Detaily islandského plánu nie sú ešte známe, ale jeho základom budú zákony, ktoré by chránili zdroje vrátane whistleblowerov, zabezpečovali imunitu poskytovateľom internetových služieb pred zodpovednosťou za obsah stránok, zabraňovali možnosti žalovať za poškodenie dobrého mena v inej krajine a bránili predbežnému súdnemu zákazu publikovania. Práve tie dva posledné body možno považovať za náznak ďalšieho potenciálneho sporu medzi Islandom a Britániou.
Vzťahy medzi oboma ostrovmi sú momentálne na bode mrazu. Začalo sa to tým, že britský premiér Gordon Brown v októbri 2008 dočasne zmrazil britské účty jednej z islandských bánk na základe protiteroristickej legislatívy. Šiesteho marca zase Islanďania v referende odmietli zaplatiť Británii a Holandsku za odškodnenie zahraničných investorov v skrachovanej banke Icesave. No a Islandská iniciatíva pre moderné médiá, ako sa spomenutý plán volá, môže byť ranou pre lukratívny britský trh so žalobami za urážku na cti.
Britské právo na ochranu osobnosti totiž umožňuje žalobu aj za články uverejnené v nebritských médiách, ak poškodený dokáže, že sú tam dostupné, a teda tam mohla utrpieť jeho povesť. V ére internetu to de facto znamená, že môžete zažalovať v podstate kohokoľvek a nedotklivé celebrity a urážliví miliardári to aj využívajú.
Medzi známe príklady patria dve žaloby ukrajinského podnikateľa Rinata Achmetova voči ukrajinským periodikám na londýnskych súdoch, hoci počet ich čitateľov v Británii bol zanedbateľný. Iróniou osudu je, že tú taktiku využila aj islandská banka Kaupthing proti dánskemu denníku Ekstra Bladet a uchýlili sa k nej aj saudskoarabskí podnikatelia alebo ruskí oligarchovia Boris Berezovskij a Nikolaj Glučkov.
Hlavným argumentom proti takémuto výkladu zákona je, že viac než o skutočnú ochranu osobnosti ide o šikanovanie médií, ktoré si často nemôžu dovoliť nákladné procesy v zahraničí, a tak sa radšej ospravedlnia a v budúcnosti uprednostnia autocenzúru. Keďže vo viacerých prípadoch boli na lavici obžalovaných americké médiá, chystá sa tam federálny zákon podobný tomu v štáte New York, ktorý robí rozsudky z iných štátov nevykonateľnými, ak sú v rozpore s prvým dodatkom americkej ústavy chrániacim slobodu vyjadrovania. Niečo podobné chce teraz zaviesť aj Island.
Ďalšou oblasťou, kde pripravovaná islandská legislatíva môže nabúrať britské zvyklosti, je zrušenie právomoci súdov vydať predbežné opatrenie, ktoré zakazuje zverejnenie istých informácií. Najčerstvejším príkladom je milostná aféra anglického futbalistu Johna Terryho. Ten dokonca požadoval takzvaný superzákaz, keď noviny nesmú zverejniť ani to, že im súd zakázal niečo zverejniť.
Sudca pôvodný zákaz zrušil, ale nie preto, že by nechcel chrániť jeho súkromie. Terryho žiadosť však naznačovala, že mu išlo viac o ochranu príjmov z reklamy. Predsa len, ak sa prevalí, že muž zvolený za otca roka podvádzal manželku s bývalou priateľkou reprezentačného spoluhráča, tak sponzori môžu začať rušiť zmluvy, ako sa o tom presvedčil ďalší športový neverník Tiger Woods.
Ešte nie je jasné, aký praktický dosah na ďalšie európske štáty budú mať islandské zákony, ale vážne slovo do bitky môže pridať očakávaný verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva v prospech Maxa Mosleyho, šéfa Medzinárodnej motoristickej federácie a syna medzivojnového vodcu britských fašistov Oswalda Mosleyho. Verdikt by mohol zaviesť povinnosť médií informovať ľudí, o ktorých chcú písať, že pripravovaný článok môže narušiť ich súkromie. Očakávajte zúrivé diskusie o tom, čo je súkromie, hyperinfláciu súdnych sporov alebo koniec bulvárnej žurnalistiky…
Autor je spoluzakladateľ www.inaque.sk.
Vzťahy medzi oboma ostrovmi sú momentálne na bode mrazu. Začalo sa to tým, že britský premiér Gordon Brown v októbri 2008 dočasne zmrazil britské účty jednej z islandských bánk na základe protiteroristickej legislatívy. Šiesteho marca zase Islanďania v referende odmietli zaplatiť Británii a Holandsku za odškodnenie zahraničných investorov v skrachovanej banke Icesave. No a Islandská iniciatíva pre moderné médiá, ako sa spomenutý plán volá, môže byť ranou pre lukratívny britský trh so žalobami za urážku na cti.
Britské právo na ochranu osobnosti totiž umožňuje žalobu aj za články uverejnené v nebritských médiách, ak poškodený dokáže, že sú tam dostupné, a teda tam mohla utrpieť jeho povesť. V ére internetu to de facto znamená, že môžete zažalovať v podstate kohokoľvek a nedotklivé celebrity a urážliví miliardári to aj využívajú.
Medzi známe príklady patria dve žaloby ukrajinského podnikateľa Rinata Achmetova voči ukrajinským periodikám na londýnskych súdoch, hoci počet ich čitateľov v Británii bol zanedbateľný. Iróniou osudu je, že tú taktiku využila aj islandská banka Kaupthing proti dánskemu denníku Ekstra Bladet a uchýlili sa k nej aj saudskoarabskí podnikatelia alebo ruskí oligarchovia Boris Berezovskij a Nikolaj Glučkov.
Hlavným argumentom proti takémuto výkladu zákona je, že viac než o skutočnú ochranu osobnosti ide o šikanovanie médií, ktoré si často nemôžu dovoliť nákladné procesy v zahraničí, a tak sa radšej ospravedlnia a v budúcnosti uprednostnia autocenzúru. Keďže vo viacerých prípadoch boli na lavici obžalovaných americké médiá, chystá sa tam federálny zákon podobný tomu v štáte New York, ktorý robí rozsudky z iných štátov nevykonateľnými, ak sú v rozpore s prvým dodatkom americkej ústavy chrániacim slobodu vyjadrovania. Niečo podobné chce teraz zaviesť aj Island.
Ďalšou oblasťou, kde pripravovaná islandská legislatíva môže nabúrať britské zvyklosti, je zrušenie právomoci súdov vydať predbežné opatrenie, ktoré zakazuje zverejnenie istých informácií. Najčerstvejším príkladom je milostná aféra anglického futbalistu Johna Terryho. Ten dokonca požadoval takzvaný superzákaz, keď noviny nesmú zverejniť ani to, že im súd zakázal niečo zverejniť.
Sudca pôvodný zákaz zrušil, ale nie preto, že by nechcel chrániť jeho súkromie. Terryho žiadosť však naznačovala, že mu išlo viac o ochranu príjmov z reklamy. Predsa len, ak sa prevalí, že muž zvolený za otca roka podvádzal manželku s bývalou priateľkou reprezentačného spoluhráča, tak sponzori môžu začať rušiť zmluvy, ako sa o tom presvedčil ďalší športový neverník Tiger Woods.
Ešte nie je jasné, aký praktický dosah na ďalšie európske štáty budú mať islandské zákony, ale vážne slovo do bitky môže pridať očakávaný verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva v prospech Maxa Mosleyho, šéfa Medzinárodnej motoristickej federácie a syna medzivojnového vodcu britských fašistov Oswalda Mosleyho. Verdikt by mohol zaviesť povinnosť médií informovať ľudí, o ktorých chcú písať, že pripravovaný článok môže narušiť ich súkromie. Očakávajte zúrivé diskusie o tom, čo je súkromie, hyperinfláciu súdnych sporov alebo koniec bulvárnej žurnalistiky…
Autor je spoluzakladateľ www.inaque.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.