pomer síl dosť zmeniť. Volá sa Gorran, čo v kurdštine znamená Zmena (aké originálne), a vedú ju bývalí Talabaního spolubojovníci. Tí označili Talabaního za diktátora a jeho večnú Nemezis Barzáního za „strategického partnera“. Súperili o 4,5 milióna kurdských voličov a ešte sa nevie, ako to dopadlo. Vie sa iba, že to bude mať vplyv na konečné usporiadanie irackej vlády po voľbách.
.čo bude?
Kurdská koalícia sa môže rozbiť, vlastne je už teraz riadne nahlodaná. Úradujúci predseda Núri al-Maliki sa musí pokúsiť vytvoriť novú vládnu väčšinu, čo bude s nedôverčivými a tiež rozdelenými šiítmi aj Kurdmi, ako obyčajne, problém. Jeho predchodca v úrade Ajad Allawi, ktorý je šiít, ale šiel do volieb ako líder nacionalistického a sekulárneho zoskupenia, pritiahol zase na svoju stranu aj množstvo sunitov. Prach z volebného zápasu sa definitívne usadí až o pár dní a z neistoty sa vynorí zložitý obraz. No redaktori The Wall Street Journal v redakčnom komentári k irackým voľbám píšu: „No už sama neistota ohľadne výsledkov je znakom nástupu demokracie a tá dráma nezostane nepovšimnutá na Strednom východe, kde sú víťazstvá vždy zdrvujúcimi výhrami vládnucej strany. Kontrast s ukradnutými iránskymi voľbami 2009 ani nemôže byť dramatickejší, a dokonca televízia al-Džazíra vysielala (z irackých volieb) nepretržité správy.“ V tom majú pravdu – neistota a zložitosť je vlastnosťou irackého politického prostredia a výsledok volieb ju presne odráža, čo je neklamným znakom, že voľby boli skutočné. A dodať možno aj to, že v krajine etnického a sektárskeho rozdelenia a násilia je vždy pravdepodobné, že voľby sú jednoducho sčítaním ľudu a jeho proporcionálnym roztriedením na reprezentácie etník a konfesií. To je vždy skôr návod na občiansku vojnu, ako ukázal osud mnohých afrických nových demokracií. Vždy boli na počiatku voľby. Tieto iracké voľby už mali aj rozmer súperenia názorov.
Americký prezident Barack Obama, zrejme nadmieru spokojný s demokratickými voľbami v Iraku, okamžite vyhlásil, že koncom budúceho roka budú americké jednotky z Iraku preč. To sa môže ukázať ako unáhlené. „Prelialo sa priveľa krvi a minulo priveľa prostriedkov, aby sa (iracká) misia stala rukojemníčkou politického kalendára,“ napísali v tejto súvislosti redaktori The Wall Street Journal a dodali citát vysokého amerického dôstojníka, ktorý varuje pred rizikom „hizballáhizácie“ Iraku. Islamský iránsky režim sa stal zloduchom regiónu s ďaleko siahajúcimi ambíciami a dosiahol už rozvrat krehkého politického systému v Libanone, keď založil a financoval šiítsku teroristickú organizáciu Hizballáh, ktorá je dnes nebezpečným hráčom v politike celého Blízkeho východu. Irán ozbrojovaním a podporou ďalšej teroristickej organizácie Hamas zasiahol aj do života palestínskych Arabov, a prakticky tým znemožnil akékoľvek realistické vyhliadky na mier medzi Palestínčanmi a Izraelom.
Turecko sa pod vedením svojej islamistickej vlády odvracia od Európy aj Ameriky, varujú redaktori The Wall Street Journal, a dodávajú, že Irak môže byť novým a demokratickým spojencom Ameriky, ktorý prevezme rolu Turecka – začne pôsobiť proti snahe Iránu stať sa regionálnym hegemónom. Američania môžu do konca budúceho roku odísť, ak sa tak Obamova vláda rozhodne, ale Iračanom ani Amerike, ani nikomu inému v regióne s výnimkou Iránu by to naozaj nepomohlo.
.pohľad skeptika
Väčšina tlače je pri posudzovaní výsledkov a priebehu irackých volieb optimistická. Skeptickejší sú viacerí analytici a znalci regiónu. Medzi nimi aj Daniel Pipes z think-tanku Middle East Forum, ktorý píše, že jeho nálady ohľadne Iraku sa dajú opísať ako depresia, zúfalstvo, pesimizmus, beznádej, ponurosť a podobne. Zdôvodňuje to tým, že iracký režim, podobne ako režim v Afganistane, Libanone a na území kontrolovanom Palestínskou samosprávou, sú „vydržiavanými inštitúciami“. Už pred pol rokom Daniel Pipes písal v tomto zmysle ako o „vydržiavaných politikoch“ o irackom Nourim al-Malikim, o libanonskom Saadovi Haririm, o afganskom prezidentovi Hamidovi Karzajovi a Palestínčanovi Mahmúdovi Abbásovi. Do roku 2000 si Washington politikov nevydržiaval, teraz ich má až štyroch. Pipes pritom neobviňuje Washington zo zlého úmyslu, iba konštatuje status quo – skôr s pocitom, že si ho Amerika dala vnútiť. Daniel Pipes je presvedčený, že „vydržiavaní politici“ či „vydržiavané režimy“ padajú, len čo donorská a protektorská krajina stiahne ochrannú ruku, vojsko a peniaze. Pripúšťa aj výnimky, napríklad Jordánsko a jeho hašemitskú dynastiu, ale ide naozaj o výnimky.
Daniel Pipes je presvedčený, že Irán má už teraz v Iraku (najmä na šiítskom juhu) v ruke toľko pák – od mešít a škôl cez milície až po politikov, že keď Američania naozaj odídu, ako to avizoval Barack Obama, Irak padne do rúk Iránu. Môže mať pravdu, a to aj v svojom pocite, že po iránskom prevzatí moci nad Irakom budeme spomínať na práve ukončené voľby ako na kozmetickú epizódu.
Ak by sa tento katastrofický scenár naplnil, Irán by popri svojich už aj tak obrovských zásobách ropy kontroloval aj ropu irackú, čím by sa stal veľmi významným svetovým hráčom na trhu a jeho zločinecký režim by bol v permanentnom pokušení vydierať svet Západu i ten okolo seba. Otázkou tiež zostáva, či by Irak v takom prípade vydržal pokope ako štát. Suniti v provinciách v strede Iraku by to určite neakceptovali bez boja, a takisto ani Kurdi na severe.
Voľby v Iraku prebehli pozoruhodne dobre a Iračania sa zachovali ako zodpovední ľudia, ktorí chcú mať svoju krajinu pod demokratickou kontrolou. Ešte im to však musí okolitý svet dovoliť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.