Očami Doroty Nvotovej

A tak si to stále nejako sama pred sebou ospravedlňujem. Niekedy minulý rok som zistila, že neznášam digitálne foťáky a istá fotografka mi odporučila Lomo. Umelohmotná ruská škatuľka z hlbokého komunizmu. Na film. To som ešte netušila, že Lomo je úplne brutálny kult. Našla som to na internete a už nebolo úniku. Tisíce mladých ľudí fotí na tieto úchylné, aj keď cool foťáky, ktoré majú dokonca aj šošovky z plastu. A tie farby a efekty, čo to ponúka! A nadstavčeky a objektívy! Alebo napríklad štvoršošovkový foťák menom Supersampler (100 percent pure plastic, of course). Behom dvoch sekúnd vyčarí 4 fotky v jednej, pričom každú odfotí o čosi neskôr. Alebo romantická Diana, modrá plastová škatuľka zo šesťdesiatych rokov – málokedy  dodá ostrú fotku a v tom je jej krása. Alebo také plastové rybie oko… Nie je to veľmi drahé a človek sa s tým vyhrá. A nemusí pritom sedieť za Photoshopom – ten je totiž nepriateľom lomografie! Lomo fotografi väčšinou netušia, čo odfotili, až kým fotky neuvidia, a v tom je tá krása. Je to ten istý pocit, ktorý som zažívala, keď som mala pätnásť a fotila som na starú železnú Minoltu. A v tejto odpornej umelej digitálnej dobe je filmová fotka doslova prienikom do duše. A má to, samozrejme, aj iné výhody. Pokiaľ človek neblýska, netreba to na horách ani nabíjať, ani baterky vkladať, a tak sa s tým motám po Himalájach, momentálne vlastním tri, kupujem si dvadsaťročné filmy z obchodov, kde ešte nezistili, že filmy už nefičia a digitálni fotografi mi závidia môj pocit ľahkosti. Nemusím sa báť krádeže, nič nabíjať a pouličné deti ma neotravujú, lebo si fotky nemôžu vzápätí pozrieť. Keď tak nad tým rozmýšľam, namotala som sa na celkom dobrú vec. Rozhodne som sa naučila vidieť svet aj inými očami a zmenila som aj názor na estetiku. Skúste to. Nemusíte byť žiadni fotografi, je to zábava. Stará, dobrá ruská umelá hmota.