Výsledkom sú prázdne byty, nedostavané obytné komplexy, masové odovzdávanie hypoték a márna snaha zbaviť sa nehnuteľnosti na trhu padajúcom pod váhou platobnej neschopnosti a ľudského zúfalstva. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že mať veľké oči sa nevypláca. Teda, až na samotných Španielov. Poniektorí ešte stále nemôžu uveriť, že pohoda je fuč. Studená sprcha v podobe rozleteného splátkového kalendára a vyjednávanie s neľútostnou bankou je novou skúsenosťou pre čoraz väčší počet obyvateľstva.
Kríza kosí aj v radoch strednej vrstvy, najmä keď nie všetci reálne mali na to, aby sa v nej udržali. K spoľahlivo plateným štátnym zamestnancom sa vyštverali proletári a kupovali a kupovali. Zvyknúť si na status nebol problém. Hypotéka na dom, úhľadne vlepený do radovej výstavby kdesi za mestom, splácaný a zároveň prenajímaný byt v zastrčenejšej mestskej štvrti, auto pre každého plnoletého člena rodiny, jedna povinná dovolenka pri stredomorskom pobreží, tá druhá, kratšia v zahraničí. Obrázok ako vystrihnutý z naivnej knižky o ideálnom živote pracujúceho človeka.
V španielskom hodnotovom rebríčku pritom významnú úlohu zohral anglosaský penzista. Neváhal investovať, samozrejme, veľmi rozumne, aspoň do drobnej nehnuteľnosti, s cieľom tráviť jeseň života trebárs na „Kanároch“. Letný domček, šum mora, polihovanie, pozvoľné prechádzky, pražené sardinky, červené vínko, tieto motívy z novodobej selanky domácich prenasledovali ako tieň. Prišelci sa správali sebavedomo, akoby im tu všetko patrilo, napokon, ďaleko od pravdy neboli. Španieli neodolali. Vsugerovali si, že aj oni na to majú.
.vráta do reality
Nebol dôvod myslieť na problémy, veď ešte pred dvoma rokmi na pohľad všetko šlo ako hodinky. Krajina sa zmietala v staviteľskom ošiali. Budovy rástli ako huby po daždi. Bývať, vlastniť, kupovať a znova predávať či prenajímať chcel každý. Stavebné firmy počítali zisky, hypotéky sa míňali ako teplé párky. Realitkám skvele sekundovali vládni predstavitelia, ktorí s úsmevom presviedčali o krajine plnej bytov a spolu so staviteľmi betónovali základy tejto bláznivej fikcie.
Pospolitý ľud veril rád a pred varovnými signálmi ekonómov si zapchával uši. Dnes sa Španielsko smutne chvastá štyrmi miliónmi bytov, ktoré márne čakajú na svojho majiteľa. Ďalšie státisíce tých nedokončených stoja v okolí miest a bez okien pripomínajú štrbavé výkričníky za staviteľskou utópiou. Nad krajinou svieti krikľavá oranžovo-zelená dúha. Veľké nálepky s nápisom „Predáva sa“ s obdĺžnikom na vpísanie telefónneho čísla sa v týchto farbách dajú kúpiť u každého „Číňana“. Pri pohľade na takto vyzdobené bytovky už náhodní okoloidúci nevyťahujú mobil, aby si okamžite dohodli s majiteľom obhliadku. Z lovcov nehnuteľností sa stali prenasledovaní. Realitky krachujú, zadlžené firmy tiež, banky radšej volia „ústretové“ kroky, akoby mali zhltnúť nehnuteľnosť okamžite. Jedným z nich je poskytnutie bytu klientovi do prenájmu, ak ho nevládze splácať. Ďalším zas prenájom s možnosťou odkúpenia, pri ktorom „tabuľkovo“ zváži nájomné a odpočíta ho z kúpnej ceny. Triaška z výhodnej kúpy pominula, účet za život na dlh rastie.
.niekto sa vracia do školy
Na ceste za pohodovým komfortom nejeden Španiel zvolil svižné tempo. Udržať ho však stojí veľa námahy – najmä vtedy, keď neboli zabezpečené páky. Dych došiel „mudrlantom“, ktorí nepovažovali za potrebné dokončiť ani učňovku. Predčasný odchod zo škôl je dodnes španielskou špecialitou a zainteresovaným spôsobuje poriadny hlavybôľ.
Scenár sa opakoval. Chlapcovi niekedy v šestnástich došlo, že čas sú peniaze, trošku v škole pozavadzal a zhruba po roku známy aforizmus uviedol do praxe. Zamestnal sa bez problémov, stačilo hodiť očkom po okolí. Všade sa stavalo, každá ruka bola dobrá, veď aj imigrantov vrátane nelegálnych vítali s otvoreným náručím.
José predstavuje príklad murárov, ktorí sa začali pretĺkať na vlastnú päsť a bez „papiera“ v polovici 90. rokov. Poslednú zákazku získal zhruba pred dvoma rokmi. Odvtedy bojuje s dvoma nepriateľmi. Prvým bola banka, ktorá s odkladmi splátok stratila trpezlivosť a poskytla krízové riešenie. Rozhodla, že neplatiča na ulicu nevykáže. Hoci byt prechádza do jej vlastníctva, José s rodinkou dostal prednostné právo pri rozhodnutí zostať ako nájomník. Druhou Josého chimérou je vlastná zašlá sláva podnikateľa. Zamestnať sa ako čašník v nejakej krčmičke a servírovať omeletu je predsa len pod jeho úroveň. Svoj pohľad prehodnotí až po nepríjemnej skúsenosti. Keď sa konečne odhodlá chytiť príležitosť za pačesy a reagovať na oznam „Hľadá sa čašník“, vypísaný na dverách kaviarničky, prichádza nečakané rozuzlenie. Prvé a v Josého prípade tiež jediné, čo majiteľa zaujíma, je výučný list. Bývalý podnikateľ so zvesenou hlavou odchádza, a hoci nerád, začína uvažovať o návrate do školských lavíc. Rozhodnúť sa, aký odbor bude žiadaný, ľahké nie je. Na začiatok sa rozhodol, že bude „kuchár-čašník“.
.sám v novostavbe
Keď Diego pred dvoma rokmi kupoval byt v jednom z rozsiahlych novučičkých bytových komplexov vo Valladolide, bol spokojný. Všetko mal premyslené, na tento krok sa pripravoval dlho a zodpovedne. Prácu v automobilke mal istú, hypotéku zvláda dodnes. Vrásky mu robí len ten nešťastný plafón. Keď sa na jeseň objavil vlhký fľak, ktorý dozrel a s kusom omietky odkväcol na podlahu, okamžite kontaktoval odborníka. Ten hneď konštatoval fušerinu a veľkú snahu ušetriť materiál.
Diego dodáva, že spláca nekresťanskú hypotéku za nehnuteľnosť, ktorú vybudovali ruky samozvaných murárov v družnej spolupráci s pologramotnými imigrantmi a pri predstave, koľko peňazí ešte vynaloží, len zatína päste. Prizná sa však, že ho nikto nenútil kupovať mačku vo vreci. Bývať mohol aj v menšom byte, v ošúchanejšej a predošlými majiteľmi overenej bytovke bližšie k centru. Na dôvažok, tento rok už druhýkrát zimuje u rodičov. Na uštipačné poznámky o tom, že v „mamičkinej kuchyni“ asi chutí najlepšie, reaguje otázkou: „Vieš, čo je to vykurovať celú bytovku?“ Nuž, odvahu na hypotéku nenájde každý. Diego býva v novostavbe celkom sám. Najbližší „sused“ kraľuje na štvrtom v dome oproti. V šere tmavých okien si vytvorili malý rituál. Večer po príchode z práce si na pozdrav priateľsky zablikajú.
.viva okupas!
Voľakedy celkom sympatické, dnes však sporné hnutie „okupas“ sa v Španielsku zjavilo v 80. rokoch. Veľká krajina nedostatkom opustených budov a tiež celých dedín nikdy netrpela. Pôvodný cieľ bol naivne hipisácky – obsadiť dom, ktorý voľakedy niekto postavil, a viac ho nepotrebuje. V priebehu rokov sa „okupas“, miestna verzia squatterov, pekne rozvrstvili. K „hipisákom“ pribudli nelegálni imigranti, Rómovia, narkomani. Španieli už dávno žartujú, že ak trh s nehnuteľnosťami bude stagnovať naďalej, stanú sa aj z bežných občanov „okupas“ a neobývané byty jednoducho obsadia. Veď stavby tak zbytočne chátrajú, pričom mnohé z nich sú pripravené na okamžité bývanie. Nároky „okupas“ totiž vzrástli. Aj medzi nimi sa už cení tečúca voda a elektrina.
Voľba „okupovať“ však môže padnúť na ľubovoľný objekt bez ohľadu na to, či je prázdny, alebo nie. Nemilé prekvapenie zažil istý manželský pár po príchode z dovolenky. Najprv si mysleli, že sa im sníva. Pretreli si oči, no menovka predsa len sedela. Ich príbytku kraľoval niekto celkom iný. Párik aj s bábätkom. Práve to bol dôvod, prečo skutoční majitelia mali čo robiť, aby sa z tej situácie na súde vymotali. Darmo mávali vlastníckym listom, úrady väčšmi uvažovali nad právami maloletého občana. No samozrejme, vyhadzujte, keď to malé na vás tak milučko pozerá!
Peňaženka nepustí. O tej pravde sa presvedčili aj Španieli, ktorí na svoje odvážne investície doplácajú v čase krízy. Tá si na Pyrenejskom polostrove vyslúžila prívlastok „tehlová“ a ešte nedávno by nikto nepovedal, čo všetko dokáže.
Autorka je publicistka, žije v Španielsku
Kríza kosí aj v radoch strednej vrstvy, najmä keď nie všetci reálne mali na to, aby sa v nej udržali. K spoľahlivo plateným štátnym zamestnancom sa vyštverali proletári a kupovali a kupovali. Zvyknúť si na status nebol problém. Hypotéka na dom, úhľadne vlepený do radovej výstavby kdesi za mestom, splácaný a zároveň prenajímaný byt v zastrčenejšej mestskej štvrti, auto pre každého plnoletého člena rodiny, jedna povinná dovolenka pri stredomorskom pobreží, tá druhá, kratšia v zahraničí. Obrázok ako vystrihnutý z naivnej knižky o ideálnom živote pracujúceho človeka.
V španielskom hodnotovom rebríčku pritom významnú úlohu zohral anglosaský penzista. Neváhal investovať, samozrejme, veľmi rozumne, aspoň do drobnej nehnuteľnosti, s cieľom tráviť jeseň života trebárs na „Kanároch“. Letný domček, šum mora, polihovanie, pozvoľné prechádzky, pražené sardinky, červené vínko, tieto motívy z novodobej selanky domácich prenasledovali ako tieň. Prišelci sa správali sebavedomo, akoby im tu všetko patrilo, napokon, ďaleko od pravdy neboli. Španieli neodolali. Vsugerovali si, že aj oni na to majú.
.vráta do reality
Nebol dôvod myslieť na problémy, veď ešte pred dvoma rokmi na pohľad všetko šlo ako hodinky. Krajina sa zmietala v staviteľskom ošiali. Budovy rástli ako huby po daždi. Bývať, vlastniť, kupovať a znova predávať či prenajímať chcel každý. Stavebné firmy počítali zisky, hypotéky sa míňali ako teplé párky. Realitkám skvele sekundovali vládni predstavitelia, ktorí s úsmevom presviedčali o krajine plnej bytov a spolu so staviteľmi betónovali základy tejto bláznivej fikcie.
Pospolitý ľud veril rád a pred varovnými signálmi ekonómov si zapchával uši. Dnes sa Španielsko smutne chvastá štyrmi miliónmi bytov, ktoré márne čakajú na svojho majiteľa. Ďalšie státisíce tých nedokončených stoja v okolí miest a bez okien pripomínajú štrbavé výkričníky za staviteľskou utópiou. Nad krajinou svieti krikľavá oranžovo-zelená dúha. Veľké nálepky s nápisom „Predáva sa“ s obdĺžnikom na vpísanie telefónneho čísla sa v týchto farbách dajú kúpiť u každého „Číňana“. Pri pohľade na takto vyzdobené bytovky už náhodní okoloidúci nevyťahujú mobil, aby si okamžite dohodli s majiteľom obhliadku. Z lovcov nehnuteľností sa stali prenasledovaní. Realitky krachujú, zadlžené firmy tiež, banky radšej volia „ústretové“ kroky, akoby mali zhltnúť nehnuteľnosť okamžite. Jedným z nich je poskytnutie bytu klientovi do prenájmu, ak ho nevládze splácať. Ďalším zas prenájom s možnosťou odkúpenia, pri ktorom „tabuľkovo“ zváži nájomné a odpočíta ho z kúpnej ceny. Triaška z výhodnej kúpy pominula, účet za život na dlh rastie.
.niekto sa vracia do školy
Na ceste za pohodovým komfortom nejeden Španiel zvolil svižné tempo. Udržať ho však stojí veľa námahy – najmä vtedy, keď neboli zabezpečené páky. Dych došiel „mudrlantom“, ktorí nepovažovali za potrebné dokončiť ani učňovku. Predčasný odchod zo škôl je dodnes španielskou špecialitou a zainteresovaným spôsobuje poriadny hlavybôľ.
Scenár sa opakoval. Chlapcovi niekedy v šestnástich došlo, že čas sú peniaze, trošku v škole pozavadzal a zhruba po roku známy aforizmus uviedol do praxe. Zamestnal sa bez problémov, stačilo hodiť očkom po okolí. Všade sa stavalo, každá ruka bola dobrá, veď aj imigrantov vrátane nelegálnych vítali s otvoreným náručím.
José predstavuje príklad murárov, ktorí sa začali pretĺkať na vlastnú päsť a bez „papiera“ v polovici 90. rokov. Poslednú zákazku získal zhruba pred dvoma rokmi. Odvtedy bojuje s dvoma nepriateľmi. Prvým bola banka, ktorá s odkladmi splátok stratila trpezlivosť a poskytla krízové riešenie. Rozhodla, že neplatiča na ulicu nevykáže. Hoci byt prechádza do jej vlastníctva, José s rodinkou dostal prednostné právo pri rozhodnutí zostať ako nájomník. Druhou Josého chimérou je vlastná zašlá sláva podnikateľa. Zamestnať sa ako čašník v nejakej krčmičke a servírovať omeletu je predsa len pod jeho úroveň. Svoj pohľad prehodnotí až po nepríjemnej skúsenosti. Keď sa konečne odhodlá chytiť príležitosť za pačesy a reagovať na oznam „Hľadá sa čašník“, vypísaný na dverách kaviarničky, prichádza nečakané rozuzlenie. Prvé a v Josého prípade tiež jediné, čo majiteľa zaujíma, je výučný list. Bývalý podnikateľ so zvesenou hlavou odchádza, a hoci nerád, začína uvažovať o návrate do školských lavíc. Rozhodnúť sa, aký odbor bude žiadaný, ľahké nie je. Na začiatok sa rozhodol, že bude „kuchár-čašník“.
.sám v novostavbe
Keď Diego pred dvoma rokmi kupoval byt v jednom z rozsiahlych novučičkých bytových komplexov vo Valladolide, bol spokojný. Všetko mal premyslené, na tento krok sa pripravoval dlho a zodpovedne. Prácu v automobilke mal istú, hypotéku zvláda dodnes. Vrásky mu robí len ten nešťastný plafón. Keď sa na jeseň objavil vlhký fľak, ktorý dozrel a s kusom omietky odkväcol na podlahu, okamžite kontaktoval odborníka. Ten hneď konštatoval fušerinu a veľkú snahu ušetriť materiál.
Diego dodáva, že spláca nekresťanskú hypotéku za nehnuteľnosť, ktorú vybudovali ruky samozvaných murárov v družnej spolupráci s pologramotnými imigrantmi a pri predstave, koľko peňazí ešte vynaloží, len zatína päste. Prizná sa však, že ho nikto nenútil kupovať mačku vo vreci. Bývať mohol aj v menšom byte, v ošúchanejšej a predošlými majiteľmi overenej bytovke bližšie k centru. Na dôvažok, tento rok už druhýkrát zimuje u rodičov. Na uštipačné poznámky o tom, že v „mamičkinej kuchyni“ asi chutí najlepšie, reaguje otázkou: „Vieš, čo je to vykurovať celú bytovku?“ Nuž, odvahu na hypotéku nenájde každý. Diego býva v novostavbe celkom sám. Najbližší „sused“ kraľuje na štvrtom v dome oproti. V šere tmavých okien si vytvorili malý rituál. Večer po príchode z práce si na pozdrav priateľsky zablikajú.
.viva okupas!
Voľakedy celkom sympatické, dnes však sporné hnutie „okupas“ sa v Španielsku zjavilo v 80. rokoch. Veľká krajina nedostatkom opustených budov a tiež celých dedín nikdy netrpela. Pôvodný cieľ bol naivne hipisácky – obsadiť dom, ktorý voľakedy niekto postavil, a viac ho nepotrebuje. V priebehu rokov sa „okupas“, miestna verzia squatterov, pekne rozvrstvili. K „hipisákom“ pribudli nelegálni imigranti, Rómovia, narkomani. Španieli už dávno žartujú, že ak trh s nehnuteľnosťami bude stagnovať naďalej, stanú sa aj z bežných občanov „okupas“ a neobývané byty jednoducho obsadia. Veď stavby tak zbytočne chátrajú, pričom mnohé z nich sú pripravené na okamžité bývanie. Nároky „okupas“ totiž vzrástli. Aj medzi nimi sa už cení tečúca voda a elektrina.
Voľba „okupovať“ však môže padnúť na ľubovoľný objekt bez ohľadu na to, či je prázdny, alebo nie. Nemilé prekvapenie zažil istý manželský pár po príchode z dovolenky. Najprv si mysleli, že sa im sníva. Pretreli si oči, no menovka predsa len sedela. Ich príbytku kraľoval niekto celkom iný. Párik aj s bábätkom. Práve to bol dôvod, prečo skutoční majitelia mali čo robiť, aby sa z tej situácie na súde vymotali. Darmo mávali vlastníckym listom, úrady väčšmi uvažovali nad právami maloletého občana. No samozrejme, vyhadzujte, keď to malé na vás tak milučko pozerá!
Peňaženka nepustí. O tej pravde sa presvedčili aj Španieli, ktorí na svoje odvážne investície doplácajú v čase krízy. Tá si na Pyrenejskom polostrove vyslúžila prívlastok „tehlová“ a ešte nedávno by nikto nepovedal, čo všetko dokáže.
Autorka je publicistka, žije v Španielsku
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.