Prípad Červeň

Je to spôsobené zaiste aj tým, že Červeňovi sa už na začiatku jeho autorskej cesty podarilo veľmi koncízne sformulovať svoj program, a najmä ho napĺňať jednotlivými textami. Táto oddanosť literatúre je vyjadrená vetou v jeho denníku: „V knihách sa naučí človek byť spisovateľom.“ Nie je v tom pohŕdanie životom, ale viera, že štylizácia v texte znamená svojbytný svet. Preto Ján Červeň nezbeletrizúval svoju autobiografiu, ale organizoval novú realitu – literatúru.

Jedna z fotografií Jána Červeňa zachytáva mladého muža s ironicko-posmutneným, ledva badateľným úsmevom, okrúhlymi okuliarmi a motýlikom, ktorý by mohol hrať hráča orchestra v nejakej dobovej filmovej snímke. Na čiernobielej fotografii nevidíme jeho bledosť, ktorá ho sprevádzala hádam celým životom. „Prečo nemôžem byť červeným aj ja?“ pýta sa na svoju neexistujúcu „červeň“ v denníkovom zápise z 10. júna 1936. To mal pätnásť rokov (narodil sa roku 1919). So svojím menom, ktoré tak kontrastovalo s jeho bledosťou, pracoval aj ako začínajúci autor, keď publikoval svoje prvé texty pod pseudonymom N. E. Vreč. Nie je to iba konvenčný trik začínajúceho autora, ktorý napíše svoje priezvisko odzadu, ale je v tom vyjadrený dištanc medzi autorom ako fyzickej bytosti a rozprávačom príbehu ako neviditeľnou silou vytvárajúcou novú skutočnosť. Po sérií kratších próz, z ktorých bola väčšina humorného rázu, vydal v Novom slove ako 21-ročný novelu Divé vtáča. Bola to próza inšpirovaná Shakespearom, nie však čítankovým fenoménom či mýtom. Červeň ho zachytáva v konvenčnom prostredí, ako syna, otca detí, živiteľa rodiny... Vo chvíli, keď Shakespeare opúšťa rodinu, aby sa stal nesmrteľným dramatikom, autor prózu ukončuje. V tom sa prejavilo majstrovstvo mladého autora – že nepodľahol dobovej konvencii, ale za emblematickými rekvizitami hľadal psychológiu človeka – umelca. O fascinácii touto postavou napokon svedčí aj esej, ktorú uverejnil v časopise Naše divadlo. 

V roku 1942 mladý autor pripravoval svoj debut nazvaný Modrá katedrála. Zaradil doň päť mimoriadne zrelých a vybrúsených noviel: Divé vtáča, Zlomený kruh, Prorok, Modrá katedrála a Svätá žiara. O premyslenej koncepcii a skladnosti tejto knihy, ktorá nebola iba mechanickým zberom prozaickej úrody, svedčí aj gradácia z hľadiska počtu strán: 17 – 24 – 30 – 38 – 17. Jednotlivé prózy mali zdanlivo pestrú motivickú dramaturgiu, vnútorne však boli konzistentné a držali spolu ako dobre zmontovaná skriňa. Nebol to opisný realizmus, ktorý už vtedy bol anachronizmom, nebolo to ani ornamentálne krasorečnenie, bolo to hľadanie nového jazyka modernej epiky. Červeň formuloval vety, aké dovtedy neboli obvyklé: „Dievky vrieskali a smiali sa ako roztrhané harmoniky,“ „Nevesta a pokladnica súvisia veľmi úzko.“ „Luna bola nesmierne vysoko. Škľabila sa ako nevedomá hlava, odťatá z tela blbcovho.“ Bola to nová obraznosť, umelá čiže literárna, pritom však vierohodná a uveriteľná. Prostredie i postavy boli často bizarné, nepôsobili však papierovo. Uprostred zaujímavého deja sa zrazu vylúpol detail fascinujúci svojou presnosťou: „Keď hovoril, obočie sa mu pri koreni nosa hýbalo ako odtrhnutá pavúčia noha.“

Modrá katedrála vyšla v roku 1942, v tom istom roku, ako vydal František Švantner svoju prvú knihu, zbierku noviel Malka, a Dominik Tatarka debutoval knihou V úzkostiach hľadania. Pravda, tí dvaja autori si svoju knihu mohli podržať v rukách. Ján Červeň bol v čase jej vydania už niekoľko mesiacov mŕtvy. Vyplnili sa tak jeho prorocké slová z jednej prózy: „Aj staroba je taká a nestojí za nič, preto nik mi nemal byť starý.“ 

Veľkú zásluhu na vrátení Jána Červeňa do literárneho obehu má Stanislav Šmatlák, ktorý pripravil druhé vydanie Katedrály doplnené o ďalšie texty. Tá kniha s modrou a „zlatou“ obálkou vyšla pod názvom Modrá a zlatá roku 1964 so zasväteným Šmatlákovým predslovom nazvaným Torzo, ktoré žije. Okrem reedície Modrej katedrály a deviatich menších próz, z ktorých viaceré zaujmú ľahkosťou, humorom a atmosférou absurdna, je tam aj štúdia o Shakespearovi a najmä fragmenty z Červeňovho denníka. Prvý zápis je z roku 1935 od 16-ročného chlapca, posledný z roku 1940. Červeňove denníky, podobne ako denníky Franza Kafku, predstavujú nielen dôležitý dokumentačný prameň, ale sú svojbytným literárnym útvarom. Medzi zmienkami o každodenných udalostiach mládenca, študenta, zaľúbeného muža sú tam brilantné úvahy o spoločnosti, umení, literatúre, existencii, smrti, vojne... Pisateľ neprijíma väčšinové názory, podrobuje ich vlastnému skúmaniu a často dochádza k originálnym, autentickým variantom. Pritom neľútostne podrobuje revízii a kritike aj vlastnú osobnosť, čo u pisateľov denníkov  nebýva častým pravidlom. Máme voči Jánovi Červeňovi i voči sebe veľký dlh, ak sme ešte nesprístupnili jeho denníky v podstatnom rozsahu. 

Ján Červeň navždy zostal už iba autorom jedinej knihy – Modrej katedrály. Je to však kniha prekvapujúco zrelá a disciplinovaná. Prvých kníh sa mnohí autori časom odriekajú, alebo ich aspoň pokladajú za mladícke cvičenie. Červeň už nemal možnosť rozvíjať energiu svojho debutu. Keby sme mali literárnu históriu prvých diel, museli by sme Modrú katedrálu zaradiť medzi najhodnotnejšie prvé knihy, aké boli v slovenskej próze napísané. Kruh života a diela tohto mladého muža sa predčasne uzavrel a možno sa ani nestihol na niektorých miestach zreteľne kontúrovať. Ale tvar bol už ostro ohraničený. Jeho život i próza súzvučne korešpondovali, biografia však bola biografiou a umelecké dielo bolo autonómnym výtvorom. Ján Červeň presvedčivosťou svojho výkonu zostáva nielen talentom s predpokladmi a možnosťami, ale zároveň aj tvorcom, ktorý svoje predpoklady vrchovato naplnil.     

Len dvoch vecí sa bojím: redakčného koša a toho, že by ma niekto pod pseudonymom poznal, lebo by som nijako nechcel debutovať pod pravým menom... – Ctižiadosť ma núti, aby som zvíťazil. – Spisovateľ je v mojich očiach niečo, čo sa vymyká z rámca všednosti, skrýva v sebe krásu a veľkosť i slávu. – Šero, ktoré sa díva z kina dnes, všetko tlmí, pridržiava prst k ústam, aby boli ticho. – Ja som zaiste veľmi poddajným človekom. Totiž rád priberám na seba to, čo sa mi na druhom páči. – Hodlám však rozhodiť akýsi realistický romantizmus, z Dumasa sa totiž učím vytvárať napínavé zápletky. – Rútim sa do sfér, kde už nič necítiť. – Myslím, že je vedľajšou vecou vedieť, ako vyzeráme. – Človek sa dobre cíti, keď môže dakedy predstavovať niečo menšieho, ako naozaj je. Nedivím sa starým kráľom, ktorí v preoblečení chodievali medzi svoj ľud a kupovali si žemle. – Písať tak, ako to vo mne leží, surové, nevypchané, bez pyžamy a úpravy. – Čapka budú radi čítať mladí, lebo na nich vie zapáčiť hladká a ligotavá vec, ktorá sa vydarila. – Žiaden literárny smer nie je homogénny. Homogénne v ňom je iba to, čo sa každý môže naučiť. – Prečo je vôbec niečo krásne? Lebo milujeme. – Talent je povahy čisto intelektuálnej a zakladá sa výlučne na intenzite intelektu. – Medzi študentmi veľmi často tí hlupáci píšu básne. – Ak je niekto hlúpy, na básne vie len hromžiť, alebo ich písať. – Deti majú veľkú obraznosť. To preto, že ich mozgy nie sú preplnené vecami, ktoré každý dospelý obligátne musí v sebe držať. – Obraznosť nikdy nič nevysvetľuje. – Odvykli sme hovoriť o dôstojných veciach. – Nám dnes veľmi chýba vzdelanosť. Sú u nás doktori práv, ktorí sú na úrovni školákov, sú u nás filozofi, ktorí sú neuvedomelí ako slúžky. – Čo treba našej literatúre: najskôr nech zahodí tú starú, hroznú poéziu gatí a halien, ktorá z ľudí urobila primitívov a sympatických somárikov. – Preč s urbanovskými kapitolami výkrikov, ktoré visia vo vzduchu. – Treba, aby sa literatúra stala len umením a nič viacej alebo menej. – Treba, aby literatúra sa stala rozkošou z rozprávania, a nie knižnicou lexikónov bez abecedného poriadku.