Stredná Európa Luboša Palatu

Obdobie, ktoré sa skončilo vo ferbruári roku 1948 zle, ale napriek tomu bolo jedným z najnádejnejších, aké Česi a Slováci vo svojich dejinách zažili. Preplávali sme pomerne šťastne vojnou, v Česku sa dokonca skoro ani nebojovalo. Pravdaže, nemožno zabudnúť na strašný koniec našich židovských spoluobčanov a na to, že najvyššie obete najmä v Česku prinášala skutočná elita národa, takže nie o všetkom vypovedajú holé čísla. No predsa sme v roku 1945 boli jedným zo štátov, ktoré na tom boli v Európe najlepšie. Vy Slováci ste síce prišli o svoj samostatný štát, ale zase ste sa aj vďaka Benešovi a Čechom ocitli na strane víťazných mocností – čo sa takým Bulharom či Rumunom nepodarilo. Boli sme vtedy jediným štátom v strednej Európe, odkiaľ sa stiahli spojenecké vojská: sovietske aj zo západu Čiech americké. Naše voľby, hoci s obmedzeným počtom strán, boli jediné skutočne slobodné, ktoré v strednej Európe prebehli. Prezident Eduard Beneš, ale aj jeho minister zahraničia Ján Masaryk hlásali, že budeme mostom medzi Východom a Západom, naši komunisti vyzerali rozumní a oddaní demokracii, naše demokratické strany dosť silné a v rozbombardovanej Európe sme boli priemyselnou veľmocou... A to trvalo iba tri roky. Most medzi Východom a Západom sa rúcal. Stalin si nás chcel podmaniť a Západ mu v tom nezabránil. Možnože február 1948 bol skutočne komunistický a dlho pripravovaný puč a väčšina národa (Slováci to však urobili už v roku 1946), keby bola dostala možnosť, pošle v ďalších voľbách komunistov do opozície. Ale je pravda, že sa proti komunistickému puču postavilo len zopár jedincov, že odboj proti totalite nikdy nebol masovou záležitosťou (na rozdiel od takého Poľska). Prosto, že sme síce veľmi pod Stalina patriť nechceli, ale ani sme sa tomu veľmi nebránili.

To všetko sa mi začalo preháňať v hlave, keď som si prečítal, že Kyjev chce napodobniť povojnové Československo a byť tým východo-západným mostom. A že chcú mať v Kyjeve summit USA-Rusko a do ústavy si dať, že Ukrajina nesmie byť v NATO a musí zostať neutrálna. K tomu som si znovu predstavil nového prezidenta Viktora Janukovyča, ako po rusky hrmí z predvolebnej tribúny uprostred Kyjeva – dikciou aj výzorom trochu pripomínal Klementa Gottwalda na Staromestskom námestí.
Jednoducho si myslím, že napriek všetkým rečiam o moste to bude most len jedným smerom, ktorý povedie janukovyčovskú Ukrajinu na Východ. A obávam sa, že hoci sa teraz „modrí“ tvária a hovoria rozumne a usmievajú sa ako demokrati, je to s nimi ako s tými našimi československými komunistami v roku 1946. A že ani na Ukrajine už nijaké ďalšie skutočne slobodné voľby nebudú a Ukrajina, ktorá chcela byť európskou krajinou, bude zase rýchlo iba krajinou postsovietskou, ak nie rovno Maloruskom. S mostmi ak nevedia, ku ktorému brehu vlastne patria, to totiž nikdy nedopadne dobre. Obzvlášť nie v tej našej časti Európy.