V pokojnejších časoch by takú správu ľudia, ktorí nedostali ani cent z tých tučných výnosov, prijali s uspokojením. Uvedomovali by si, že veľké zisky bánk a vysoké platy bankárov zlepšujú život ostatným. Z celospoločenského pohľadu tieto zisky vytvárajú dodatočné daňové príjmy. A umožňujú aj spoločnostiam a jednotlivcom šetriť a míňať tak, že tým pozdvihujú zvyšok ekonomiky. Svojím bohatnutím robia úspešní ľudia aj ostatných bohatšími, nie chudobnejšími. Takže každý je na tom lepšie a nik tým netrpí. Čo sa na tom môže nepáčiť?
.neznalosť bánk
Môže sa vám to však javiť aj inak. Ak podobne – ako prezident USA Barack Obama – lipnete na princípe závisti, ktorý je založený na pocite: ja som na tom horšie len preto, že vy ste na tom lepšie. Liekom na túto údajnú chorobu je príval rôznych daní zo ziskov bánk a mimoriadnych odmien ich manažérov. Ten princíp závisti stojí na zavádzajúcej teórii, že medzi úspešným podnikateľom a obyčajným zlodejom nie je rozdiel.
Tomu pokryteckému politickému avanturizmu chýba zmysel a jeho pravdepodobným dôsledkom je podkopanie práve tých finančných inštitúcií, od ktorých závisí udržateľná obnova. Prezident Obama má však iný názor a podrobuje bankárov zničujúcej kritike. Na ich adresu vyhlásil, že podľa nejakej prekrútenej logiky je vhodnejšie, aby Američania niesli náklady bailoutu (balíčka verejných financií vynaložených vládou na záchranu súkromných spoločností), a nie odvetvie, ktoré z toho najviac profitovalo, napriek tomu, že riadiaci pracovníci si tam rozdávajú tučné odmeny.“
V tomto čierno-bielom svete je život jednoduchý: zbabraný bailout tu neznamená škodu a húževnatý privátny sektor neznamená nič dobré. Uvedomme si však, že medzi predstieranou chorobou a jej údajným liekom neexistuje spojitosť. Obama znova ukazuje svoju neznalosť platobných systémov v bankách. „Odmeňovací“ systém odložených kompenzácií je vytvorený za účelom prepojenia platieb a výkonov. Neprekvapuje, že základný plat je nízky a prípadné bonusy vysoké. Znížiť bonusy alebo prinútiť bankárov vybrať si ich v akciách oslabí ich likviditu, podkope ich stimuly na vyššie výkony a podporí ich náhly odchod do neregulovaných odvetví, doma alebo v zahraničí. Prečo ich vyháňať, keď sú zúfalo potrební pri udržaní bánk nad vodou?
Špeciálna daň pre veľké banky, ktoré majú v držbe rizikové aktíva, je rovnako kontraproduktívna. Je úplne mylné dávať bankám všetku vinu za neporiadok, ktorý bol vyvolaný z veľkej miery politikou lacných peňazí FED-u, promiskuitným požičiavaním a garančnou politikou vládou podporovaných hypotekárnych spoločností Fannie Mae a Freddie Mac či Federal Housing Authority. Predpokladá sa, že tieto dane „bánk“ umožnia vyplatenie všetkých „ich“ peňazí z TARP (vládny záchranný program USA zameraný na riešenie toxických aktív, pozn. prekl.). Celá schéma však spočíva v nebezpečnej myšlienke kolektívnej zodpovednosti, zaťažujúcej banky ako JP Morgan Chase (ktorá v júni 2009 splatila všetko vrátane úrokov) zlyhaniami iných inštitúcií. Je to iba princíp závisti, ktorý podnecuje politikov stiahnuť silné banky ku dnu, hoci by to nikomu nepomohlo.
.čo robiť
V záujme dlhodobej stability krajiny sa musíme zdržať tohto šialenstva prahnúceho po krvi. Zdanenie bánk a bankárov a vysávanie peňazí a talentov z bankového systému malé podniky neoživí. Potrebné je rozumne nastaviť požiadavky pre bankové rezervy a zároveň rozsiahlo liberalizovať hypotéky a pracovné trhy. Povinné bankové rezervy sú vhodnou výmenou za vládne garancie smerované proti útokom na banky (hromadné výbery bankových vkladov) a bankrotom bánk.
Potrebná je reforma hypoték, aby banky mohli požičiavať klientom bez strachu, že nová vlna vládnych regulácií znemožní „zhabanie“ vecí zaťažených hypotékou. Reformy na trhu práce sú potrebné na podporu zamestnávateľov v prijímaní do trvalých pracovných pomerov bez obáv zo zaťaženia odbormi, novými nákladmi na zdravotnú starostlivosť a rozličným druhom skrytých daní.
USA nemôžu prosperovať na princípe závisti. Útok na banky a ich zamestnancov môže dať niekoľkým ľuďom nakrátko „verejnú“ auru svätožiary. V konečnom dôsledku je to však len zlodejská hra, ktorá si nezaslúži zo strany verejnosti žiaden rešpekt. Je módne kritizovať libertariánsku teóriu, ako aj chicagskú ekonomickú školu. Takéto lacné útoky by nemali nájsť pochopenie u tých, ktorí si uvedomujú, že jediná cesta k udržateľnej prosperite spočíva v nespochybniteľných vlastníckych právach a slobodnom trhu.
Autor je profesor práva na University of Chicago. Dňa 22. marca 2010 bude ako hosť KI prednášať v rámci cyklu CEQLS v Bratislave a 25. marca 2010 v Košiciach. Viac informácií nájdete na www.konzervativizmus.sk.
Článok bol pôvodne uverejnený v časopise Forbes.
.neznalosť bánk
Môže sa vám to však javiť aj inak. Ak podobne – ako prezident USA Barack Obama – lipnete na princípe závisti, ktorý je založený na pocite: ja som na tom horšie len preto, že vy ste na tom lepšie. Liekom na túto údajnú chorobu je príval rôznych daní zo ziskov bánk a mimoriadnych odmien ich manažérov. Ten princíp závisti stojí na zavádzajúcej teórii, že medzi úspešným podnikateľom a obyčajným zlodejom nie je rozdiel.
Tomu pokryteckému politickému avanturizmu chýba zmysel a jeho pravdepodobným dôsledkom je podkopanie práve tých finančných inštitúcií, od ktorých závisí udržateľná obnova. Prezident Obama má však iný názor a podrobuje bankárov zničujúcej kritike. Na ich adresu vyhlásil, že podľa nejakej prekrútenej logiky je vhodnejšie, aby Američania niesli náklady bailoutu (balíčka verejných financií vynaložených vládou na záchranu súkromných spoločností), a nie odvetvie, ktoré z toho najviac profitovalo, napriek tomu, že riadiaci pracovníci si tam rozdávajú tučné odmeny.“
V tomto čierno-bielom svete je život jednoduchý: zbabraný bailout tu neznamená škodu a húževnatý privátny sektor neznamená nič dobré. Uvedomme si však, že medzi predstieranou chorobou a jej údajným liekom neexistuje spojitosť. Obama znova ukazuje svoju neznalosť platobných systémov v bankách. „Odmeňovací“ systém odložených kompenzácií je vytvorený za účelom prepojenia platieb a výkonov. Neprekvapuje, že základný plat je nízky a prípadné bonusy vysoké. Znížiť bonusy alebo prinútiť bankárov vybrať si ich v akciách oslabí ich likviditu, podkope ich stimuly na vyššie výkony a podporí ich náhly odchod do neregulovaných odvetví, doma alebo v zahraničí. Prečo ich vyháňať, keď sú zúfalo potrební pri udržaní bánk nad vodou?
Špeciálna daň pre veľké banky, ktoré majú v držbe rizikové aktíva, je rovnako kontraproduktívna. Je úplne mylné dávať bankám všetku vinu za neporiadok, ktorý bol vyvolaný z veľkej miery politikou lacných peňazí FED-u, promiskuitným požičiavaním a garančnou politikou vládou podporovaných hypotekárnych spoločností Fannie Mae a Freddie Mac či Federal Housing Authority. Predpokladá sa, že tieto dane „bánk“ umožnia vyplatenie všetkých „ich“ peňazí z TARP (vládny záchranný program USA zameraný na riešenie toxických aktív, pozn. prekl.). Celá schéma však spočíva v nebezpečnej myšlienke kolektívnej zodpovednosti, zaťažujúcej banky ako JP Morgan Chase (ktorá v júni 2009 splatila všetko vrátane úrokov) zlyhaniami iných inštitúcií. Je to iba princíp závisti, ktorý podnecuje politikov stiahnuť silné banky ku dnu, hoci by to nikomu nepomohlo.
.čo robiť
V záujme dlhodobej stability krajiny sa musíme zdržať tohto šialenstva prahnúceho po krvi. Zdanenie bánk a bankárov a vysávanie peňazí a talentov z bankového systému malé podniky neoživí. Potrebné je rozumne nastaviť požiadavky pre bankové rezervy a zároveň rozsiahlo liberalizovať hypotéky a pracovné trhy. Povinné bankové rezervy sú vhodnou výmenou za vládne garancie smerované proti útokom na banky (hromadné výbery bankových vkladov) a bankrotom bánk.
Potrebná je reforma hypoték, aby banky mohli požičiavať klientom bez strachu, že nová vlna vládnych regulácií znemožní „zhabanie“ vecí zaťažených hypotékou. Reformy na trhu práce sú potrebné na podporu zamestnávateľov v prijímaní do trvalých pracovných pomerov bez obáv zo zaťaženia odbormi, novými nákladmi na zdravotnú starostlivosť a rozličným druhom skrytých daní.
USA nemôžu prosperovať na princípe závisti. Útok na banky a ich zamestnancov môže dať niekoľkým ľuďom nakrátko „verejnú“ auru svätožiary. V konečnom dôsledku je to však len zlodejská hra, ktorá si nezaslúži zo strany verejnosti žiaden rešpekt. Je módne kritizovať libertariánsku teóriu, ako aj chicagskú ekonomickú školu. Takéto lacné útoky by nemali nájsť pochopenie u tých, ktorí si uvedomujú, že jediná cesta k udržateľnej prosperite spočíva v nespochybniteľných vlastníckych právach a slobodnom trhu.
Autor je profesor práva na University of Chicago. Dňa 22. marca 2010 bude ako hosť KI prednášať v rámci cyklu CEQLS v Bratislave a 25. marca 2010 v Košiciach. Viac informácií nájdete na www.konzervativizmus.sk.
Článok bol pôvodne uverejnený v časopise Forbes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.