Aj Slováci majú podnikateľské rody

Všetko sa to začalo v druhej polovici 19. storočia, keď sa v Uhorsku, ale aj na Slovensku začalo dariť priemyslu, stavali sa železnice a vznikali priaznivé obchodné zákony. Práve v tom čase začínali prvé slovenské podnikateľské rodiny. Historik Roman Holec sa vo svojej štúdii Podnikatelia a podnikanie na Slovensku pred rokom 1918 pokúša nájsť charakteristické znaky slovenskej podnikateľskej elity. Vypracovali sa z remeselníkov a živnostníkov na obchodníkov a majiteľov tovární. Boli majitelia aj podnikatelia v jednej osobe. Mali ochranársky vzťah k zamestnancom. Podnikali zväčša v oblasti Liptova a Turca. Zameriavali sa na suroviny, ktorých bolo v lesnatom kraji dostatok. Preto zakladali celulózky, zápalkárne, továrne na papier, bryndziarne či kožiarske závody. Z Liptovského Mikuláša pochádzali  garbiarske rodiny, ako Stodolovci, Žuffovci, Pálkovci, Lackovci či Droppovci. Z Ružomberka zase Makovickovci, Houdekovci a Jančekovci. Svojimi podnikateľskými aktivitami zväčša neprekročili hranice Rakúsko-Uhorska, ale aj tu boli výnimky. Slováci mali úspešných obchodníkov v Rusku, ako bol Rudolf Kupec. Ten po návrate na Slovesko spoluzakladal Tatra banku.  V Rumunsku podnikali Gabriel Polóni, Jozef Capko a úspešní obchodníci boli aj Országovci vo Varšave. V USA sa darilo na bankovom poli Petrovi V. Rovniankovi a Michalovi Bosákovi. 

Historik Holec spomína, že veľa slovenských podnikateľov boli evanjelici a boli rodinne previazaní. Charakteristické bolo, že podnikatelia investovali nielen do fabrík, ale aj do svojich nástupcov. Ich deti už neboli iba remeselníci, ale dostali vyššie obchodné vzdelanie či chodili na univerzity. Z majiteľov fabrík sa tak stávali aj bankári či právnici a politici.   A skoro všetci boli národne orientovaní. Národne cítenie pre nich neznamenalo nejaké deklaratívne hejslováctvo, ale reálnu podporu slovenskej kultúry a národného života. Boli to z dnešného hľadiska nezištní sponzori národa. Navyše, prácu na národnom poli robili aj napriek tomu, že to škodilo ich biznisu, pretože uhorské úrady nerady videli angažovanosť podnikateľov v tejto oblasti. 

Samozrejme, na Slovensku nepodnikali iba Slováci, úspešné boli aj židovské, nemecké a maďarské rodiny. Známi bolo napríklad Popperovci, ktorých pivovar v Bytči funguje dodnes či Thonetovci, ktorí podnikali s drevom a vyrábali nábytok vo Veľkých Uherciach pri Partizánskom. 

Ostaneme však pri roduverných Slovákoch. Stodolovci boli pôvodne želiari a obuvníci. Prvým garbiarom sa stal Ondrej Stodola. Po vyučení a po vtedajšej bežnej vandrovke po Nemecku a Rakúsku si doma v Liptovskom Mikuláši založil v 40. rokoch 19. storočia dielňu na spracovanie kože. V roku 1856 sa spojil so švagrom Jozefom Kováčom a dielňu postupne rozširovali a premenili na fabriku. Aby sme si vedeli lepšie predstaviť veľkosť podniku, stačí spomenúť, že zamestnávali 20 ľudí. Bola to ešte,  v podstate, malá rodinná firma. Aj vývoz výrobkov bol spočiatku skôr lokálny. Ich kože smerovali na jarmoky do Liptova, Spiša či Zvolena. Neskôr, po výstavbe železnice, začali kože vyvážať aj do Rakúska. Prelomovým však bol rok 1883, v ktorom postihol mesto zničujúci požiar. Popri fabrike Stodolovcov zhoreli do tla aj podniky bratov Lackovcov a Jána Pálku. Húževnatí podnikatelia však svoje podniky zakrátko vybudovali znova, a to na podstatne lepšej úrovni. Lenže sa aj zadlžili.  S rozširovaním podniku prichádzali aj iné povinnosti. 

Stodolovci si dali novú fabriku zaprotokolovať v roku 1885 pod názvom Prvá severouhorská oprávnená fabrika na kože Kováč a Stodola. Najrpv sa im darilo. Ročne spracúvali od 20- do 40-tisíc koží a za výrobky dostávali ceny na výstavách. Zamestnávali už asi 100 ľudí. V roku 1896 im fabrika opäť vyhorela. Doba im práve nepriala, na prelome 19. a 20. storočia ich postihla hospodárska kríza. Finančné problémy sa snažili v roku 1905 vyriešiť premenou podniku na účastinársku spoločnosť, no napokon boli nútení v období hospodárskej  krízy v roku 1912 výrobu zastaviť a fabriku predať konkurenčným Lackovcom. Fabriku po zakladateľovi viedol najstarší syn Jozef, ktorý sa vypracoval na odborníka v garbiarskom priemysle. Kožiarstvu sa po predaji rodinnej firmy ešte venovali Jozefovi synovia Kornel a Jozef, ktorý sa uplatnil aj v USA. Emil Stodola, ďalší syn zakladateľa fabriky, neskôr videl hlavnú príčinu neúspechu v predraženej stavbe, zbytočne predimenzovaných fabrických budovách, nevyhovujúcej organizácii podniku a nedostatočnej kvalite výrobkov. 

Synovia Ondreja sa už venovali politike a vede. Aurel bol strojný inžinier a učil na univerzite vo Švajčiarsku. Emil bol advokát  a po vzniku Československa sa angažoval v politike v Slovenskej národnej strane. Je autorom návrhu na autonómiu Slovenska. Kornel Stodola najprv podnikal vo finančníctve vo Viedni. V ČSR sa zase angažoval v agrárnej strane a venoval sa hospodárstvu Slovenska. 

Medzi ďalších významných mikuláškych garbiarov patrili Pálkovci a Lackovci.  Ondrej Pálka aj  Juraj Lacko zakladali svoje dielne v 60. rokoch 19. storočia. V roku 1916 sa spojili a vznikla továreň na remeň Lacko, Pálka a spol. Tento podnik prežil medzivojnovú ČSR a osudným sa mu stal až rok 1948.

Zo Žuffovcov bol garbiar a zakladateľ dielne Matej. V 80. rokoch spolu s bratom Andrejom už riadili továreň. V nej vyrábali špeciálny druh remeňa, za ktorý dostávali aj ceny na medzinárodných výstavách. Potomkovia Andreja viedli fabriku až do roku 1948, keď bola znárodnená a stala sa súčasťou Kožiarskych závodov v Liptovskom Mikuláši. 

Prví známi Makovickovci boli podľa genealóga Zdenka Ďurišku, autora knihy o dejinách rodu, mlynári a krajčíri. Obchodníkom a  zakladateľom rodinných podnikov bol Peter Makovický. Obchodu sa priúčal v Kežmarku a Bratislave. V roku 1850 sa vrátil do Ružomberku a založil obchod s koloniálnym tovarom. Petrovi sa v obchode darilo. Neskôr prizval ako spoločníka aj svojho brata Daniela. Obchod rozširovali o železo, sklo, porcelán, lampy a s rastom firmy prikupovali aj domy v Ružomberku. Neskôr mali aj trafiku s tabakom a textilný tovar. Predávali aj korytnickú vodu. Bratia využívali vtedy nie celkom bežnú reklamu. Mali vlastné vinety a inzerovali v miestnej tlači. V podnikaní sa bratom darilo, ale ustavične im chýbal kapitál na rozširovanie podnikateľských aktivít. Preto Peter prezrieravo založil v roku 1879 peňažný ústav – Ružomberský účastinársky úverkový spolok, z ktorého sa neskôr vyvinula jedna z najvýznamnejších slovenských bánk, Slovenská banka. V nej sa angažoval Vladimír Makovický, syn Petra.  Jeho brat Peter mladší zase rozširoval rodinné priemyselné podniky. V roku 1880 založil bryndziareň a neskôr v roku 1883 aj Továreň na drevovinu v Bielom Potoku pri Ružomberku. Na začiatku 20. storočia patrila Makovickým aj papiereň.

Pôvodný obchod v roku 1902 bratia predali a predmetom rodinnej firmy zostala len výroba bryndze. Tej sa darilo veľmi dobre. Na začiatku 20. storočia produkovala 200 ton bryndze, ale v roku 1917 už 700 ton. Bryndzu vyvážali do Nemecka, Ruska, ale aj do USA. Od roku 1931 prevzala riadenie bryndziarne Jela Makovická, dcéra Petra. O bryndziareň sa staral aj jej manžel Vladimír Lajda, ktorý sa angažoval aj v bryndziarskych spolkoch. „Bryndziareň zostala v rukách rodiny až do roku 1949, keď ju komunistický režim znárodnil,“ pripomína Ďuriška. Papierenské podniky v Ružomberku a okolí aj Slovenská banka boli znárodnené už v roku 1945. 

Na začiatku podnikania Jančekovcov stát Ján Janček. Vyučil sa za stolára a pri práci s drevom ostal aj vo svojom podnikaní. Od roku 1876 vlastnil pílu, o dvanásť rokov neskôr založil aj továreň na výrobu zápaliek. V roku 1896 pridal k svojim podnikom aj tehelňu. Svojim synom zakladateľ firmy doprial lepšie vzdelanie. Ján študoval na obchodnej škole a Ondrej skončil architektúru. Obaja sa angažovali v rodinných podnikoch. Okrem obchodu sa venovali aj politike. Ján napríklad podpisoval Pittsburgskú dohodu a prispieval do slovenskej tlače a počas medzivojnovej ČSR bol aj ružomberským starostom. Národovectvo Jančekovci pestovali, aj keď im to škodilo v obchode. „Môj prastarý otec si za to odsedel spolu s Hlinkom a Šrobárom v r. 1906 takmer pol roka v Segedínskej väznici,“ spomína ochranár Mikuláš Huba, pravnuk Ondreja Jančeka. 

Jančekovci však robili v rizikovom obchode. Párkrát im továrne vyhoreli. „Nemali šťastie ani na obchodných partnerov,“ spomína si na rozprávanie starej mamy Mikuláš Huba. V 20. rokoch minulého storočia sa ich podniky vo finačných problémoch dostali do vlastníctva Ľudovej banky, ale ani tá ich nezachránila pred krachom.

Ako sme spomínali, veľa úspešných slovenských podnikateľov bolo evanjelikov. Súvisel úspech v podnikaní s ich vierovyznaním? Boli evanjelici podnikavejší ako katolíci? Podľa Vandy Kyselicovej, pravnučky Petra Makovického, je evanjelik vo svojej podstate zodpovedný priamo svojmu Bohu, s ktorým má hlboký a dôverný vzťah a tam niet priestoru na nijaké manévrovanie. Skutočný evanjelik je maximálne čestný. Paušalizovať sa však v tej oblasti nedá. „Spájať úspech v podnikaní s príslušnosťou k tej či onej viere by bolo vari príliš odvážne a aj neseriózne,“ tvrdí Ďuriška. Makovickovci či Stodolovci boli evanjelici, ale napríklad Jančekovci či oravskí plátenníci Skyčákovci a Kohútovci alebo bratia Orsághovci z Turca boli, naopak, katolíci.  

Evanjelici aj katolíci (a samozrejme, Židia) vďačili za svoj úspech špecifickej podnikateľskej morálke. K ich základným vlastnostiam patrila úcta k obchodným partnerom a zákazníkom, istá pokora a najmä zmysel pre česť a poctivosť. Podľa Ďurišku sa nehnali za rýchlym, no neistým ziskom, ale radšej rozvážne prikladali „tehličku k tehličke“. Sami žili veľmi skromne, pretože dobre vedeli, ako ťažko sa peniaze zarábajú. Peniaze pre nich neboli cieľom, ale prostriedkom na kultivovanie seba i svojho okolia. Preto mnohí nemali problém prispievať na národné a kultúrne spolky či literatúru. Pevnou súčasťou ich imidžu bol aj harmonický rodinný život. Vedeli, že vzdelanie je odrazovým mostíkom k úspechu, a preto platili deťom lepšie školy. 

Aj k zamestnancom sa správali prezrieravo. „Spočiatku v ich podnikoch vládol temer patriarchálny rodinný spôsob života, zamestnanci boli temer členmi domácnosti,“ spomína Ďuriška. Uvádza príklad obchodu Makovickovcov, ktorý slúžil aj ako obchodná škola, kde sa pripravovali  na povolanie budúci slovenskí obchodníci. Po odchode im bývalí šéfovia pomáhali pri zakladaní vlastných podnikov.

Vanda Kyselicová potvrdzuje, že jej rodinní príslušníci Makovickovci žili skromne a prostriedky investovali do zveľaďovania firmy a blaha  zamestnancov. „Keď vezmeme do úvahy, že začínali v časoch divokého kapitalizmu, keď raketovo zbohatli mnohí špekulanti a bezzásadoví ľudia, ktorí sa neštítili ožobračovania ľudí a detskej práce, vidíme, že tou cestou sa nikdy nevydali,“ hovorí pravnučka. Makovickovci svoj podnikateľský zámer uskutočňovali pomaly, dôsledne, bez väčších strát podniku aj zamestnancov, meno a majetok rodiny budovali po tri generácie. 

Zaujímavým príkladom podnikateľa so sociálnym cítením bol aj Ján Pálka. Vo svojej kožiarskej továrni chcel zaangažovať robotníkov na tvorbe na zisku. Dal im možnosť kúpiť si podiely firmy, teda vytvoril akúsi zamestnaneckú akciovku. Zaviedol aj platenú dovolenku. Pokus so socializáciou podniku však robil v rokoch 1919-21, v čase povojnovej hospodárskej krízy. Robotníci o akcie podniku nemali záujem, podniku sa nedarilo a Pálka preto experiment o dva roky zrušil. 

Keď sa pozrieme na mimopodnikateľskú činnosť spomínaných rodín, takmer všetci podporovali kultúrne a osvetové činnosti Slovákov. Ale nebolo to vždy také jednoznačné. Genealóg Ďuriška vidí medzi národne uvedomelými podnikateľmi isté rozdiely. Napríklad viacerí liptovskomikulášski garbiarski a kožušnícki fabrikanti sa vzmáhali za Rakúsko-Uhorska aj s pomocou štátnych objednávok pre vojsko alebo železnice. „Tí museli byť a aj boli opatrnejšími národovcami,“ pripomína.     

„Boli Slováci, boli na to hrdí, a to aj v časoch, keď to nebolo v móde,“ hovorí Kyselicová o svojich predkoch Makovických. Bratia Makovickí boli osobnými priateľmi  J. M. Hurbana, Ľ. Štúra a M. M. Hodžu a podieľali sa na všetkých ich aktivitách. Boli členmi Matice slovenskej, kupovali si slovenské knihy a časopisy a finančne podporovali slovenské školy. Ich aktivity vzbudzovali u iných mešťanov, ktorí boli pomaďarčení, nedôveru. Keď Peter Makovický prišiel podnikať v roku 1850 do prevažne katolíckeho Ružomberka, ako evanjelika a národne uvedomelého Slováka ho nevítali. „Založil obchod v tupom kocúrkovskom Ružomberku, kde bol ako Slovák sám ako prst,“ spomínal neskôr S.H. Vajanský. Jeho syn Vladimír bol signatárom Martinskej deklarácie. Aktívni v kultúrnom, politicko, ale najmä hopodárskom živote boli aj po vzniku Československa. Horší vzťah však mali Makovickovci k vojnovej Slovenskej republike. „Veľmi ťažko znášali Tisov štát a ľudácky režim. Bridil sa im hurávlastenecký a pritom pokrytecký postoj vtedajších špičiek,“  spomína Kyselicová. Proti vtedajšiemu režimu aj aktívne vystupovali. Napríklad Igor Makovický ako riaditeľ Slovenskej banky finančne podporoval SNP. 

.koniec podnikania

Hoci niektoré spomínané rodinné firmy slovenských podnikateľov zanikli už pred prvou svetovou vojnou a iné neprežili medzivojnové Československo, väčšina fungovala až do roku 1948. Po tomto roku ich nastupujúci  komunistický režim zoštátnil. Niektoré sa stali súčasťou veľkých štátnych podnikov, iné firmy boli zlikvidované. Zle dopadli aj samotní potomkovia podnikateľov. Kyselicová spomína na starého otca Igora Makovického, ktorý prišiel jedného dňa do práce v Slovenskej banke a na svojej stoličke našiel cudzieho chlapíka, ktorý bol nominantom KSČ a nevedel o banke vôbec nič. „Možno aj to prispelo k tomu, že zakrátko predčasne skonal,“ hovorí vnučka. Makovickovcov zasiahla aj známa akcia „B“, keď zo slovenských miest komunisti vysťahovali buržoázne živly. Rodinu vysťahovali z Bratislavy na Oravu. Miloš Makovický, brat Igora, bol dokonca obvinený vo vykonštruovanom procese zo zlej správy v Slovenskej banke a odsúdený na 6 rokov. Odsedel si štyri. 

Aj kožiarske závody Pálkovcov, Žuffovcov či Lackovcov sa stali obeťami zoštátňovania. Ich majitelia boli buď prenasledovaní, alebo šikanovaní režimom, prípadne emigrovali.

Po 40 rokoch sa našlo iba málo potomkov týchto rodín, ktorí by mali snahu obnoviť podnikanie predkov. Kontinuita bola za komunizmu násilne pretrhnutá a podniky boli v dosť zlom stave. 

Úspešný pokus oživiť rodinnú firmu urobil iba Peter Lajda, pravnuk Petra Makovického. V roku 1991 sa mu podarilo v reštitúcii dostať späť budovu bývalej bryndziarne v Ružomberku. Vo výrobe bryndze sa mu darilo až do nástupu obchodných reťazcov na slovenský trh. Tie preferovali namiesto drahšej, tradičnej, nepasterizovanej bryndze, ktorú vyrábal Lajda, lacnejšie výrobky z nekvalitnejších surovín. Odbyt ružomberskej bryndziarne postupne klesal a v roku 2007 Peter Lajda bryndziareň predal. Napriek tomu dnes vidí budúcnosť v tomto podnikaní v bioproduktoch a plánuje bryndziareň obnoviť. Žeby prežil aspoň nejaký podnikateľský rod z čias Rakúsko-Uhorska?