Posledné týždne boli veľmi poučné – ministerka Tomanová robila učebnicové komunikačné chyby, premiér Fico v amoku poodhalil čo-to zo svojich úmyslov a opozícia ukázala, ako to vyzerá, keď niekto šetrí sily. Čo bude ďalej? Nové príbehy.
Už sa zdalo, že kauza Privilégium zapadne prachom. A po minulom týždni sa to asi naozaj definitívne stane. Nie preto, že by prípad zastal na mŕtvom bode a potvrdilo sa, že novinári z dôvodu, ktorý každý hľadá inde (neschopnosť, korupcia či iný dôvod zaujatosti) opäť raz preháňali. Privilégium postupne zapadne prachom paradoxne preto, že všetko už bolo odhalené a povedané.
.čo ešte zostáva?
Vyšlo najavo, že predstavitelia Privilégia klamali. Jeho riaditeľ Miroslav Mečíř v októbri minulého roka ministerstvu pri žiadosti o dotáciu podľa dokumentu, ktorý získal denník SME, tvrdil: „Čestne vyhlasujem, že naša nezisková organizácia má k dnešnému dňu vyrovnané všetky finančné vzťahy so štátnym rozpočtom SR.“ Daňový úrad Bratislava VI. však potvrdil, že voči Privilégiu eviduje nedoplatky za roky 2004 až 2006 spolu v hodnote 2,7 milióna korún. Kým predchádzajúce informácie o miliónových dlhoch Privilégia na sociálnych a zdravotných odvodoch umožňovali ministerstvu kľučkovať, pretože dotačné pravidlá hovorili iba o zákaze poskytovania dotácií dlžníkom voči štátnemu rozpočtu (a odvody nie sú rozpočtovými príjmami), pri daňových nedoplatkoch spor neexistuje. Nezaplatené dane znamenajú nevyrovnané vzťahy so štátnym rozpočtom. A to znamená, že Privilégium získalo peniaze v rozpore s pravidlami udeľovania dotácií.
To okrem iného vrhá čudné svetlo aj na predsedu vlády, ktorý v rámci plamennej obhajoby ministerky Tomanovej tvrdil, že dotácia pre Privilégium je v poriadku a „ak je to zločin, tak sa k tomuto zločinu hlásim aj ja“, pretože „veľmi jasne sme si veci preverovali“.
S tým preverovaním to predseda vlády zrejme nepreháňal – denníku SME stačilo obrátiť sa na príslušný daňový úrad a po zaplatení kolku v hodnote 50 korún im úrad vydal písomné potvrdenie dlhov Privilégia.
Ministerstvu práce a sociálnych vecí slúži ku cti, že hoci to muselo byť sprevádzané istou horkosťou, okamžite požiadalo Privilégium o vrátenie dotácie. Štruktúry strany Smer zasa vylúčili dvoch kľúčových predstaviteľov Privilégia zo strany. Je zábavné počúvať reakciu riaditeľa Mečířa, ktorý sa pre Rádio Viva zamyslel: „Ako môžem vrátiť dotáciu, prosím vás, keď ja som za ňu kúpil 44 postelí, na ktorých leží 44 ťažko postihnutých ľudí. To ju mám vrátiť aj s tými ľuďmi?“
A bude dôležité sledovať, ako bude ministerstvo voči Privilégiu postupovať a vymáhať dotáciu, ktorú podľa všetkého získalo podvodom.
Zostáva pár otázok, na ktoré už vlastne ani nikto nečaká odpoveď. Ale predsa sa ich raz za čas treba pýtať: 1. Ak bola Viera Tomanová pred nástupom do ministerskej funkcie manažérkou Privilégia a dokonca chodila v jeho mene vyjednávať so samosprávou v bratislavskej Vrakuni, naozaj nemala ani tušenie o tom, že táto organizácia, založená a riadená jej priateľkou a spolustraníčkou, je v dlhoch? 2. Bolo správne, že ministerka podpísala dotáciu tejto organizácii len pár mesiacov po tom, čo v nej ukončila pracovný pomer? 3. Za akých okolností zastavila Sociálna poisťovňa exekúciu Privilégia?
.otvorená spoločnosť
Je isté, že ministerka i premiér chceli problém s Privilégiom zamiesť pod koberec – a že sa im to nepodarilo, je výsledkom dobrej novinárskej práce a toho, že verejný sektor je dnes transparentnejší ako kedykoľvek v minulosti. Mimochodom, tu vidno zaujímavý rozdiel medzi súčasnou a bývalou vládou. Spájajú ich podozrenia a kuloárne reči o rôznych zákulisných „obchodoch“. Nech to však bolo a je akokoľvek, existuje medzi nimi aj zásadný rozdiel. Tá predchádzajúca vláda pre klientelizmus a korupciu priestor vedome zmenšovala (napríklad zavádzaním povinného práva na prístup k informáciám), kým tá súčasná sa dlhodobo usiluje o opak (napríklad snahou obmedziť právo na prístup k informáciám).
Kauza Privilégium je na konci. Ministerka útočnými a podráždenými reakciami namiesto vecných odpovedí a snahy preveriť si veci hneď v počiatku urobila z banálnej správičky kauzu. Premiér sprisahanecké teórie ešte rozvinul a protiútok rozšíril do takej miery, že Privilégium sa stalo len bočnou dejovou líniou – a skutočným škandálom sa stali skôr Ficove reči o druhom dôchodkovom pilieri.
.globalizácia ako zbraň
Debata o druhom pilieri – ak sa to tak dá nazvať to, čo Fico povedal – je ešte len na začiatku a je isté, že v najbližších mesiacoch bude pokračovať v ešte menej vecnej podobe a s použitím ešte intenzívnejšej demagógie. Najbližšou príležitosťou bude pravdepodobne pokus opozície o odvolanie ministerky Tomanovej z funkcie.
Kto by nechápal, kde sa berie odpor predsedu vlády k dôchodkovému sporeniu, tomu sa muselo rozsvietiť po odhalení, že premiér vníma veci v kontexte a tak akosi globálne. Pri príležitosti spomienky na Slovenské národné povstanie vyhlásil, že „majme aj teraz odvahu, pretože svet nie je o nič lepší. Aj teraz sa bojuje o suroviny, o moc, o vplyv, len sa používajú iné zbrane. Používa sa globalizácia, liberalizácia, privatizácia“.
Odpor proti globalizácii, teda proti čoraz tesnejšiemu prepojeniu sveta politickými, obchodnými a kultúrnymi väzbami je ako odpor proti tomu, že na jeseň zo stromov opadajú listy. Môže sa nám to nepáčiť a môžeme prejavovať istú triezvosť napríklad voči globálnym politickým štruktúram, ktorých príspevok k lepšiemu životu na Zemi je zatiaľ veľmi sporný. Ale v skutočnosti máme len dve základné možnosti – snažiť sa globalizáciu čo najviac využiť vo svoj prospech, alebo sa od sveta dôkladne izolovať.
Odpor proti liberalizácii a privatizácii je zo strany premiéra pochopiteľnejší – argument o tom, že práve väčšia sloboda a súkromný sektor sú zbraňami v boji o moc a vplyv však od politika znejú veľmi falošne. Práve rozsiahle právomoci vlády a štátne vlastníctvo dávajú politikom väčšiu moc a vplyv než čokoľvek iné.
Hranice mentálnej mapy premiéra sú známe už dlho a bielych miest na nej rýchlo ubúda. Je zaujímavé, že ešte aj po toľkých rokoch dokáže obraz, ktorý sa z nej vynára, tak trochu prekvapiť. Alebo vydesiť?
.robert Žitňanský
Už sa zdalo, že kauza Privilégium zapadne prachom. A po minulom týždni sa to asi naozaj definitívne stane. Nie preto, že by prípad zastal na mŕtvom bode a potvrdilo sa, že novinári z dôvodu, ktorý každý hľadá inde (neschopnosť, korupcia či iný dôvod zaujatosti) opäť raz preháňali. Privilégium postupne zapadne prachom paradoxne preto, že všetko už bolo odhalené a povedané.
.čo ešte zostáva?
Vyšlo najavo, že predstavitelia Privilégia klamali. Jeho riaditeľ Miroslav Mečíř v októbri minulého roka ministerstvu pri žiadosti o dotáciu podľa dokumentu, ktorý získal denník SME, tvrdil: „Čestne vyhlasujem, že naša nezisková organizácia má k dnešnému dňu vyrovnané všetky finančné vzťahy so štátnym rozpočtom SR.“ Daňový úrad Bratislava VI. však potvrdil, že voči Privilégiu eviduje nedoplatky za roky 2004 až 2006 spolu v hodnote 2,7 milióna korún. Kým predchádzajúce informácie o miliónových dlhoch Privilégia na sociálnych a zdravotných odvodoch umožňovali ministerstvu kľučkovať, pretože dotačné pravidlá hovorili iba o zákaze poskytovania dotácií dlžníkom voči štátnemu rozpočtu (a odvody nie sú rozpočtovými príjmami), pri daňových nedoplatkoch spor neexistuje. Nezaplatené dane znamenajú nevyrovnané vzťahy so štátnym rozpočtom. A to znamená, že Privilégium získalo peniaze v rozpore s pravidlami udeľovania dotácií.
To okrem iného vrhá čudné svetlo aj na predsedu vlády, ktorý v rámci plamennej obhajoby ministerky Tomanovej tvrdil, že dotácia pre Privilégium je v poriadku a „ak je to zločin, tak sa k tomuto zločinu hlásim aj ja“, pretože „veľmi jasne sme si veci preverovali“.
S tým preverovaním to predseda vlády zrejme nepreháňal – denníku SME stačilo obrátiť sa na príslušný daňový úrad a po zaplatení kolku v hodnote 50 korún im úrad vydal písomné potvrdenie dlhov Privilégia.
Ministerstvu práce a sociálnych vecí slúži ku cti, že hoci to muselo byť sprevádzané istou horkosťou, okamžite požiadalo Privilégium o vrátenie dotácie. Štruktúry strany Smer zasa vylúčili dvoch kľúčových predstaviteľov Privilégia zo strany. Je zábavné počúvať reakciu riaditeľa Mečířa, ktorý sa pre Rádio Viva zamyslel: „Ako môžem vrátiť dotáciu, prosím vás, keď ja som za ňu kúpil 44 postelí, na ktorých leží 44 ťažko postihnutých ľudí. To ju mám vrátiť aj s tými ľuďmi?“
A bude dôležité sledovať, ako bude ministerstvo voči Privilégiu postupovať a vymáhať dotáciu, ktorú podľa všetkého získalo podvodom.
Zostáva pár otázok, na ktoré už vlastne ani nikto nečaká odpoveď. Ale predsa sa ich raz za čas treba pýtať: 1. Ak bola Viera Tomanová pred nástupom do ministerskej funkcie manažérkou Privilégia a dokonca chodila v jeho mene vyjednávať so samosprávou v bratislavskej Vrakuni, naozaj nemala ani tušenie o tom, že táto organizácia, založená a riadená jej priateľkou a spolustraníčkou, je v dlhoch? 2. Bolo správne, že ministerka podpísala dotáciu tejto organizácii len pár mesiacov po tom, čo v nej ukončila pracovný pomer? 3. Za akých okolností zastavila Sociálna poisťovňa exekúciu Privilégia?
.otvorená spoločnosť
Je isté, že ministerka i premiér chceli problém s Privilégiom zamiesť pod koberec – a že sa im to nepodarilo, je výsledkom dobrej novinárskej práce a toho, že verejný sektor je dnes transparentnejší ako kedykoľvek v minulosti. Mimochodom, tu vidno zaujímavý rozdiel medzi súčasnou a bývalou vládou. Spájajú ich podozrenia a kuloárne reči o rôznych zákulisných „obchodoch“. Nech to však bolo a je akokoľvek, existuje medzi nimi aj zásadný rozdiel. Tá predchádzajúca vláda pre klientelizmus a korupciu priestor vedome zmenšovala (napríklad zavádzaním povinného práva na prístup k informáciám), kým tá súčasná sa dlhodobo usiluje o opak (napríklad snahou obmedziť právo na prístup k informáciám).
Kauza Privilégium je na konci. Ministerka útočnými a podráždenými reakciami namiesto vecných odpovedí a snahy preveriť si veci hneď v počiatku urobila z banálnej správičky kauzu. Premiér sprisahanecké teórie ešte rozvinul a protiútok rozšíril do takej miery, že Privilégium sa stalo len bočnou dejovou líniou – a skutočným škandálom sa stali skôr Ficove reči o druhom dôchodkovom pilieri.
.globalizácia ako zbraň
Debata o druhom pilieri – ak sa to tak dá nazvať to, čo Fico povedal – je ešte len na začiatku a je isté, že v najbližších mesiacoch bude pokračovať v ešte menej vecnej podobe a s použitím ešte intenzívnejšej demagógie. Najbližšou príležitosťou bude pravdepodobne pokus opozície o odvolanie ministerky Tomanovej z funkcie.
Kto by nechápal, kde sa berie odpor predsedu vlády k dôchodkovému sporeniu, tomu sa muselo rozsvietiť po odhalení, že premiér vníma veci v kontexte a tak akosi globálne. Pri príležitosti spomienky na Slovenské národné povstanie vyhlásil, že „majme aj teraz odvahu, pretože svet nie je o nič lepší. Aj teraz sa bojuje o suroviny, o moc, o vplyv, len sa používajú iné zbrane. Používa sa globalizácia, liberalizácia, privatizácia“.
Odpor proti globalizácii, teda proti čoraz tesnejšiemu prepojeniu sveta politickými, obchodnými a kultúrnymi väzbami je ako odpor proti tomu, že na jeseň zo stromov opadajú listy. Môže sa nám to nepáčiť a môžeme prejavovať istú triezvosť napríklad voči globálnym politickým štruktúram, ktorých príspevok k lepšiemu životu na Zemi je zatiaľ veľmi sporný. Ale v skutočnosti máme len dve základné možnosti – snažiť sa globalizáciu čo najviac využiť vo svoj prospech, alebo sa od sveta dôkladne izolovať.
Odpor proti liberalizácii a privatizácii je zo strany premiéra pochopiteľnejší – argument o tom, že práve väčšia sloboda a súkromný sektor sú zbraňami v boji o moc a vplyv však od politika znejú veľmi falošne. Práve rozsiahle právomoci vlády a štátne vlastníctvo dávajú politikom väčšiu moc a vplyv než čokoľvek iné.
Hranice mentálnej mapy premiéra sú známe už dlho a bielych miest na nej rýchlo ubúda. Je zaujímavé, že ešte aj po toľkých rokoch dokáže obraz, ktorý sa z nej vynára, tak trochu prekvapiť. Alebo vydesiť?
.robert Žitňanský
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.