Také teplé leto by nepredpovedal ani Al Gore – v Severnom ľadovom oceáne to v posledných týždňoch priam vrie. Rusi, Kanaďania, Dáni i Američania sa totiž vydali skúmať, komu patrí morské dno.
Všetko sa začalo druhý augustový deň, keď sa ruská miniponorka Mir 1 ponorila na severnom póle do viac ako štvorkilometrovej hĺbky a umiestnila tam štátnu vlajku a odkaz budúcim generáciám. Táto symbolická akcia bola súčasťou vedeckej a trochu aj propagandistickej expedície Arktika 2007. Jej cieľom bolo podporiť nároky Ruska na rozsiahlu oblasť pod Severným ľadovým oceánom, kde sa podľa odhadov nachádza až štvrtina svetových zásob ropy a zemného plynu.
Rusko si však robí nároky na dno oceánu už dlhšie. Tvrdí pritom, že podmorský hrebeň, známy ako Lomonosovov chrbát, s rozlohou približne 1,2 milióna štvorcových kilometrov (asi dve Ukrajiny) je pokračovaním ruskej pevniny.
Jurisdikciu nad morským dnom určuje dohovor OSN, ktorý okrem iného stanovuje rozdelenie mora na teritoriálne vody (12 námorných míľ, 22 kilometrov od pobrežia), exkluzívnu ekonomickú zónu (200 míľ) a kontinentálny šelf, ktorý je definovaný ako prirodzené rozšírenie pevniny až po okraj zemskej dosky.
Štáty, ktoré dokážu, že ich nárok na šelf je oprávnený, majú podľa dohovoru právo ťažiť v oblasti nerastné suroviny. Rusi, ktorí ratifikovali dohovor v roku 1997, sa to snažia dokazovať od roku 2001. V roku 2002 síce komisia OSN ich nárok neakceptovala, ale odporučila dodatočný prieskum.
Arktika 2007 je teda len pokračovaním dlhodobých ruských snáh. Najväčšia krajina sveta v poslednom čase žne úspechy na vojenskom, technologickom, športovom, ale aj ekonomickom poli a Rusom na sebavedomí pridalo aj dobytie pólu. Ako vyhlásil podpredseda dolnej komory ruského parlamentu a účastník expedície Artur Čiliganov: „Dotknúť sa dna v takej hĺbke je ako urobiť prvý krok na Mesiaci.“ Na národnej hrdosti nezmení nič ani fakt, že niektoré zábery ruskej štátnej televízie Rossija, ktoré mali Arktiku 2007 dokumentovať, boli zrejme ukradnuté z filmu Titanic.
Na Arktídu si však robia zálusk aj ďalšie krajiny, ktorých pobrežie sa nachádza za severným polárnym kruhom – USA, Kanada, Dánsko a Nórsko. Ako prví napli svaly Kanaďania. Arktická misia do polárnych oblastí, ktorej členom je aj kanadský premiér Stephen Harper, sa síce pripravovala už dávno, ale po ruskom úspechu získala nové dimenzie. Premiér už pred voľbami sľuboval, že vynaloží na obranu častí Arktídy miliardy dolárov. Expedícia má nájsť ideálne miesto pre dve vojenské zariadenia a je súčasťou „presadzovania kanadskej suverenity“. Dáni zareagovali prísne vedecky – ich expedícia má vyvrátiť ruské nároky a dokázať, že Lomonosovov chrbát nie je spojený so Sibírou, ale s Grónskom. Minister pre vedu, technológie a rozvoj Helge Sander dokonca vyhlásil: „Výsledky predbežného prieskumu dávajú v tomto smere veľkú nádej, že severný pól pripadne Dánsku.“ K pólu sa vydali aj Američania, ktorí tvrdia, že ich misia nie je reakciou na ruskú expedíciu. Vláda USA však požaduje, aby Senát ratifikoval pripojenie sa k spomínanému dohovoru OSN. Štáty, ktoré sa k nemu pripoja, majú potom desať rokov na vznesenie nároku na morské dno. Kým USA sa len rozhodujú, Rusku plynie posledný rok.
Mimochodom, minulý týždeň začali nad severným pólom cvičenie ruské bombardéry. Zdá sa, že slová kanadského ministra zahraničia, že „v dnešnej dobe nemôžete chodiť po svete a na rôznych miestach umiestňovať svoje vlajky“, na úrodnú pôdu nepadli. Veď kto by takú čakal v Arktíde?
.tomáš Gális
Všetko sa začalo druhý augustový deň, keď sa ruská miniponorka Mir 1 ponorila na severnom póle do viac ako štvorkilometrovej hĺbky a umiestnila tam štátnu vlajku a odkaz budúcim generáciám. Táto symbolická akcia bola súčasťou vedeckej a trochu aj propagandistickej expedície Arktika 2007. Jej cieľom bolo podporiť nároky Ruska na rozsiahlu oblasť pod Severným ľadovým oceánom, kde sa podľa odhadov nachádza až štvrtina svetových zásob ropy a zemného plynu.
Rusko si však robí nároky na dno oceánu už dlhšie. Tvrdí pritom, že podmorský hrebeň, známy ako Lomonosovov chrbát, s rozlohou približne 1,2 milióna štvorcových kilometrov (asi dve Ukrajiny) je pokračovaním ruskej pevniny.
Jurisdikciu nad morským dnom určuje dohovor OSN, ktorý okrem iného stanovuje rozdelenie mora na teritoriálne vody (12 námorných míľ, 22 kilometrov od pobrežia), exkluzívnu ekonomickú zónu (200 míľ) a kontinentálny šelf, ktorý je definovaný ako prirodzené rozšírenie pevniny až po okraj zemskej dosky.
Štáty, ktoré dokážu, že ich nárok na šelf je oprávnený, majú podľa dohovoru právo ťažiť v oblasti nerastné suroviny. Rusi, ktorí ratifikovali dohovor v roku 1997, sa to snažia dokazovať od roku 2001. V roku 2002 síce komisia OSN ich nárok neakceptovala, ale odporučila dodatočný prieskum.
Arktika 2007 je teda len pokračovaním dlhodobých ruských snáh. Najväčšia krajina sveta v poslednom čase žne úspechy na vojenskom, technologickom, športovom, ale aj ekonomickom poli a Rusom na sebavedomí pridalo aj dobytie pólu. Ako vyhlásil podpredseda dolnej komory ruského parlamentu a účastník expedície Artur Čiliganov: „Dotknúť sa dna v takej hĺbke je ako urobiť prvý krok na Mesiaci.“ Na národnej hrdosti nezmení nič ani fakt, že niektoré zábery ruskej štátnej televízie Rossija, ktoré mali Arktiku 2007 dokumentovať, boli zrejme ukradnuté z filmu Titanic.
Na Arktídu si však robia zálusk aj ďalšie krajiny, ktorých pobrežie sa nachádza za severným polárnym kruhom – USA, Kanada, Dánsko a Nórsko. Ako prví napli svaly Kanaďania. Arktická misia do polárnych oblastí, ktorej členom je aj kanadský premiér Stephen Harper, sa síce pripravovala už dávno, ale po ruskom úspechu získala nové dimenzie. Premiér už pred voľbami sľuboval, že vynaloží na obranu častí Arktídy miliardy dolárov. Expedícia má nájsť ideálne miesto pre dve vojenské zariadenia a je súčasťou „presadzovania kanadskej suverenity“. Dáni zareagovali prísne vedecky – ich expedícia má vyvrátiť ruské nároky a dokázať, že Lomonosovov chrbát nie je spojený so Sibírou, ale s Grónskom. Minister pre vedu, technológie a rozvoj Helge Sander dokonca vyhlásil: „Výsledky predbežného prieskumu dávajú v tomto smere veľkú nádej, že severný pól pripadne Dánsku.“ K pólu sa vydali aj Američania, ktorí tvrdia, že ich misia nie je reakciou na ruskú expedíciu. Vláda USA však požaduje, aby Senát ratifikoval pripojenie sa k spomínanému dohovoru OSN. Štáty, ktoré sa k nemu pripoja, majú potom desať rokov na vznesenie nároku na morské dno. Kým USA sa len rozhodujú, Rusku plynie posledný rok.
Mimochodom, minulý týždeň začali nad severným pólom cvičenie ruské bombardéry. Zdá sa, že slová kanadského ministra zahraničia, že „v dnešnej dobe nemôžete chodiť po svete a na rôznych miestach umiestňovať svoje vlajky“, na úrodnú pôdu nepadli. Veď kto by takú čakal v Arktíde?
.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.