Tak sa začína minipríbeh Inge Hrubaničovej Varený, pečený ALEBO SMAŽENÝ JAZYK v knihe The Slovak Matrix alebo slová v maskáčoch (Bratislava, Vydavateľstvo Q 111, 2009).
Inge Hrubaničová je výnimočne prezviedavá, neposedná jazykovedkyňa. Je spoluautorkou Synonymického slovníka slovenčiny, s Janou Geržovou spoluautorkou terminologického slovníka Kľúčové termíny výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia, ako autorka a herečka pôsobila v Stoke a neskôr v divadle SKRAT, vydala poviedky Láska ide cez žalúdok, venuje sa popularizácii slovenčiny v rozhlasovej relácii Diktát na Devíne a v rubrike denníka Sme Slovenčina odslova doslova pracuje ako redaktorka vydavateľstva Kalligram.
Ten minipríbeh pokračuje Ezopovou úvahou o jazyku ako „základe filozofie a výchovy, lebo bez jazyka nemôže človek nič vziať ani dačo dať, ani zameniť. Pomocou jazyka stavajú sa mestá, uznášajú zákony, šíri sa učenie. Bez jazyka sa celý náš život rozpadáva.“ Ale jazykom „dochádza aj k nepriateľstvu, hádkam, závisti, žiarlivosti, nenávisti, boju a vojne.“ Preto je podľa Ezopa jazyk najlepší aj najhorší na svete.
Inge Hrubaničová dodáva, že jazyk za to nemôže, iba si to odnáša za omnoho zložitejšie veci ľudského vnútra a ľudských dejín. V jednej zo svojich glos píše o zdivadelňovaní života, ako si v politike, na špičke manažmentu firiem, v literatúre, na svojej vlastnej scéne režírujeme svoje životy a dni. Aj jej glosy sú akýmisi one-woman šou, divadlom pre jedného herca s príbehmi, udalosťami, performáciami. Jej vlastnou scénou je jazyk. Je to u nás neobvyklé a v záplave jazykových vztýčených prstov, zákonov, príkazov a zákazov osviežujúce.
Inge Hrubaničová sa so súčasným jazykom hrá. Neprikazuje mu, ale skúša jeho pružnosť, košatosť, štepnosť. Aby sme mali z neho potešenie. Robí v podstate fotografie dnešného jazyka. Všíma si to, čo používatelia jazyka a jazykovedci najčastejšie opomínajú – jazyk v stave zrodu. Cena týchto momentiek sa ukáže vo vývojke času - až keď už bude zrejmá jedinečnosť, vážnosť, ale aj bizarnosť okamihu, v ktorom vznikli.
Keď už hovoríme o zdivadelňovaní života, uvediem aspoň jeden príklad. Kedysi sa hovorilo v športe o prvom a druhom polčase - dnes sa hovorí o prvom a druhom dejstve. Neviem sa s tým uzmieriť, pre mňa sú to stále polčasy, ale rozumiem. Športový redaktor chce zdôrazniť rozmer športu ako divadelnej drámy, komédie či frašky.
Alebo také slovo hovorca. Pred rokom 1989 v slovenčine vôbec neexistovalo. Dnes je to mýtické slovo, stelesňujúce ambíciu politika stať sa lídrom.
Ale pekné príklady uvádza aj autorka. Napríklad ten z trojjazyčnej tabule pri východe z divadla v Báčskom Petrovci v srbčine, v slovenčine a v angličtine: Matica slovačka/ Matica slovenská/ The Slovak Matrix. Je to vlastne malý, nevtieravý návod pre našich zapadnutých vlastencov, ako im hovorí môj priateľ Andrej, slovakista zo slovinskej Ľubľane.
A keď sme už pri vlastenectve, aj to je také slovíčko z nášho slovenského divadla života. Môže byť rodoľubstvom, rodomilstvom, prejavom lásky k vlasti, ale poznáme aj socialistické vlastenectvo, hlučné, frázovité a pozérske vlastenčenie a vlastenec je aj gól do vlastnej bránky.
Minulý týždeň pridali študenti k týmto významom ešte jeden: chlastenectvo. A povedali nám, že diktátom sa vlastenectvo vzbudiť nedá. Mali pravdu, ten diktátorský zákon nie je vlastenecký, ale protivlastenecký. Aj to je nové slovo z nášho slovenského divadla života.
Inge Hrubaničová je výnimočne prezviedavá, neposedná jazykovedkyňa. Je spoluautorkou Synonymického slovníka slovenčiny, s Janou Geržovou spoluautorkou terminologického slovníka Kľúčové termíny výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia, ako autorka a herečka pôsobila v Stoke a neskôr v divadle SKRAT, vydala poviedky Láska ide cez žalúdok, venuje sa popularizácii slovenčiny v rozhlasovej relácii Diktát na Devíne a v rubrike denníka Sme Slovenčina odslova doslova pracuje ako redaktorka vydavateľstva Kalligram.
Ten minipríbeh pokračuje Ezopovou úvahou o jazyku ako „základe filozofie a výchovy, lebo bez jazyka nemôže človek nič vziať ani dačo dať, ani zameniť. Pomocou jazyka stavajú sa mestá, uznášajú zákony, šíri sa učenie. Bez jazyka sa celý náš život rozpadáva.“ Ale jazykom „dochádza aj k nepriateľstvu, hádkam, závisti, žiarlivosti, nenávisti, boju a vojne.“ Preto je podľa Ezopa jazyk najlepší aj najhorší na svete.
Inge Hrubaničová dodáva, že jazyk za to nemôže, iba si to odnáša za omnoho zložitejšie veci ľudského vnútra a ľudských dejín. V jednej zo svojich glos píše o zdivadelňovaní života, ako si v politike, na špičke manažmentu firiem, v literatúre, na svojej vlastnej scéne režírujeme svoje životy a dni. Aj jej glosy sú akýmisi one-woman šou, divadlom pre jedného herca s príbehmi, udalosťami, performáciami. Jej vlastnou scénou je jazyk. Je to u nás neobvyklé a v záplave jazykových vztýčených prstov, zákonov, príkazov a zákazov osviežujúce.
Inge Hrubaničová sa so súčasným jazykom hrá. Neprikazuje mu, ale skúša jeho pružnosť, košatosť, štepnosť. Aby sme mali z neho potešenie. Robí v podstate fotografie dnešného jazyka. Všíma si to, čo používatelia jazyka a jazykovedci najčastejšie opomínajú – jazyk v stave zrodu. Cena týchto momentiek sa ukáže vo vývojke času - až keď už bude zrejmá jedinečnosť, vážnosť, ale aj bizarnosť okamihu, v ktorom vznikli.
Keď už hovoríme o zdivadelňovaní života, uvediem aspoň jeden príklad. Kedysi sa hovorilo v športe o prvom a druhom polčase - dnes sa hovorí o prvom a druhom dejstve. Neviem sa s tým uzmieriť, pre mňa sú to stále polčasy, ale rozumiem. Športový redaktor chce zdôrazniť rozmer športu ako divadelnej drámy, komédie či frašky.
Alebo také slovo hovorca. Pred rokom 1989 v slovenčine vôbec neexistovalo. Dnes je to mýtické slovo, stelesňujúce ambíciu politika stať sa lídrom.
Ale pekné príklady uvádza aj autorka. Napríklad ten z trojjazyčnej tabule pri východe z divadla v Báčskom Petrovci v srbčine, v slovenčine a v angličtine: Matica slovačka/ Matica slovenská/ The Slovak Matrix. Je to vlastne malý, nevtieravý návod pre našich zapadnutých vlastencov, ako im hovorí môj priateľ Andrej, slovakista zo slovinskej Ľubľane.
A keď sme už pri vlastenectve, aj to je také slovíčko z nášho slovenského divadla života. Môže byť rodoľubstvom, rodomilstvom, prejavom lásky k vlasti, ale poznáme aj socialistické vlastenectvo, hlučné, frázovité a pozérske vlastenčenie a vlastenec je aj gól do vlastnej bránky.
Minulý týždeň pridali študenti k týmto významom ešte jeden: chlastenectvo. A povedali nám, že diktátom sa vlastenectvo vzbudiť nedá. Mali pravdu, ten diktátorský zákon nie je vlastenecký, ale protivlastenecký. Aj to je nové slovo z nášho slovenského divadla života.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.