Nemám ich rád. Pendolína. Ráno sa náš pantograf, dnes sa tomu hovorí prímestský vlak, postaví na vedľajšiu koľaj a tam čakáme, až sa ten krásavec prirúti. Teda prirúti...
Tu pri nás, tesne pred Prahou, nejde viac než stovkou, veď mu aj dorovnávajú koľaje a nám, ľuďom cestujúcim pomalšie, stavajú nadchody a podchody, aby sme sa mu náhodou nepriplietli do cesty.
Cez koľaje som roky chodieval. Keď sa vlak objavil pred najbližšou zákrutou, tak i ten najrýchlejší dával najpomalšiemu dôchodcovi dosť času, aby prešiel. Lenže potom sa zjavil krásavec a u nás v železničnej stanici prvý krížik. Prišli ľudia, prirobili nepreliezateľné zábradlie a časom chodenia cez koľaje bol koniec.
A vzhľadom na rovnú trať pre Pendolína čakáme s pantografom často ešte raz, tentoraz pred úsekmi, na ktorých sa stavia. Vďaka krásavcovi sa nám z pantografov život spomalil a cesta do práce predĺžila – do tej miery, že keď chcem naozaj niečo stihnúť, musím ísť o jeden vlak v polhodinovom intervale skôr.
Pendolínom nejazdím. Plagáty, na ktorých stojí Praha-Brno 2:30, Praha-Bratislava 3:47 a Praha-Vídeň 4:05 (čomu nerozumiem, pretože Viedeň nie je od Prahy ďalej než Bratislava) vyzerajú lákavo. A ten modro-žltý zázrak tiež. Lenže keď si máte ako ja včera rozmyslieť, či dáte za cestu do Brna Pendolínom 400 českých korún alebo sa za 150 korún dáte zviezť žltým klimatizovaným autobusom Student Agency, vyhrá peňaženka. Teda, pokiaľ si nechcete urobiť dobre. Čas, keď všetky vlaky boli pre všetkých, mizne. Krásavec, ktorý to časom stihne do Bratislavy pod tri hodiny, bude len pre niekoho. Tak už to na tom svete, do ktorého sme sa pred osemnástimi rokmi prebrnkali, chodí. Ale môžeme jazdiť žltými autobusmi a lietať lacnými aerolinkami. A najmä – môžeme vôbec cestovať. I do tej Viedne. Zase až tak zle sme nedopadli.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novin.
Tu pri nás, tesne pred Prahou, nejde viac než stovkou, veď mu aj dorovnávajú koľaje a nám, ľuďom cestujúcim pomalšie, stavajú nadchody a podchody, aby sme sa mu náhodou nepriplietli do cesty.
Cez koľaje som roky chodieval. Keď sa vlak objavil pred najbližšou zákrutou, tak i ten najrýchlejší dával najpomalšiemu dôchodcovi dosť času, aby prešiel. Lenže potom sa zjavil krásavec a u nás v železničnej stanici prvý krížik. Prišli ľudia, prirobili nepreliezateľné zábradlie a časom chodenia cez koľaje bol koniec.
A vzhľadom na rovnú trať pre Pendolína čakáme s pantografom často ešte raz, tentoraz pred úsekmi, na ktorých sa stavia. Vďaka krásavcovi sa nám z pantografov život spomalil a cesta do práce predĺžila – do tej miery, že keď chcem naozaj niečo stihnúť, musím ísť o jeden vlak v polhodinovom intervale skôr.
Pendolínom nejazdím. Plagáty, na ktorých stojí Praha-Brno 2:30, Praha-Bratislava 3:47 a Praha-Vídeň 4:05 (čomu nerozumiem, pretože Viedeň nie je od Prahy ďalej než Bratislava) vyzerajú lákavo. A ten modro-žltý zázrak tiež. Lenže keď si máte ako ja včera rozmyslieť, či dáte za cestu do Brna Pendolínom 400 českých korún alebo sa za 150 korún dáte zviezť žltým klimatizovaným autobusom Student Agency, vyhrá peňaženka. Teda, pokiaľ si nechcete urobiť dobre. Čas, keď všetky vlaky boli pre všetkých, mizne. Krásavec, ktorý to časom stihne do Bratislavy pod tri hodiny, bude len pre niekoho. Tak už to na tom svete, do ktorého sme sa pred osemnástimi rokmi prebrnkali, chodí. Ale môžeme jazdiť žltými autobusmi a lietať lacnými aerolinkami. A najmä – môžeme vôbec cestovať. I do tej Viedne. Zase až tak zle sme nedopadli.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novin.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.