Kubo má jarné prázdniny, na Egypt toho roku nebolo, tak sme šli do Krušných hôr. Na úpätie Klínovca, do Jáchymova. Jednej z tých častí Česka, ktoré sme vďaka tým Benešovým dekrétom získali do svojho „českého majetku“. Akurát je tu na každom kroku Zimmer frei, obchody majú polovicu nápisov v nemčine (a tretinu v ruštine) a od nemeckých dôchodcov berú vietnamskí predavači bez problémov eurá a lámanou nemčinou im dokážu podať aj jednoduché informácie o predávaných výrobkoch. Ale inak sa tu hovorí po česky – čo je asi jediná výhoda, ktorú sme tým, že sme odtiaľto vyhnali tri milióny sudetských Nemcov, my Česi získali.
Je šesťdesiatpäť rokov po vojne, dvadsať rokov po novembri 1989, ale do Sudet sa ešte stále nemôžete vydať bez obáv, že tu narazíte na niečo skutočne desivé, na niečo, za čo sa budete ako Čech hanbiť. Hoci je Poľsko omnoho chudobnejšia krajina, jeho západná polovica (tá, čo dostali od Stalina za východ predvojnového Poľska, ktorý si nechal) vyzerá lepšie než tie naše Sudety. Sú, samozrejme, aj rozdiely: Šumava, Krkonoše, Orlické a čiastočne Jizerské hory, okolie Hřenska, Karlovy Vary, tam sa to ešte dá. Ale inde je to dosť hrôza.
Napríklad Jáchymov, mesto, ktoré dalo vďaka tunajšiemu striebru meno doláru a z ktorého smolinca Marie Curie-Sklodowská uvoľnila prvé rádium, ale aj kúpele, ktoré boli pred druhou svetovou vojnou svetoznáme. Jáchymov bol po celý čas nemeckým mestom, po druhej svetovej vojne sem však namiesto vyhnaných Nemcov nahnali politických väzňov, aby tu ťažili urán na sovietske jadrové bomby. Dnes tu niet ani uránu, ani väzňov, Krušné hory sa už dávno spamätali z ekologickej katastrofy sedemdesiatych rokov, no Jáchymov je stále mesto ochromené ako človek po porážke. Menšia, kúpeľná časť, je opravená a vyčačkaná. Horná časť, tzv. mestská pamiatková rezervácia s renesančnými domami zo „strieborného“ šestnásteho storočia, padá na hlavu. Doslova. V domoch, na ktorých ešte občas zazriete bývalú krásu, sa usadili Rómovia a ďalšie sociálne prípady, takže sa tam väčšina miestnych, o kúpeľných hosťoch ani nehovoriac, bojí po zotmení chodiť. Polovica domov je však v rozvalinách.
Človeku ani nemusia napadnúť otázky, prečo sme to tým sudetským Nemcom brali, keď to nepotrebujeme, keď nám to na nič nie je. Hlavne, že si tak bránime tie Benešove dekréty. Keď človek chodí hornou časťou Jáchymova, zíde mu na um len jedno: kiežby sa tí Nemci vrátili a vzali si to späť. Azda by sme sa potom my Česi nemuseli hanbiť. Za Jáchymov, za ďalšie rozpadajúce sa krásne sudetské mestá. A nemuseli by sme sa hanbiť ani za Benešove dekréty. Dekréty, ktoré s právom nemali nič spoločné.
Je šesťdesiatpäť rokov po vojne, dvadsať rokov po novembri 1989, ale do Sudet sa ešte stále nemôžete vydať bez obáv, že tu narazíte na niečo skutočne desivé, na niečo, za čo sa budete ako Čech hanbiť. Hoci je Poľsko omnoho chudobnejšia krajina, jeho západná polovica (tá, čo dostali od Stalina za východ predvojnového Poľska, ktorý si nechal) vyzerá lepšie než tie naše Sudety. Sú, samozrejme, aj rozdiely: Šumava, Krkonoše, Orlické a čiastočne Jizerské hory, okolie Hřenska, Karlovy Vary, tam sa to ešte dá. Ale inde je to dosť hrôza.
Napríklad Jáchymov, mesto, ktoré dalo vďaka tunajšiemu striebru meno doláru a z ktorého smolinca Marie Curie-Sklodowská uvoľnila prvé rádium, ale aj kúpele, ktoré boli pred druhou svetovou vojnou svetoznáme. Jáchymov bol po celý čas nemeckým mestom, po druhej svetovej vojne sem však namiesto vyhnaných Nemcov nahnali politických väzňov, aby tu ťažili urán na sovietske jadrové bomby. Dnes tu niet ani uránu, ani väzňov, Krušné hory sa už dávno spamätali z ekologickej katastrofy sedemdesiatych rokov, no Jáchymov je stále mesto ochromené ako človek po porážke. Menšia, kúpeľná časť, je opravená a vyčačkaná. Horná časť, tzv. mestská pamiatková rezervácia s renesančnými domami zo „strieborného“ šestnásteho storočia, padá na hlavu. Doslova. V domoch, na ktorých ešte občas zazriete bývalú krásu, sa usadili Rómovia a ďalšie sociálne prípady, takže sa tam väčšina miestnych, o kúpeľných hosťoch ani nehovoriac, bojí po zotmení chodiť. Polovica domov je však v rozvalinách.
Človeku ani nemusia napadnúť otázky, prečo sme to tým sudetským Nemcom brali, keď to nepotrebujeme, keď nám to na nič nie je. Hlavne, že si tak bránime tie Benešove dekréty. Keď človek chodí hornou časťou Jáchymova, zíde mu na um len jedno: kiežby sa tí Nemci vrátili a vzali si to späť. Azda by sme sa potom my Česi nemuseli hanbiť. Za Jáchymov, za ďalšie rozpadajúce sa krásne sudetské mestá. A nemuseli by sme sa hanbiť ani za Benešove dekréty. Dekréty, ktoré s právom nemali nič spoločné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.