Divadlo verzus televízny seriál

Tri sestry riešia na pódiu svoje klasické problémy so životom v gubernii. Publikum zložené zo študentiek strednej školy vníma dej s prezieravým tínedžerským nadhľadom. Zrazu sa na pódiu objaví Andrej Sergejevič Prozorov a v publiku zavládne radostné vzrušenie. Mladé slečny vyťahujú mobil a fotia si strápeného Prozorova. Teda, pre nich najmä MUDr. Michala Gregora z Ordinácie v ružovej záhrade. 

Alebo predstavenie v Astorke. Hrá sa absolútna klasika – Rómeo a Júlia. Na scéne sa zjaví Rómeo, ale sálou sa šíri celkom iné meno: Hůrka. Ten stredoslovenský blbeček z Profesionálov. 

Alebo ešte inak – na javisku sa odohráva tragický príbeh Anny Kareniny a keď sa na pódiu zjaví Dolly, ozve sa spontánny výkrik: Pipina!

A tu sú naše otázky: Je dobré, že sa divadlá plnia ľuďmi, ktorí prichádzajú, aby naživo videli svojich seriálových hrdinov? Je zlé, že najlepší slovenskí herci nakrúcajú v jednom kuse seriály a strácajú pomaličky záujem o divadelné dosky? Je únosné, aby najlepší slovenskí herci, ktorí vstúpili do seriálov, vydržali aj náročnú divadelnú prevádzku? To sú otázky, ktoré dnes dokážu v divadelnej obci vzbudiť vášne. 

Strih: návrat do deväťdesiatych rokov. Slovenskí herci zúfalo nemajú čo robiť. Filmy sa takmer nenakrúcajú, televízie dokážu hercov využiť iba v zábavných reláciách. Pokusy o pôvodné seriály ako Veľké srdce či Zborovňa sa končia rozpačito, a tak hercom ostáva na prilepšenie k nízkym divadelným platom iba dabing a reklama. 

Generácia hercov, ktorí končili školu niekedy v polovici deväťdesiatych rokov, to mala sakramentsky ťažké. Buď hľadali radšej uplatnenie vo svete, ako Barbora Bobulová, alebo celkom opustili herectvo a niektorí radšej  zamierili do televíznej zábavy a moderovania, ako Andrej Bičan, Dano Dangl, Pavel Bruchala či Vilo Rozboril. 

Prešlo desať-pätnásť rokov a situácia je presne opačná. V seriáloch pomaly nemá kto hrať, na menšie roly sa už berú aj ľudia z ulice. A občas človek zažije v televíznom seriáli aj naozajstné prekvapenie – napríklad keď sa na pár sekúnd zjaví v Ordinácii v ružovej záhrade ako doktor v bielom plášti divadelný režisér Roman Polák. 

Zrazu nie sú ľudia. Tí najlepší, teda tí, ktorí dokážu byť v seriáli ťahúňmi, dnes prebiehajú z štúdia do štúdia a zjavujú sa v niekoľkých seriáloch naraz. Kto sú tí najlepší? Bohumil Stejskal, ktorý glosuje televízne dianie na Mediálne.sk, pripomína, že čerstvý držiteľ OTO Ján Kroner hral na jeseň v seriáli Keby bolo keby, ako Miňo Demovič nalieva žandárom v Profesionáloch na JOJ a zároveň je doktorom Sýkorom v Ordinácii v ružovej záhrade na Markíze. Účinkoval aj v Obchode so šťastím na STV. Gabriela Dzúriková hrá v Ordinácii, výraznú postavu Magorky má v Odsúdených a legendárnou sa stala ako Pipina v komediálnom Mafstory na JOJ. „Spomedzi ostatných hodno spomenúť Alexandra Bartu, Dianu Mórovú, Ľuboša Kostelného, Helenu Krajčiovú, Tomáša Maštalíra,“ tvrdí Stejskal a dodáva dôležitý detail: „Nebude náhoda, že všetci sú alebo donedávna boli členmi Slovenského národného divadla.“

Lenže, to sa stáva problémom – seriály pomaly vyľudňujú našu prvú scénu. V poslednom „seriálovom“ období zo SND odišlo niekoľko výrazných osobností. Členom súboru SND už nie je ani Ján Kroner, ani Helena Krajčiová, ani Maroš Kramár, ani Zuzana Fialová a výpoveď dal nedávno aj Ľuboš Kostelný. 

Herci ako Diana Mórová, Tomáš Maštalír, Alexander Barta či Gabriela Dzúriková sú dnes v divadle kľúčovými postavami, aj SND ťaží z ich talentu a popularity, lenže oni idú od premiéry k premiére. Niektorí sú preto extrémne preťažení – skoro ráno točia v televízii, potom idú do divadla na skúšku, poobede opäť do televízie a večer odohrať predstavenie. 

Televízna práca má vplyv aj na kvalitu hereckej práce v divadle. „Hranie v seriáloch hercov ovplyvňuje, aj keď si to mnohí neuvedomujú,“ tvrdí divadelný režisér Roman Polák. Podľa jeho skúseností seriáloví herci majú v divadle pocit, že „stačí menej. V televízii je všetko rýchle, divadlo je náročnejšie a pomalšie.” Polák odmieta utešujúcu vetu, že síce je menej času na skúšanie, ale aspoň vďaka seriálom chodí do divadla viac divákov.  Podľa neho je to skôr „alibi pre hercov” než odpozorovaná realita. „Aj na Slovensku sa to už stabilizovalo a do divadla chodia ľudia na konkrétnu hru, prípadne na hercov či na režisérov, a nie na hrdinov televíznych seriálov,” tvrdí Polák.

Súhlasí s ním aj riaditeľ Činohry SND Štefan Bučko. Ani podľa neho tá premisa neplatí. „Pre návštevnosť je najdôležitejší chýr, ktorý sa o danej inscenácií šíri. Stáva sa, že máme inscenáciu obsadenú najpopulárnejšími hviezdami a predsa na ňu príde menej ľudí. Na druhej strane  je menej nápadnejšia inscenácia dlhodobo vypredaná,” tvrdí Bučko. 

Vyťaženosť hercov v televíznych seriáloch je však podľa šéfa Činohry SND mimoriadne vážna vec. „Ale nie je to tak len u nás. Nedávno som bol vo Varšave, kde presne o tých istých problémoch hovorili ľudia z Comedie Francaise, čo je jedno z najlepších divadiel v Európe. Podľa francúzskych kolegov to hercom odoberá sústredenosť. Herci prichádzajú vyčerpaní na skúšky a predstavenia,” tvrdí Bučko.

„Finančne však stále nedokážeme konkurovať televíziám, hoci dnes už nie je pravda, že by sa z divadelného platu nedalo vyžiť.”

Kriticky vníma vplyv televíznych seriálov na kvalitu divadla aj teatrologička Dáša Čiripová z Divadelného ústavu. Dokáže pochopiť, že súčasná, finančne náročná doba núti hercov z divadiel, aby prijímali ponuky v seriáloch. To sa dá akceptovať, najmä keď musia živiť rodinu. „Čo sa však akceptovať nedá, je prebiehanie rovnakých hercov zo seriálu do seriálu a navyše hranie po večeroch v divadle,“ tvrdí Čiripová. „To je podľa môjho názoru neprofesionálne a neetické. A aj keď si to možno herci nepripustia, seriálové herectvo deformuje ich divadelný a celkovo herecký výkon.“ A dodáva, že herci by si nemali zakladať na tom, že slovenský divák začal chodiť do divadla aj vďaka seriálom.

Pre Štefana Bučka ako pre riaditeľa seriálmi vážne ohrozovaného divadla je dnes mimoriadne ťažké udržať prevádzku a vysokú kvalitu na svojej scéne. „Za rok hráme 420 činoherných predstavení, pričom minulý rok sme mali 86-percentnú návštevnosť, čo je skvelé. No zorganizovať a udržať to je nesmierne náročné. Jedinou záchranou je, že herci vnímajú dôležitosť divadla, chcú ho robiť a vedia, že popularita spojená s televíziou nie je podstatná, ale iba pridaná hodnota,” tvrdí Bučko. 

Lenže láska k divadlu môže mať svoje hranice. Alarmujúci je najmä odchod vynikajúceho herca Ľuboša Kostelného zo SND, ktorý bol permanentne vyťažený v divadle aj v seriáloch. Aj preto sa rozhodol riešiť situáciu radikálne, v divadle dal výpoveď a načas odchádza zo Slovenska. Je už zrejme celkom namieste obava, že niektorí herci – aj z obavy o svoje fyzické i psychické zdravie či o svoj súkromný život – budú musieť voliť medzi prácou v divadle a v televízii. Hoci aj veľmi neradi. 

Tých, čo sa programovo vyhýbajú televíznym seriálom, nie je veľa. Najvýraznejším odmietačom televíznej zábavy je členka Činohry SND Ingrid Timková. Pred časom v rozhovore pre Žurnál priznala, že za zmysluplnú považuje svoju učiteľskú prácu na VŠMU, prácu v rozhlase a divadle. Inak nič. Odmietla český seriál Letisko aj Ordináciu v ružovej záhrade, nechce sa tým spôsobom zviditeľňovať.

V seriáloch neúčinkuje ani veľký dramatický herec Robo Roth, ktorý je vyťažený vlastnými originálnymi projektmi, ako je pozoruhodné predstavenie HollyRoth, alebo veľkými rolami v klasických divadelných hrách (hrá napríklad – veľmi dobre – Hamleta).

Z Ordinácie odišla Zuzana Fialová, ktorá verejne vyhlásila, že to bola pre ňu stereotypná a nikam neposúvajúca práca. Odvtedy je oveľa opatrnejšia vo výbere televíznych seriálov. Fialová sa však televíznemu svetu nebráni, naopak, je už jeho súčasťou a zo SND odišla.

Ani Táňa Pauhofová nie je veľká vyznávačka televíznych seriálov, hoci hrala v Obchode so šťastím a bude hrať v sérii celovečerných televíznych filmov Kriminálka Staré mesto. „Snažím sa robiť to, čo ma baví a v čom vidím zmysel,” vysvetľuje Pauhofová fakt, že jej zaujímavá tvár sa v televíznych seriáloch takmer nevyskytuje. Zo seriálov, ktoré v súčasnosti bežia, ju vraj nič neoslovuje, považuje ich len za „továreň“. Kriticky vníma najmä denné seriály, ktoré herca deformujú, ľahko sa potom stáva okukaným. „Herec má mať svoje tajomstvo,“ vysvetľuje a dodáva: „Nevyhovujú mi scenáre, témy ani spôsob práce.” A nakoniec dodáva, že divadlo je pre ňu „strašne dôležité”. 

S účinkovaním v seriáloch je nerozlučne spojená aj iná vec. Ak sa herec stane ťahúňom nejakého seriálu, televízia od neho očakáva aj účasť na rôznych podporných akciách, tancovanie, zábavné programy, autogramiády či smotánky. Taký herec si musí pestovať svoju značku, svoj imidž, nemal by chýbať na spoločenských podujatiach, v lifestylových časopisoch a ani aférka v bulvári nezaškodí. S tým faktom sa niektorí herci vyrovnávajú horšie, niektorí si to, naopak, začnú užívať – moderujú plesy, chodia na recepcie a času na divadelnú prácu je čoraz menej. 

Ale Čierny Peter by nemal ostať iba v rukách hercov, ktorí túžia po peniazoch, sláve a popularite a kašlú na menej efektnú, menej lukratívnu a časovo náročnejšiu divadelnú prácu. Nebolo by to ani celkom spravodlivé. Túžba herca, aby bol videný, poznaný, populárny, nie je nič nemorálne či neprirodzené. Skôr opak je zvláštny.

V SND aj po viacerých odchodoch ostali talentovaní herci, ktorí by sa pokojne uživili aj bez platu v SND, ale tej práce sa, jednoducho, nechcú vzdať. A nie je to ani z nejakej nostalgie, ktorá môže fungovať u staršej generácie. Chcú byť v divadle, lebo ich to tam baví.

Otázka znie, či aj prvá scéna dokázala správne zareagovať na to, aký je dnes dopyt po kvalitných hercoch a či má k dispozícii dostatok špičkových hercov, aby mohla prinášať ročne 8 premiér. V hlavných úlohách sa totiž točí zopár ľudí a ak sa vezme do úvahy, že niektorí z nich sú naplno zapojení aj do seriálového boomu, môže sa stať, že v SND nebude mať kto hrať a predstavenia pôjdu najmä so slabšími alternáciami či študentmi, ktorí budú narýchlo preobsadzovaní do kľúčových rolí. 

Podľa našich informácií niektorí herci zo SND odišli nie preto, že hrali priveľa a už nevládali, ale presne z opačného dôvodu: hrali málo a dostávali malé roly. Aj preto sa radšej rozhodli pre odchod z divadla a naplno sa venujú televíznym seriálom, ktoré z nich urobili hviezdy. A hviezda si už nemôže dovoliť hrať piate páža.

Prevádzku v SND kriticky z odstupu vníma aj herec Lukáš Latinák, ktorý pôsobí v Astorke. Má pocit, že jeho divadlo mu vychádza viac v ústrety, hoci aj on má v každej zmluve s iným subjektom uvedené, že divadlo má vždy prednosť. (Viac v rozhovore s Lukášom Latinákom.)

„Divadlo je mŕtvy umelecký druh,“ tvrdí istý znalec popkultúry. A seriálové hviezdy iba predlžujú jeho agóniu. Aj s takýmto názorom sme sa stretli pri kladení otázky, či seriály divadlu škodia alebo mu pomáhajú. Ale nechceme vynášať žiadne kategorické súdy. Nechceme opovrhovať televíznymi seriálmi, ani glorifikovať divadlo. Jedno aj druhé má právo na existenciu a pokojne môžu existovať vedľa seba. Len sa musia naučiť spolu žiť, aby ich vzájomná konkurencia nepožierala a nelikvidovala tých najlepších. Teda tých najlepších slovenských hercov. Chceme si ich užiť aj v divadle aj v dobrých seriáloch.